Rodinné skupinové fotografie a portréty, kúpalisko, mládež, ľudia pri práci, elegáni na prechádzke, slávnosti, žandári, mesto a vidiek. Osud prvých strán, ktorý sa referuje na začiatky dvadsiateho storočia, sa dá rekonštruovať aj podľa rýchleho pohľadu na archívne fotografie ‒ móda, architektúra, automobily. Snímky vedia dokonale vystihnúť vtedajšiu atmosféru, napokon, sú priamymi obrazovými svedkami minulosti. Ukázať čiesi fotografie z archívu je veľmi intímne. Často mapujú súkromie, výlety či vynoria skrývané platonické lásky. Fotografie boli nezriedkavým obsahom listov, kam sa pridávali ako akési dokumenty, navyše, fotoaparát nemal zďaleka každý. Keby žili priami autori alebo účastníci fotografií, možno by sa ostýchali pred zverejnením. Nečudo, aj kniha Prirodzené svetlo deklaruje skutočnosť, že svedomie sa niekedy dostaví až časom. Pál Závada kladne využil takéto odhalenie archívu, vytvoril dramatickú mozaiku a bez pátosu do nej komponuje zhmotnené peklo a imaginárny raj minulého storočia.

Vzniká tak čosi originálne, nazval by som to fabulačná reportáž, ktorá je nasiaknutá osobnosťou Pála Závadu. Ešte cennejšie však je, že spisovateľ neprehovára na čitateľa ako neomylná autorita a nesnaží sa vytvoriť pocit, že udalosti priamo zažil, čo sa pri sugestívnosti pasáží, najmä z druhej svetovej vojny a povojnového obdobia, mohlo ľahko stať. Všetko plynie s absolútnou prirodzenosťou románu, v ktorom má autor tak právo na „licencia poética“, ako aj na verný, historicky presný obraz, a hoci udalosti z dekád začiatku dvadsiateho storočia priamo nezažil, pristupuje k materiálu zodpovedne a držiac sa fotografií a histórie, imituje peripetie osudov, kde najviac rezonuje maďarský, slovenský a nemecký jazyk. Ako kontaktná osoba je tu aj rozprávač, takže často sa stane, že strany plynú ako výrečné spomínanie prastarých rodičov pri šálke čaju. Spomienky sa vynárajú po čriepkoch, snažia sa zachytiť impulz na ohýbanie plynutia času, ktorého sme vďaka románu svedkami. Postavy často osirejú a ocitnú sa niekde medzi realitou a fikciou, čo vytvára romantické, no pod tlakom udalostí ľahko prijateľné obrazy.

„S radosťou mi oznámili, že lietadlo pristálo popoludní, priviezlo nové zásielky, a veru aj tú od mojej Rózsiky. Je silvestrovská noc, svietia hviezdy. Aj teraz, ako už toľkokrát na tejto púti, mám pocit, akoby som kráčal pod hviezdnou oblohou doma. Ako je možné, že tam hore mi je to také blízke a tu dolu také cudzie? Len váha môjho samopalu ma upozorňuje, že pri pohľade na nebo nestoja moje čižmy na chodníku v rodnej dedine.“ (str. 318)

Takáto nostalgia za domovom je v ostrom kontraste s vojnovým besnením, plnením absurdných úloh a tiež týraním civilného obyvateľstva. Na jednej strane láska, na strane druhej nepríjemné spytovanie svedomia, ktoré nepočíta s nesením akejkoľvek zodpovednosti. Domov sa vráti vojak. Živý a zdravý. Takúto ambíciu má v každodennej hrozbe smrti každý. Vrátiť sa domov. Tam bude všetko iné, tam sa všetko zabudne. Akoby medzi vraždením, nezmyselnými popravami a cestou domov bol akýsi ozdravný tunel, kde všetko zmizne. Tak to nie je.

Prirodzené svetlo počíta s akoukoľvek polohou ľudského osudu. Vo výstižnom názve demonštruje prirodzenú nemožnosť úkrytu pred faktom, aký bol rovnaký tak včera, ako aj dnes. Vrah bude vrahom. Možno zamilovaným, očakávaným, ale vrahom.

Túto reflexiu Pál Závada rozkladá do výmeny režimov, ktoré nestriedali len otázku nastupujúcej socialistickej moci, ale tiež sa konflikty odohrávali aj na póloch medzi Maďarom a Slovákom, medzi katolíkom a evanjelikom, skrátka, medzi každým, kto sa chcel akýmkoľvek spôsobom vyčleniť, hoci to mohlo byť pokojne historicky dané.

„… ibaže človek vydrží stáť na jednej nohe dosť krátko, poznamená Sebes, i keď na druhej strane toho vydrží strašne veľa. Znášať, vydržať dokáže tiež dosť, zahalený vlastným mlčaním, strachom, či to raz nečakane predsa len celé nerupne“. (str. 518)

Pál Závada: Prirodzené svetlo

Slovart, 2021, edícia MM

Preklad: Eva Andrejčáková

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Zobraziť diskusiu (0)