Už sa stmievalo. Vianočné ulice boli vysvietené, medzi lampami poletovali tučné snehové vločky. V uliciach sa to hmýrilo ľuďmi.

Medzi davmi náhliacich sa ľudí kráčal otec s Joachimom. Vybrali sa do mesta kúpiť adventný kalendár a bol najvyšší čas, lebo zajtra už bol prvý december. V pouličných stánkoch i vo veľkom kníhkupectve ich mali vypredané.

Joachim trhol otca za ruku a ukázal do malého výkladu. Pred hŕbou kníh sa skvel adventný kalendár pomaľovaný krikľavými farbami.

„Aha!“ povedal. Otec sa k nemu obrátil. „Sme zachránení.“

Vošli do maličkého kníhkupectva. Joachimovi tam všetko prichodilo staré a ošumelé. Popri stenách boli police od dlážky po povalu plné kníh. A skoro každá bola iná.

Na pulte ležali hŕby adventných kalendárov. Boli dvojakého druhu. Na jedných bol obrázok Ježiška so sobmi a saňami. Na druhých bol obrázok neveľkej maštaľky so škriatkom. Napchával sa vianočnou kašou z veľkej misy.

Otec držal v každej ruke jeden kalendár. „V tomto sú čokoládové figúrky,“ povedal. „Ale z tých by zubár asi nemal veľkú radosť. V druhom sú figúrky z plastu.“

Joachim si prezeral obidva kalendáre. Nevedel, pre ktorý sa rozhodnúť. „Keď som bol malý, boli tie kalendáre celkom iné,“ pokračoval otec. Joachim sa naňho pozrel: „Ako iné?“ chcel vedieť viac.

„V každom okienku mali obrázok, na každý deň jeden. Ale my sme boli v rovnakom napätí každučké ráno. A zakaždým sme hádali, čo je na obrázku. Okienko sme odchlopili… a keď sme ho otvorili dokorán, bolo to, akoby sme otvorili dvierka do iného sveta.“

Joachim si zrazu niečo všimol. „Aj tam je akýsi adventný kalendár,“ ukázal na policu s knihami. Rozbehol sa k nemu, priniesol ho a ukazoval otcovi. Bol na ňom obrázok Jozefa a Márie, ako sa skláňajú nad Ježiškom v jasličkách. V pozadí kľačali traja mudrci z východu. Pred maštaľkou stáli pastieri s ovcami a z oblohy zlietali anjeli. Jeden z nich trúbil na trúbke. Farby boli vyblednuté, akoby kalendár ležal celé leto na slnku. Ale obrázok bol taký krásny, že Joachim takmer zosmutnel.

„Chcem tento,“ povedal.

Otec sa usmial: „Ten asi nebude na predaj, vieš. Podľa mňa je poriadne starý. Možno taký starý ako ja.“ Joachim sa nevzdával: „Ani jedno okienko nie je otvorené…“ „Možno ho tu majú len na okrasu.“

Joachim nevedel od starého advetného kalendára odtrhnúť zrak.

„Chcem ho,“ zopakoval. „Chcem len tento, žiadny sa mu nevyrovná.“ Vtom vošiel predavač. Bol to muž s bielymi vlasmi. Začudoval sa, keď zbadal adventný kalendár, ktorý Joachim držal v ruke.

„Nádherný,“ vyhŕkol. „A pravý… áno, pôvodný. Vyzerá, akoby ho niekto namaľoval ručne.“

„Môj syn by ho rád kúpil,“ povedal otec a ukázal na Joachima. „Pokúšam sa mu vysvetliť, že asi nie je na predaj.“ Bielovlasý muž začudovane zdvihol obočie: „Vy ste ho našli… u mňa? Sám som taký nevidel dlhé roky, naozaj, dlhé roky.“

„Bol opretý o tamtie knižky,“ povedal Joachim a ukázal na policu.

Kníhkupec prikývol: „Tak v tom má zase prsty starý Johannes.“

Otec sa skúmavo pozrel na muža s bielymi vlasmi: „Johannes?“ „Hej, taký čudák z námestia… Predáva tam ruže, len nik nevie, odkiaľ ich má. Občas sa tu zastaví a vypýta si vodu. V letnej horúčave si vyleje posledné kvapky na hlavu a až potom odíde. Párkrát oblial aj mňa.“

Otec chápavo prikývol a bielovlasý muž pokračoval: „Ako poďakovanie za vodu mi tu na pulte nechá jednu-dve ruže… alebo na policu položí dáku starú knihu. Raz mi vystavil do výkladu portrét mladej dievčiny. Určite pochádzala z ďalekej cudziny. Možno aj Johannes odtiaľ pochádza. Na portréte bolo meno Elisabet.“

„A teraz vám tu nechal ten adventný kalendár?“ opýtal sa otec a kníhkupcovi sa uprene pozeral do očí. „Hej, vyzerá to tak.“ „Na kalendári je voľačo napísané,“ povedal Joachim. „Zázračný adventný kalendár. Cena: 75 øre “, čítal nahlas.

