Poviedka o psoch Jakuba Zaťoviča

Blog Šimona Betinu Prečo je zle, že Poviedka o psoch vyhrala Poviedku 2017

Blog Matúša Benkoviča Najlepšia poviedka roku 2017 je gýč.

Rozhovor s Jakubom Zaťovičom, Pena dní_FM:

O prostote ľudského šťastia alebo Klince a skrutky

Vyhlásenie víťazného textu tohtoročnej Poviedky spustilo doslova lavínu kritických, ba až pobúrených reakcií. Akoby porotcovia 21. ročníka obľúbenej súťaže chceli dosiahnuť práve to – rozvíriť diskusiu. Možno aj o tom, či viera v podobné súťaže – ako etalón pravej Literatúry – predsa len nie je trochu prehnaná. Ide o zámernú sabotáž?

Poviedka o psoch zachytáva jeden všedný-nevšedný nedeľný deň v živote mladého páru, Jakuba a Terezky, v ich pražskom byte. Pribíjajú spolu klince, tmelia steny, pijú tonic s chinínom (nemýliť si s gin-tonicom!) a napokon sa dozvedia (teda Jakub), že už čoskoro budú traja. Prosté ľudské šťastie! Prežívajme ho na chvíľu spolu s nimi: „Nahlas som sa rozosmial. Od radosti a do sveta. Pobozkal som Terezu na čelo, potom na ústa, potom zase na čelo a potom na celú tvár. Stále som sa pri tom smial.“

Treba príčetnému čitateľovi naozaj vysvetľovať, prečo je toto literárne faux pas? Asi áno. Poďme teda na to krok za krokom, s chirurgickým náčiním. Pre tých, čo ju ešte nečítali, odporúčam začať najskôr samotnou poviedkou, pretože v nasledujúcom texte sa samozrejme chystám masívne spoilerovať.

Po prvé: je neskutočne banálna

Za najzávažnejší nedostatok považujem, že chýba čo i len snaha o hlbší prienik do skutočnosti – a nemusí byť nutne pesimistický. Je to len korektná, zrozumiteľná šeď. Ako to vyjadril už jeden z blogerov, dozvedáme sa len samé zbytočné, nepotrebné, bezcenné informácie. Povrchné opisy vytvárajú riedku textovú výplň, slovnú vatu: „Stál som v kuchyni. V dreze sme mali pár špinavých tanierov, na kuchynskej linke dva poháre a dva hrnčeky a na sporáku panvicu.“ Čo dôležité sa z tohoto opisu hrdinovho milieu dozvedáme? V kontexte všetkého ostatného je celkom ľahostajný, ne(o)podstatn(en)ý. Namiesto dojmu plastického detailu tu trčí veta ako ten povestný dlhý klinec (viď ďalej). „Prečnieva“.

Jednoducho, text nemá žiadnu koncepciu, žiaden plán. Načo je tu napríklad toto?: „Můžeš jim poslat některou z těch povídek, co už máš napsaný. Lidem se líbily. Nebo můžeš napsat úplně novou!“ Čo by sa stalo s vesmírom, ak by sme tento typický exemplár ´tautologia circulosa redundans, tertium non datur´ jednoducho škrtli? Tretej možnosti tu logicky naozaj niet – ibaže by autor do súťaže neposlal vôbec nič... A takto by sme mohli pokračovať a škrtať ďalej, ale to by z poviedky veľa neostalo, len zopár aforizmov. Autor údajne škrtá rád...

Ad. 2: poetické kamufláž

Prvoplánové však nie sú iba ťažkopádne opisy, ale na opačnej strane spektra aj snaha o akúsi poetizáciu. To je vlastne ešte horšie. Obšťastnia nás detinské slovné hračky: „Ako tmel dieru. Ako dieru tmel.“; absurdné lyrické skrumáže: „pokračuješ v žití ako kombajn v poli“, pohyblivé slečny v regáloch; či vnútorne nesúrodé obrazce: „Bol to hlas ľudu, hlas ulice. Obsadil každú jednu molekulu vzduchu v Nusliach.“ V hlave mám z toho kolotoč, agresívne molekuly hlasu dobývajú mikroskopické planétky vzduchových častíc a zapichujú do nich miniatúrne vlajočky... Uf! Ale to už som v úplne inom žánri.

