Nádej uprostred hrôz
Rozprávanie o príbehoch nádeje a odolnosti od kanadského akademika (a bývalého politika) Michaela Ignatieffa je útešné už samo osebe.

Prvou a základnou útechou totiž je, že my všetci sme súčasťou veľkého toku skúseností našich predkov a spôsobov, akými sa vyrovnávali s utrpením. Nespadli sme doprostred arény plnej krutosti osamelí, zmätení a bez základnej orientácie.

Inou výhodou tejto zbierky portrétov je sústredenosť na nádej uprostred všetkých možných armagedonov a apokalýps dneška. Rozprávaní o ohrození klímy, demokracie či zdravého rozumu je požehnane, táto kniha však prináša vzácny hrejivý tón. Navyše doplnený nesmierne kultivovaným a súčasne atraktívnym štýlom.

Kniha vznikla na základe neobvyklého pozvania. V roku 2017 autora požiadali, aby v rámci festivalu speváckych zborov v Utrechte predniesol úvahu o spravodlivosti a politike v Knihe žalmov. Krásna hudba v spojení so silnými slovami starozákonného žalmistu priniesli katarziu i útechu, porozumenie i slzy.

Ignatieff sa práve vtedy rozhodol – napriek údivu kolegov a priateľov – pracovať intenzívne na téme útechy. Pomohla mu staršia práca, ktorú pripravil ešte v roku 1984 ako historik ideí v kurze dejín politickej ekonómie na King’s College v Cambridgei.

Od žalmistu k Havlovi
Autor musel v dejinnom prehľade útechy preukázať takpovediac renesančnú kompetenciu. Nemohol odignorovať náboženské zdroje útechy, keď píše o časoch kolektívnych rituálov a inštitucionálneho zázemia útechy v kostoloch, synagógach či mešitách.

Napriek vlastnej rezervovanosti voči svetu viery sú portréty starozákonného Jóba a apoštola Pavla plné porozumenia a zmyslu pre náboženské tradície, ktoré individuálne utrpenie človeka umiestňujú do širšieho rámca a nakoniec až do božského či kozmického plánu.

V profiloch Cicera a Marca Aurelia ožívajú koncepcie starovekej filozofie stoikov. Montaigne, David Hume, Condorcet a Marx predstavujú novodobé plány útechy s vierou v pokrok a s rajom nakresleným v sekulárnych farbách.

Každý z týchto aktérov mal vlastnú kroniku osobných bolestí, strát a dezilúzií. Práve tieto príbehy predchádzajúce ich slávnym traktátom sú najdojímavejšie. Filozofické reakcie na ľudský osud dostávajú telo.

Iný druh predprípravy predstavujú existenciálne (aj existenčné) krízy Gustava Mahlera, Anny Achmatovovej, Václava Havla a Prima Leviho. Aj tóny hudby či verše zo sugestívnych básní sa môžu stať druhom útechy, ani tie však nespadli hotové do pokladnice svetového umenia. Za nimi sú osobné straty, mŕtve deti, vyhnanstvá, väznenia a poníženia až na hranici znesiteľného.

Útecha je v ľuďoch, nie náukách
Útechou sa môže stať hrdinstvo v spravodlivej vojne, história, vedomie životného povolania a zodpovednosti za vlastný život, spomienka na minulosť alebo havlovský život v pravde. V blízkosti smrti má útecha podobu dôstojného prostredia na rozlúčku so životom a prítomnosti najbližších, ale aj praktickú úľavu od bolesti.

Ignatieff pochopil dôležitú vec. Útechou sa ťažko stanú náuky a koncepcie. Môžu sa ňou stať ľudia, ich príklad, jedinečnosť, odvaha a nezlomnosť. „My potřebujeme lidi, lidi, kteří nám svým příkladem ukazují, co to znamená vytrvat, vytrvat navzdory všemu.“

Táto kniha je dôležitejšia ako desiatky iných. V hre je schopnosť prežitia – bezútešný život by nás definitívne zlomil a dokonca i tvorivých ľudí by mohol premeniť na dýchajúce mŕtvoly.

Michael Ignatieff: O útěše (Jak žít s nadějí v temných časech)

Preklad: Jaroslav Hronek

Kalich, 2023

Zobraziť diskusiu (0)