Sovietska armáda sedí na víťaznom koni, tiahne na západ, valcuje, správa sa kruto k nepriateľským vojakom aj k domorodým civilistom. Nemec je pre ňu synonymom nacistu, bohatstvo jej kľaje oči. Vojna je šialený ľudský vynález, stroj na výrobu šialených zástupov. Strach je zlý kumpán, hlad ešte horší radca. Hans von Lehndorff pred nás z neobvyklej strany stavia nástojčivé, podrobné a celkom autentické obrazy všetkého toho besnenia a jeho ničivých dôsledkov. Žiaľ, nie je to fikcia; je to literatúra faktu.

Fakt, že sú Lehndorffove spomienky založené na skutočnosti a pravdivé – aj čo sa týka krutosti Červenej armády voči miestnemu obyvateľstvu –, potvrdzujú viaceré iné zdroje, napr. publikácie sovietskych disidentov B. Leva Kopeleva a Viktora Nekrasova či orálno-historické svedectvá vysídlených východných Prusov.

Hans Graf von Lehndorff

Bol nemecký lekár a spisovateľ, narodil sa 13. apríla 1910 v Graditzi. Jeho otec Siegfried Graf von Lehndorff stál na čele slávneho pruského chovu tzv. trakénskych koní. Hans Lehndorff prežil detstvo v Sasku a napriek tomu, že šlo o obdobie prvej svetovej vojny, vo svojej autobiografickej knihe Menschen, Pferde, weites Land – Kind heits und Jugenderinnerungen (Ľudia, kone, široká krajina – Spomienky na detstvo a mladosť) ho opisuje ako detstvo šťastné. V roku 1922 sa rodina presťahovala do Trakehna (odtiaľ názov trakénske plemeno, dnes Jasná Poľana) vo Východnom Prusku, do oblasti s bohatou históriou. Tam absolvoval strednú školu. Medicínu študoval na univerzitách v Mníchove a Berlíne. Po absolvovaní štátnej lekárskej skúšky na Friedrich-Wilhelms-Universität v Berlíne (dnešná Humboldtova univerzita) v roku 1936 sa stal lekárom v nemocnici Martina Luthera v Berlíne.

Po čase sa presťahoval do Východného Pruska, od roku 1941 bol asistentom v okresnej nemocnici v Insterburgu (dnešný Černjachovsk v Rusku). Hoci (či práve preto, že) boli synovia rodiny vychovávaní ako nemeckí patrioti a všetci Lehndorffovi bratia boli povolaním vojakmi, od roku 1933 – po požiari Ríšskeho snemu a Noci dlhých nožov (tzv. Operácia kolibrík, 1934) – sa Lehndorffovci (aj činmi) negatívne vymedzovali voči Hitlerovým nacionálnym socialistom a politike strany NSDAP.

Hans von Lehndorff bol hlboko veriaci kresťan, protestant, aktívny v cirkvi, čo mu výrazne pomáhalo prežiť ťažké životné skúšky. Ku koncu druhej svetovej vojny pôsobil ako lekár v nemeckej vojenskej nemocnici v Königsbergu (dnešný Kaliningrad v Rusku, tiež Kráľovec) a až do zániku Východného Pruska (1947) aj v iných mestách oblasti – spomienky na toto obdobie opisuje vo svojej najznámejšej knižke Ostpreußischen Tagebuch (Východopruský denník, prvé knižné vydanie v roku 1961 v Mníchove, po slovensky vo vydavateľstve Artforum v roku 2020, preklad Andrea Platznerová).

Po návrate do Nemecka žil Lehndorff v Bad Godesbergu, prevádzkoval súkromnú kliniku, staral sa o svojich pacientov, aj tých s traumami súvisiacimi s vojnovým utrpením. Venoval sa tiež diakonickej práci, väzenskej pastoračnej starostlivosti a starostlivosti o drogovo závislých.

Okrem vyššie spomenutých je aj autorom knihy Die Insterburger Jahre – Mein Wegh zur Bekennenden Kirche (Insterburgské roky – Moja cesta do vyznávanej cirkvi, prvé vydanie v Mníchove, 1969). Bol ženatý s grófkou Margarethe Finck von Finckenstein, mali spolu dve deti. Zomrel 4. septembra 1987, niekoľko mesiacov po smrti svojej manželky. V roku 2006 bola na jeho pamiatku a na jeho počesť pomenovaná ulica v Bonn-Bad Godesbergu – Graf-Lehndorff Straße.

Východné Prusko (Ostpreußen)

Historické územie, ktorého dejiny sa s Prusmi spájajú od 9. storočia. Ohraničuje ho Baltské more a rieky Visla a Nemunas. Koncom 18. storočia sa stalo provinciou Pruského kráľovstva a odvtedy až do skončenia druhej svetovej vojny malo približne rovnaké hranice. Aj po zjednotení malých nemeckých štátov do jednotnej Nemeckej ríše (1871) ostalo Východné Prusko jej najredšie osídlenou, väčšmi poľnohospodársky než priemyselne orientovanou provinciou. Po prvej svetovej vojne časť Západného Pruska pripadla Poľsku (tzv. Poľský koridor), čím sa z Východného Pruska stala exkláva, čiže územie štátu obkolesené územiami iných štátoch; Východné Prusko tak stratilo pozemné spojenie so svojou materskou krajinou.

Hlavným mestom bol Königsberg, dnešný ruský Kaliningrad. Medzi svetovými vojnami žilo vo Východnom Prusku dva a pol milióna ľudí, z toho 80 percent tvorili Nemci. Po roku 1945 bolo územie rozdelené medzi Poľsko a Sovietsky zväz, dnes patrí Poľsku, Litve a Rusku. Po skončení vojny boli všetci Nemci z územia Východného Pruska odsunutí.

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)