Občas to pritom začína vcelku sľubne: „Plachty a periny na seba priťahovali pomalé nedeľné slnko.“ Stále pomerne vecná a pritom silne evokatívna predstava, ktorá nás sugestívne vťahuje do scény. Super. Lenže následne zabŕdneme do nutkavo infantilnej patetizácie, bezdôvodne kontaminujúcej vecnú skutočnosť: „Z detských zošitov vyleteli vrabce a sadali si na zábradlia.“ Panebože, prečo? No a nakoniec to zabije METAFORA, corpus delicti: „Všetko sa pomaly prebúdzalo, len autá ešte spali.“ Áno, chápeme, že premávka je v nedeľu ráno mdlá. Ale načo sa takto vzletne odieva (maskuje) prostá a vcelku úplne bezvýznamná skutočnosť? Poetická kamufláž!

Do tretice všetko zle: autora zaujíma najmä on sám, jeho Hlboké Vnútro

Nasadzovania si zahmlených poetických okuliarov aj tam, kde by sme oveľa lepšie videli bez nich, má za následok okrem iného to, že hlavným (nechceným) posolstvom textu sa stáva exhibícia, seba-vystavovanie sa rozprávača, ktorý sa nimi pozerá. Neustále nás implicitne upozorňuje predovšetkým na seba, lebo práve oňho ide, o jeho bytostné sebavyjadrenie, o nič menšie!

„Vytvárať sochy by ma bavilo rovnako ako maľovať, kresliť a písať poviedky. Všetko, vďaka čomu môžem v danej chvíli vyjadriť, čo cítim, ma úplne napĺňa. Ako tmel dieru. Ako dieru tmel.“ Toto sme potrebovali vedieť! Toto poznanie nám zmení život! Z textu doslova kričí: Ja, Ja, toto som Ja! Akože skromný, krehký, nesmelý, trochu nešikovný, ale tvorivý, citlivý, zasnívaný rojko. Také milé, sympatické nemehlo; hravý fantasta, veľké dieťa. Hneď je nám sympatický, tento autor. Veď je ako my! Oslovuje ideálneho čitateľa – svoj vlastný sebaobraz. No kto by ho nemal rád? Kto by nechcel byť ako on?

Problém č. 4: samochvála smrdí...

Mimovoľná sebestrednosť (ešte aj rozkladací meter v Bauhase má nápis JAKUB...) priam trčí z textu. Útlocitnejší čitateľ sa cíti trápne (aj za autora). Ak v texte absentuje bazálna sebareflexia, je to fakt zlé. Ale Zaťovič sa má skrátka rád, čo už. Závidím mu; sebanenávisť je tak uncool...

A tak – poviedka sa píše, polievočka prihrieva. Pri opakovanej zmienke o dileme, ktorú zo svojich geniálnych poviedok poslať do súťaže (rámcujúci refrén), dochádza hrdina k celkom zdravému úsudku, že veď to „nie je tá najdôležitejšia vec na svete.“ Ale pozor: je to falošná skromnosť! Hneď vzápätí sa nám posťažuje, s ťažko skrývaným uspokojením, ako nikto nepochopil jeho skutočný autorský zámer v poviedke, pretože „(m)ám tú poviedku rád, vyrval som ju hlboko zo svojho vnútra, ale možno až z takej hĺbky, že je jasná len pre mňa.“ Autor a jeho Hlboké Vnútro... To máme byť vážne paf z toho, akých nedozerných hĺbok sa údajne dotýka?

Po ďalšie: ...a priveľa cukru škodí

Pre niekoho to môže byť roztomilé, ale vo mne tento typ pasívne agresívnej, optimisticky hrejivej naivity vyvoláva bolestné pocity. Láskyplné banality, sentimentálne klišé (hlava položená na hruď, ovoniavanie vlasov...), karamel sladkastých hypokoristík... Akoby mi niekto vysával krv slamkou! „Po prebudení vyzerala mladšie. Ako zajačik.“ Veď áno, aj ja sa občas nechám uniesť romantikou, keď na to príde, tiež dávam svojej milovanej všelijaké zvieratkovské mená. Dobre sa na tom spolu bavíme. To, čo funguje v živote, však nie vždy funguje aj v umení. Dokonca sa dá povedať, že naopak: západ slnka je krása, ale fotografia či maľba zapadajúceho slnka – bez niečoho navyše – je skrátka gýč.

Netreba si zamieňať kvality predlohy s kvalitami zobrazenia, ktoré predlohu využíva alebo aj exploatuje (napadá mi obscénny výraz „emocionálne porno“). Nejde totiž vôbec o to, že poviedka zachytáva nádherné okamihy „prostého ľudského šťastia“; to sa jednoducho nemôže stať jediným a nenapadnuteľným zdrojom jej legitimity! Dielo by sme mali posudzovať podľa výsledku, nie podľa zámerov. A vo výsledku je to plochý obrázok, sterilná farbotlač, plytké mudrovanie („Nič nie je dôležitejšie ako úprimnosť.“).