Predavač prikývol: „Ten bude poriadne starý, namojveru.“ „A môžem si ho teda kúpiť za 75 øre?“ spýtal sa Joachim.

Bielovlasý muž sa pousmial: „Dostaneš ho úplne zadarmo. Podľa mňa ho tu starý Johannes nechal práve pre teba.“

„Veľmi pekne ďakujem!“ odvetil Joachim, a to už vychádzal z obchodu.

Otec podal kníhkupcovi ruku a čoskoro stál vonku vedľa Joachima. Joachim si kalendár pevne tisol k sebe. „Zajtra ráno ho otvorím,“ sľuboval.

Tej noci sa Joachim ustavične budil. Myslel na bielovlasého kníhkupca i na Johannesa s ružami na námestí. Vstal a v kúpeľni sa napil vody priamo z kohútika. A spomenul si aj na to, ako si Johannes oblieva hlavu vodou. Najväčšmi však myslel na magický adventný kalendár, ktorý mal toľko rokov ako otec. A napriek tomu na ňom nik neotvoril ani jedno okienko. Kalendár si zavesil nad posteľ a ešte prv, ako si ľahol, niekoľkokrát ich skontroloval, od prvého až po dvadsiateho štvrtého decembra. Dvadsiateho štvrtého decembra je predsa Štedrý deň a okienko bolo štyrikrát väčšie ako ostatné. Zaberalo skoro celé jasličky v maštaľke. Kde bol zázračný adventný kalendár počas tých vyše štyridsiatich rokov? A čo sa asi stane, až čoskoro otvorí prvé okienko? Keď sa ráno o siedmej prebudil, vstal a zobral kalendár do rúk. Bol taký nedočkavý a nervózny, že sa mu roztriasli prsty. Nie a nie otvoriť prvé okienko. Naveľa – naveľa sa mu podarilo vytrhnúť malý kúsok papiera, a kalendár povolil. Joachim fascinovane hľadel na obrázok – výjav z hračkárstva. Medzi všetkými ostatnými hračkami a ľuďmi sa vynímali jahniatko a dievčatko, ale ledva sa lepšie prizrel, hneď mu niečo zletelo do postele. Zohol sa a zdvihol mnohokrát preložený tenučký papierik. Keď ho vyrovnal, zistil, že je popísaný na obidvoch stranách. Začal čítať:

Jahniatko so zvončekom

„Elisabet!“ volala za ňou mama. „Vráť sa, Elisabet, počuješ?!“ Kým mama v obchodnom dome nakupovala vianočné darčeky pre neterky, Elisabet Hansenová nechápavo hľadela na hŕby medvedíkov a plyšových zvieratiek. Vtom sa z kopy hračiek vyhrabalo jahniatko. Skočilo na dlážku a poobzeralo sa. Okolo krku malo zvonček, ktorý sa rozcengal opreteky so všetkými drnčiacimi pokladnicami.

Rovnaké plyšové zvieratko so zvončekom okolo krku už videla Elisabet predtým. Ako je však možné, že tak nečakane ožilo? Elisabet sa nestačila čudovať. Ihneď sa rozbehla za jahniatkom, ktoré uháňalo obchodným domom k pohyblivým schodom. „Poď ku mne, no poď, drobec!“ lákala jahniatko.

Jahniatko so zvončekom už bolo na schodoch a viezlo sa na prízemie. Schody sa pohybovali veľmi rýchlo a jahniatko bežalo ešte rýchlejšie. Ak chcela Elisabet zvieratko dostihnúť, musela bežať rýchlejšie ako pohyblivé schody a jahniatko dokopy.

„Elisabet, vráť sa!“ volala na ňu mama a bolo jasné, že sa hnevá. Ale Elisabet už naskočila na schody. Videla, ako jahniatko uháňa prízemím, kde predávali bielizeň a kravaty. Len čo mala pod nohami pevnú zem, pokračovala rovnakým smerom ako jahniatko. To už stihlo vybehnúť na ulicu, kde medzi žiarivými girlandami vianočného osvetlenia tancovali snehové vločky. Elisabet prevrátila stojan so zimnými rukavicami a trielila za jahniatkom.

Vonku v pouličnom ruchu ledva počula vzdialený cengot zvončeka až kdesi na Kostolnej ulici. Elisabet sa však nevzdávala. Bola pevne rozhodnutá jahniatko pohladkať po mäkkom kožúšku.

