Tým, ktorí ho radi čítajú a ľúbia hrubé knihy

Slobodov najrozsiahlejší román by podľa jeho slov mal byť románom bez pointy. Tvoria ho početné krátke kapitoly, ktoré by mohli obstáť aj ako samostatné poviedky či akési esejistické reflexie. (Prípadne, a to najčastejšie, ako ich organický prienik). Sú spojené nezávislým rozprávačským hlasom a viacerými hrdinami a hrdinkami, medzi ktorými dominuje najmä „gazda“ – v podstate ďalšie Slobodove alter ego.

Gazda má čosi popäťdesiatke a už sa považuje za starého pána. Hádam by aj mohol mať konečne (s)pokojný život: s úľavou totiž zistil, že ho nadobro prestali pokúšať ženy a na dôvažok sa z neho po viacerých protialkoholických liečeniach stal regulárny abstinent. Dokonca ho môžu tešiť návštevy vnučky Magdalénky, ktorej často vymýšľa rozprávky a hrá s ňou domáce divadlo. Jasné, že to človeka teší, no nie všetko je až také jednoduché. Práve naopak, veci sa javia vskutku komplikovane, a to prakticky na každej úrovni.

Je krátko po Nežnej revolúcii. Komunistický režim sa u nás konečne rozsypal, no zatiaľ nevedno, či to vlastne bolo dobre. Gazdu sa chytajú samovražedné sklony a úzkostné stavy mimo iného aj z blížiacich sa demokratických volieb. Nečaká od nich žiadne terno i vzhľadom na to, že pozadie politických pomerov a slovenskú ľudovú náturu veľmi dobre pozná. Nič mu nie je platné, že ako kultúrny ideológ za minulého režimu toľké roky povznášal slovenské kultúrne povedomie. Tak sa k socialistickému ľudu kvetnato prihováral, toľko vzletných článkov na ministerstve napísal (každý mesiac jeden), aj tak skončil na dlažbe. Keď sa vtedy ešte zvykol dobre ožrať, zaraz takú odvahu nadobudol, že kade-tade aj vytáral, ako sa i tajným, čo z neho chceli konfidenta urobiť, hrdo vzoprel (nevydržal ním byť ani celý jeden deň, radšej sa z tej pľuhavosti zavčas vyzul).

Nuž, bolo vtedy, ako bolo. Po novom sa zatiaľ ešte presne nevie, čo bude ďalej nasledovať. (I keď gazdove predpoklady sa s odstupom času dajú považovať za mierne prorocké.) Situácia chvíľu po prevrate sa preňho, žiaľ, neukazuje dvakrát optimisticky. Slabučké sociálne zázemie nikomu nemôže pridať na pohode, psychicky labilnému gazdovi zvlášť. Nekonečné rodinné problémy, duševne chorá žena, častokrát opitá matka. Vrúcne, no búrlivé vzťahy so sestrami, dcérou, zaťom, susedmi, priateľmi...život je pre niekoho učinený očistec. Akúsi pevnú citovú kotvu má gazda hádam len v spomienkach na milovaného otca. Ten zostal sám na tri malé deti po tom, čo ich matka opustila a odišla za iným(i). Na jedného nie celkom vnútorne vyrovnaného jedinca je to vskutku silne traumatizujúci tlak a, žiaľ, i v tomto texte možno v slabších, ale jasne prítomných zábleskoch badať, že gazda má baživú chuť urobiť to, čo Sloboda napokon zdarne vykonal.

Depresívnej ťažoby je v Krvi nadostač, no len o nej Sloboda nikdy nebol. Jeho svojrázne čaro bolo...hm... vlastne najmä v tom, čo dokázal fyzicky obsiahnuť, prežiť, čo k nemu prichádzalo a formovalo jeho vnútorné videnie a k čomu mal následne vôľu vyjadriť sa v nejakej (drevne) umeleckej literárnej podobe. Neraz ide „len“ o výsek z bežnej všednosti: život v zbožňovanej Devínskej Novej Vsi, vychádzky so psami na Kobylu, Sandberg či k rieke Morave, dedinské hody alebo len obyčajná robota okolo domu, má to svoj hrubozrnný šarm, lebo je to pôsobí bezprostredne a naozajstne, takže sa s tým čitateľ rád stotožní a prijme za svoje bez potreby rozlišovať vyfabulované od reálneho. Všetko je skutočné a hotovo...aj keď si to Sloboda vymyslel.

Spomienky na detstvo, školu, staré lásky, na prácu baníka či železiara v Ostrave a mnohé ďalšie úlomky z naozaj vyčerpávajúceho života drsne koexistujú v neotesanej zhode s filozofickým meditovaním na Bohom, kresťanstvom, marxizmom-socializmom, kapitalizmom, Hegelom či Dostojevským. Všetko v jednej hromade, ktorá však nevyznieva hlúpo ani nepatrične. Zvlášť, keď sa pri tom skutočne hlbokom a originálne uchopenom rozumovaní dosť dobre opravuje hoc aj zatekajúci komín bez toho, aby sa pri tom jeden cítil ako sprostý somár. Prečo? Lebo to s neopakovateľnou eleganciou bohéma pre chudobných od srdca napísal Rudolf Sloboda.

Krv je svojho druhu temná existenciálna psychologická dráma i akýsi subjektívne ladený historický relikt z obdobia výmeny politických režimov u nás. Mohli by sme povedať, že dnes už ako celok vyznieva zastarane, no napriek tomu dokáže prekvapiť skutočne jasnozrivými postrehmi.

Rudolf Sloboda: Krv

Slovart 2016

528 strán

Zobraziť diskusiu (0)