Sú knihy krásne, knihy náučné, knihy odborné, knihy – príručky, slovníky, encyklopédie; a sú knihy - neknihy, knihy rozhovory. Písmená sú v takej knihe iba grafickým záznamom rozhovoru medzi autorom a hrdinom. Hrdina tu, na rozdiel od románu či novely, nie je vymyslený, postava z knihy rozhovorov je živá. Autor jej do úst nevkladá repliky ktoré vznikli v jeho hlave, kladie jej otázky a postava odpovedá ako sama chce. Autor je voči nej viac menej bezmocný. Postava totiž odpovedá sama za seba, z nažitého príbehu, no ten príbeh je v knihe zamlčaný.

„Knihy – rozhovory“ sa tešia veľkej čitateľskej obľube. Hrdinami či hrdinkami takých kníh sú spravidla celebrity – herci, moderátori, politici, športovci, manažéri úspešných firiem, milionári - skrátka spoločenská smotánka. Čo ak sa na knižnom trhu objaví kniha rozhovorov s postavou, ktorá očividne nepatrí k onej smotánke. Nevyhrala súťaž krásy, nezlomila svetový rekord, neuspela vo voľbách, nezarobila milióny. Kto bude takú knihu čítať?

Ak by tu niekde žil človek, ktorému život podrážal nohy, vykázal ho na perifériu, obral ho o postavenie, o pocty a zaslúžené uznanie, no on by napriek tomu zostal silný, hrdý a nezlomený; ak by navyše jeho hrdosť nebola otrávená horkou povýšenosťou, ale bola by plná slobodnej prostej dobroty; skrátka, ak by tu niekde žil človek, ktorý dokázal v sebe spojiť nezlomnosť s pokorou, a dokázal to za podmienok, ktoré by vo väčšine z nás vyvolali opak, chcel by som ho stretnúť. Ak by tu niekde bol človek, ktorého údelom po všetky dni bola samota, a predsa by jeho život bol zaľudnený zástupmi blížnych; všade kde by prišiel zlietali by sa k nemu ľudia ako nočné motýle k horiacej lampe; ak by tu bol taký človek, chcel by som ho stretnúť. Ak by tu niekde bol človek, ktorý by pod drsnými atakmi času dokázal zostať celý a v tvorivom napätí by spájal staré s novým; človek - most medzi včerajškom a zajtrajškom, niekto, kto by to napätie medzi odovzdaným a prichádzajúcim dokázal niesť s pokojom; človek ktorý, hoci v sebe uchováva staré poklady, je neustále na odvážnej výprave za novými; ak by tu bol taký človek, chcel by som ho stretnúť. Ak by tu bol človek, ktorý nestarne, zo starého tela mu žiari mladistvý duch, chcel by som mu položiť pár osobných otázok. Pozorne by so počúval čo mi odpovie, aby som pochopil, ako sa v ňom zrodil ten zázrak. Taký človek tu je - ešte stále je medzi nami - otec António.

Tónko Srholec, nie je dieťaťom šťasteny. Strážcovia povinného ateizmu ho ako neposlušného kňaza poslali na jedenásť rokov do uránových baní. Keď si odsedel čo mu nadelili, za jeho vernosť ho strážcovia viery, vykázali na perifériu. Cirkev mu odobrala pastoráciu. Arcibiskupovi Sokolovi bol tŕňom v oku, lebo jeho otvorenosť sa nevošla do priúzkeho konceptu cirkvi. Pohár pretiekol keď Tónko vystúpil na bohoslužbe v synagóge. Vzali mu všetko čo možno kňazovi vziať. No António sa nezlomil ani nezahorkol. Keď mu vzali chrám, chrámom sa mu stala ulica. Keď mu odopreli domov, sám sa stal domovom pre bezdomovcov. Voči tým čo ho uväznili, či voči tým, čo mu zakázali byť kňazom neprechováva nevraživosť. Čo mu vzali stalo sa mu bohatstvom. Stratu dokázal slobodou s pokorou premeniť na zisk. Ak má dnes Slovenská Katolícka cirkev tvár, ktorú berie spoločnosť vážne, ak ma tvár, ktorá sa nesúdiacou láskou podobá pápežovi Františkovi, je to tvár otca Antónia. Ak je medzi nami niekto, v prítomnosti koho sa dá uveriť, že Boh je láska, je to otec Srholec. Keď som s ním sedel na plastovej stoličke v chodbe nemocnice, uvedomil som si - prvý krát som si s úžasom uvedomil - že by mi mohol byť otcom. Má presne toľko rokov ako moji rodičia. Náš vzťah je však vzťahom partnerov, akoby sme bol rovesníci. Nikdy ma nepoučoval, akoby sa na otca patrilo, spolu sme vstupovali do nových a nových dobrodružstiev. Na pohodových bohoslužbách si neváhal nasadiť smiešnu masku a spolu s nami sa zasmiať nad malichernými šarvátkami našich tradícií. Ako mohol vzniknúť takýto človek plný nefalšovanej ľudskosti. Ako dokázal premeniť neprajnú surovinu života na život plný zmyslu? Otázky mu boli položené. Kládli mu ich za nás Vandal a Hríb. Blonďavý metalista – s tvárou antického bôžika, a neústupný advokát absolútna spod lampy. Dvaja rôzni ľudia v dvoch rôznych knihách.

Čitateľ v tých knihách nenájde šteklivé pikantnosti celebrít, no nájde v nich prostú ľudskú múdrosť. Kde život je ktorý stratili sme v žití, kde múdrosť je, čo stratili sme v poznaní, kde poznanie je, čo stratili sme v informáciách. napísal básnik T. S. Eliot. Vieme mnoho zbytočností, no v záplave mnohého často strácame to jediné o čo v živote ide – múdrosť – schopnosť odpovedať výzvam života tak, aby sme ich premenili na zmysel. Ak pre nič iné, pre toto je dobré čítať Antónia.

Článok bol zverejnený v jesennom vydaní novín Artfora Čo čítať?

Zobraziť diskusiu (0)