Dielom nás sprevádza trojica postáv so samostatnými dejovými líniami. Postavy totiž žijú na troch rôznych miestach a v troch časových obdobiach a ich život sa neustále pohybuje okolo včiel.

Román otvára mladá Číňanka Tao, žijúca na sklonku 21. storočia, keď sú včely iba prázdny pojem. Na ich existenciu si totiž nepamätá, vyhynuli dávno predtým, než sa narodila. Inteligenciou a rozhodnosťou oplývajúca Tao pôsobí ako opeľovačka, a tak dennodenne berie do rúk nádobku s peľom a lezie na stromy, aby tak plnila úlohu, ktorá v minulosti patrila práve okrídlenému hmyzu. ,,Natiahla som sa čo najďalej, no aj tak som nedočiahla na najvyšší kvet. Už som sa takmer vzdala, no vedela som, že ma za to môžu potrestať, a tak som skúsila ešte raz. Ak sme minuli peľ rýchlo, znížili nám mzdu. A zrazili nám, aj keď sme minuli málo.“ (s. 8) Príbeh Tao patrí v knihe k tým najzaujímavejším. Je pohľadom do budúcnosti, nie až takej vzdialenej, ktorá sa pre nás môže stať mementom toho, ako ďaleko môže ignorancia a bezohľadnosť človeka vo vzťahu k prírode zájsť.

Z príbehu Williama, ďalšej z postáv, sa dozvedáme o histórii včelích domovov – úľov. ,,Včely vylietali z úľa a vracali sa, na tom nebolo nič prekvapujúce. Zbierali peľ a nektár, ten potom spracúvali na med, peľ bol určený pre larvy. Bola to starostlivá, mierumilovná činnosť, systematická, inštinktívna, dedične podmienená. Všetky včely boli súrodenci, pretože kráľovná bola matka všetkých, boli ňou stvorené, no neboli podriadené jej, ale celku.“ (s. 134) Sledujeme jeho podrobné skúmanie včelieho života, pozorovanie a potom prepracované náčrty úľov, ktoré sa mu zdajú natoľko pokrokové, že si ich plánuje dať patentovať. Niekedy sa však ani poctivá práca nezaobíde bez sklamania a rozčarovania, najmä ak ju William vytvára v dobe, ktorá prekypuje vynálezmi a zlepšeniami po celom svete.

Tretia časť príbehu patrí Georgovi, chovateľovi včiel v roku 2007. Vyznačuje sa nielen húževnatosťou, ale aj kalkulovaním – vlastnosťou patriacou tomu, kto s včelami migruje po Amerike, aby zabezpečil opelenie rastlín aj na odľahlejších miestach. Práve on nás zoznamuje so syndrómom kolapsu včelstiev. S tragédiou, ktorá postihla v tom čase nielen jeho chovnú stanicu. Záchrana včiel sa začína v tejto chvíli.

Príbeh včiel je pozoruhodnou a pútavou knihou. Jednotlivé dejové línie sú poprepájané motívmi, ako je pracovitosť a usilovnosť, ale aj rodina, čo odkazuje na včelu a jej charakteristické vlastnosti. Rodina drží pokope podobne ako včelia rodina v úli, ak sa z nej vytratí hoci len jeden článok, naruší sa jej prirodzené fungovanie a nastane rozpad spoločenstva. Dávkovanie informácií po troškách prispieva v diele ku komplexnému pochopeniu včiel a ich spolunažívania s ľuďmi. Autorka pracuje s niekoľkými knižnými zdrojmi, ako z histórie, tak aj zo súčasnosti. Robí tak dielo dôveryhodným. Na začiatku knihy rozlišujeme tri samostatné dejové línie, ktoré navzájom spolu nesúvisia (ak neberieme do úvahy spoločného menovateľa príbehu – včely). Záver knihy ich však prekvapivo spojí. Prínos spisovateľky spočíva najmä v priblížení života včiel čitateľsky zaujímavým spôsobom (obsah dopĺňajú ilustrácie a prepracovaný vizuál knihy). Okrem jej práce s faktami stojí za zmienku aj nenásilné a nevtieravé poukazovanie na fenomén súvisiaci s ich prípadným vyhynutím. Práve takto by sa malo poukazovať na klimatické zmeny a ich dôsledky. Formou príbehu bez zbytočného pátosu, nariadení či vyhrážok.

Maja Lunde: Príbeh včiel

Slovart, 2018

Preklad: Jarmila Cihová

Zobraziť diskusiu (0)