„Čakaj, drobec!“ Jahniatko so zvončekom práve prebehlo cez ulicu na červenú. Možno si myslelo, že červený panáčik znamená ‚choď‘ a zelený ‚stoj‘. Elisabet si spomenula, ako kedysi počula, že ovce sú farboslepé. Jahniatko sa na červenú nezastavilo, a teda sa nemohla zastaviť ani ona. Bola rozhodnutá, že jahniatko chytí, aj keby musela bežať na druhý koniec sveta. Autá trúbili a jeden motocyklista vyletel na chodník, aby sa nezrazil s Elisabetou ani s jahniatkom. Ľudia, ktorí prišli do mesta nakupovať vianočné darčeky, sa nestačili čudovať. Nevidieť predsa každý deň, aby malé dievčatko bežalo na červenú krížom cez Kostolnú ulicu a naháňalo jahniatko, ktoré ušlo z obchodného domu. Navyše nebolo veru zvykom naháňať uprostred zimy po ulici jahniatko. Keď bežali hore ulicou, Elisabet začula, ako hodiny na kostolnej veži tri razy odbili. Uvedomila si to a nezvyčajne ju to zaujalo, lebo vedela, že do mesta prišli autobusom o piatej. Pomyslela si, že ručičky na hodinách asi omrzelo krútiť sa rok čo rok rovnakým smerom, a tak sa rozbehli naspäť. Aj hodinám sa raz zunuje celú večnosť robiť stále to isté, uvažovala.

To však nebolo všetko. Keď Elisabet s mamou vchádzali do obchodného domu, bola už skoro úplná tma. Z ničoho nič však teraz bolo zase celkom svetlo, a to jej poriadne vŕtalo hlavou. Nechápala, prečo sa medzitým úplne nezotmelo. Jahniatko však vzalo rozum do hrsti, našlo si cestu, ktorá viedla von z mesta, a uháňalo ďalej smerom do lesa. Tam zabočilo na cestičku medzi vysokými borovicami a nechtiac spomalilo, lebo chodník bol od poslednej fujavice zaviaty snehom. Elisabet za ním. Aj jej sa teraz bežalo horšie. Lenže jahniatko malo štyri nohy, a tie sa mu zabárali do snehu, zatiaľ čo ona iba dve. Dúfala, že táto výhoda jej trošku pomôže znížiť jeho náskok. Mamino volanie už dávno zaniklo v pouličnom ruchu.

Čoskoro nebolo počuť ani hluk z ulíc. V ušiach jej však neprestávalo znieť: „Kúpime tohto či toho druhého? Čo si myslíš, Elisabet? Alebo kúpime obidvoch?“ Čo ak jahniatko ožilo a utieklo z obchodného domu len preto, lebo už nevládalo počúvať všetko to drnčanie pokladníc a rozhovory o nákupoch? A možno sa aj Elisabet rozbehla za ním práve preto. Nikdy ju veľmi nebavilo chodiť po obchodoch.

Joachim odtrhol zrak od tenkého lístočka, ktorý vypadol zo zázračného adventného kalendára. To, čo si prečítal, bolo také čudné, že pri čítaní zabudol zatvoriť ústa.

Odjakživa zbožňoval tajomstvá. Spomenul si na skrinku s kľúčikom, ktorú mu stará mama kúpila kdesi v Poľsku. Mama i otec mu kedysi svätosväte sľúbili, že nikdy nebudú kľúčik od skrinky hľadať, kým bude Joachim spať, alebo bude v škole. Bolo by to rovnako protivné, ako otvárať cudzie listy, povedali.

Až do tohto dňa Joachim vlastne nemal čo do skrinky pre poriadne tajomné veci vložiť. Teraz tam však schoval poskladaný lístok z adventného kalendára, otočil kľúčikom a ukryl si ho pod vankúš. Keď sa mama s otcom prebudili a chceli sa pozrieť do adventného kalendára, zbadali už len jahniatko vo veľkom obchodnom dome.

„Pamätáš sa?“ spýtala sa mama a pozrela sa na otca. „Presne ako keď sme boli malí.“ Otec prikývol:

„Vžili sme sa do každého obrázka a zvyšok sme si vedeli domyslieť sami. Bolo to oveľa lepšie, ako vyťahovať z kalendára nemecké plastové figúrky, aj tak ich skôr či neskôr zhltne pahltný vysávač.“

Joachim sa v duchu pousmial, len on vedel, že v kalendári bol záhadný lístok. Ukázal na jahniatko so zvončekom a povedal: „Jahniatko sa rozhodlo utiecť z obchodu, lebo už nevládalo počúvať drnčanie pokladníc a všetko to táranie o nákupoch. Ale v obchode bolo i dievčatko, volá sa Elisabet, a to sa za jahniatkom so zvončekom rozbehlo – chcelo ho pohladkať po mäkkom kožúšku.“

„Nevravel som?“ prikývol otec. „Načo by bol chlapcovi ďalší plastový panáčik?“ Celý deň Joachim ustavične myslel len na to, či sa Elisabete podarí dobehnúť jahniatko a pohladkať ho. Dozvie sa to zajtra? Bude ten príbeh pokračovať na ďalšom poskladanom tenučkom lístočku?

Jostein Gaarder
Vianočné mystérium
Artforum 2012 - dotlač 2018

Zobraziť diskusiu (0)