Po x-té: alibizmus

Ak to všetko ale predsa len funguje na bežný masový vkus priemerného meštiaka, prečo by nie aj na vkus odbornej poroty? Autor otvorene priznáva, že s ním vedome kalkuluje („Neviem, či by sa páčili aj porote“). Akoby ju priam inštruoval, ako ho má hodnotiť, dokonca jej bez zábran podsúva svoj alibizmus: netreba skutočnú kvalitu, podstatná je „úprimnosť“! Takzvaná autenticita, z hĺbky srdca prýštiaca, ´skutočne skutočná, životom žitá...´ Slávna veta: „Radšej zlá, ale úprimná literatúra, ako dobré spisovateľstvo.“ dovoľuje autorovi zbaviť sa zodpovednosti a zahrať loptu do autu. Akurát sa aj pri tom trochu potkne.

Po y-té: nevydarená vtipnosť

Rozprávač sa jednostaj pokúša zabaviť čitateľa laškovným tónom. Napríklad v regáloch obchodného domu sú „pílky na drevo a na kov, bidety alebo slečny, nakupujúce so svojimi partnermi. Predovšetkým tie slečny sú výrazne pohyblivé a takmer každý regál ich obsahuje niekoľko.“ Aj vy ste si všimli, že tu dosť urážlivo prirovnáva nakupujúce slečny, po ktorých skryto pokukuje, k tovaru?? Čím sa prezrádza ako totálny sexista. To by bolo úplne v poriadku, lenže počkať, on je predsa roztomilé veľké dieťa, či nie? Tak ja už neviem. Akoby ani on nevedel.

Pozitíva?

Aby sme len nekritizovali: za vcelku najmenej problematický považujem trik s falošným motívom psa. Popravde celkom nerozumiem, prečo sa kritici okrem iného zamerali práve na toto: že Poviedka o psoch ako taká vôbec nie je psoch. Veď to je práve ten fígeľ!

Autor sa tu zjavne pokúša svoju story nejako efektne zarámovať. Ako rámec, pomyselná os rozprávania, mu poslúžil vracajúci sa motív psa, ktorý sa za tým účelom celkom bezpríznakovo mihne v deji. Má kompozične prepojiť nesúrodé elementy do akejsi celistvej jednoty. Aranžmá je nasledovné: Jakub sa konečne rozhodol (rozhodol?), ktorúže poviedku pošle, práve keď sa dozvie, že Tereza je tehotná. Áno, pošle tú, kde popisuje, ako sa dozvedel, že Tereza je tehotná...; hoci pôvodne mala byť o psoch. Nie je, ale je to „Poviedka o (poviedke o (psoch))“. Mise en abyme, obraz zacyklený v obraze, preľnutie vonkajšieho a vnútorného rámca... Takéto kúzla.

Teraz už ale asi trochu nadinterpretujem. Lebo aj s mágiou to treba vedieť. Inak vám zajac, ani pes, z klobúka nevyskočí. Táto hra s čitateľom nefunguje, čitateľ sa do nej netúži zapojiť. Pointa mu zostáva ľahostajná – no a čo, že to má byť o psoch a teda nie je? No a čo, že Tereza je tehotná – akože prekvapivá pointa v podobe neočakáva(teľ)ného (ibaže zároveň aj trochu nelogického...) záverečného odhalenia? A čo má byť aj s celou tou kvázi-umeleckou montážou oboch týchto arbitrárnych faktov? Celé je to príliš ľahko čitateľné, účelové, umelé, je to len akási záplata, z núdze cnosť.

Na záver skúsme previesť malú dekonštrukciu. V poviedke sa objavujú klince, a keby sme chceli – pretože je to zábavné, zábavnejšie než samotná poviedka –, mohli by sme z nich urobiť tému. Čoho témou sú klince? Tak ako každá téma, aj táto sa kladie v protiklade k niečomu inému. Protikladom klincov sú, samozrejme, skrutky. A čo vyjadruje tento protiklad? Ak interpretujeme dielo tak, že z neho vystúpime von, potom ide o metaforu samotnej tvorby. Kým „dobré spisovateľstvo“ je založené na presnosti konštrukcie, sofistikovanom uťahovaní skrutiek, Zaťovičov (takto vlastne priznane) amatérsky text sa podobá skôr nešikovnému pribíjaniu klincov.

„Priložila klinec k miestu, kde sa spájali dve dosky. Veľký kus z neho pretŕčal pod policu.“

Áno, iste, toto všetko, klince a skrutky, symetriu a kontrast, som tam vložil ja, je to nadinterpretácia ako vyšitá. Ale keď sa tak nad tým zamýšľam, účel to splnilo. Takto sa mi aspoň tá poviedka už ani nezdá tak zlá...

Daniel Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)