Kedy ste napísali prvý literárny útvar?

Neviem, ktorý mám považovať za prvý. Prvé pokusy o poviedky som napísala na strednej škole počas hodín chémie, ale to boli naozaj len pokusy. Poviedky som začala písať v poslednom ročníku na vysokej škole, keď som robila diplomovku. Vedela som, že chcem písať, a tiež som vedela, že keď nezačnem teraz, keď mám toľko voľného času, nezačnem už nikdy.

Čiže od začiatku bola u vás ambícia stať sa spisovateľkou?

Áno, tá ambícia bola.

Dá sa teda povedať, že ste chceli písať už od detstva?

Ja neviem, či to mám vôbec povedať, ale mala som na základnej škole kamarátku, s ktorou som veľmi súťažila. Odjakživa. A ona tvrdila, že chce byť spisovateľka. Povedala som si: „Tak teda aj ja.“ Jasné, že nepíšem preto, aby som dokázala kamarátke, že ja som spisovateľka a ona nie je, ale tá myšlienka mi možno vtedy prvýkrát napadla. Potom som chcela byť režisérkou. No pochopila som, že na to by som nemala nikdy povahu: organizovať ľudí... Písanie je také najschodnejšie. Stačí mať papier a pero. Bola som tiež inšpirovaná Amélie Nothomb, o ktorej som písala diplomovku, a ona kedysi napísala článok, kde vravela o písaní v stave opojenia. Tvrdila, že najlacnejšia možnosť, ako sa opiť, je písať.

Mali ste už na škole nejakú spätnú väzbu od učiteliek alebo od niekoho z rodiny? Alebo ako ste vedeli, že máte na písanie predpoklady?

Ešte na strednej škole som chcela byť aj filmovou kritičkou. Pokúšala som sa písať recenzie. Dostala som vždy spätnú väzbu, že: toto nie je recenzia, toto nie je recenzia. Pamätám si, že v maturitnom ročníku, keď sme mali písať nejaké slohové práce, som napísala poviedku, a môjmu profesorovi sa veľmi páčila. Prečítala som ju aj pred triedou. Ale neviem, či to s tým súvisí...

Prečo? Mnohí začínali písaním poviedok do školských časopisov.

Aj my sme mali školský časopis, písala som doňho vtipy. Vlastne počkať! Ale, to už...

Čiže bol ešte nejaký pokus?

Vlastne, prvý pokus bol na písacom stroji, o krotiteľoch duchov. Ale to som naozaj písala, asi keď som mala desať rokov. O tom, ako deti krotiteľov duchov zachraňujú mesto. (smiech)

O tom bol aj film, nie?

Áno. Ja som bola veľmi ovplyvnená prvými americkými filmami, ktoré k nám prišli, ako Jurský park, Krotitelia duchov, Votrelec a podobne.

Poviedky do prvej zbierky Prvá smrť v rodine vznikali ako? Za akých okolností? V akom časovom horizonte?

Asi medzi rokmi 2005 až 2008. Vtedy som ešte písala do zošitov. Písala som strašne veľa poviedok. Takže v knihe je naozaj len výber, možno desať percent z toho, čo som napísala za to obdobie.

Vznikali s cieľom, že budú uverejnené?

Neverila som, že sa mi podarí vydať knihu. Bola som šťastná, že som mohla prekladať. Nemala som vtedy také veľké sny. Darilo sa mi uverejňovať v RAK-u (Revue aktuálnej kultúry – pozn. red.), keď bol šéfredaktorom Braňo Hochel, ale nevidela som to tak, že by z toho vznikla kniha. Potom sa to zlomilo.

Vo vašej prvej knihe je veľmi silný motív otca, ktorý sa vám stále vracia. Je to preto, že je zaujímavý z literárneho hľadiska, alebo ste si tým aj chceli vyriešiť niečo osobné z minulosti? Mimochodom, aký máte názor na to, že písanie je aj terapiou?

Dúfam, že nepíšem terapeutické texty. Mám pocit, že jediný text, ktorý som napísala ako psychohygienu, bola poviedka Toxo. Porodila som a napísala som ju. Ale s otcom to bolo iné. Otec mi zomrel, keď som mala pätnásť rokov. Zo začiatku som z toho bola, samozrejme, smutná, ale nemyslela som naňho. Potom som začala písať, a zrazu bolo všetko o otcovi. Ale nebolo to vedomé rozhodnutie, že – zobrazím vzťah: otec – dcéra. Nie. Jednoducho to tak vyšlo.

Aký ste mali vzťah? Bol váš otec intelektuál?

Môj otec bol matematik, vedec. Ani s nami nebýval, takže sme nemali až taký blízky vzťah. Bol aj chorý. Až tak dobre som ho nepoznala.

O otcovi píšete aj intímne veci...

Tak zas, pozor! Nie všetko je pravda, čo píšem. (smiech)

To je samozrejmé. Ale je vidieť, že otec je pre vás silnou inšpiráciou. Dá sa povedať, že z literárneho hľadiska máte vlastne zaujímavý život. Keď má niekto úplne ideálnu rodinu a všetko mu v živote vychádza, nemá až taký inšpiračný zdroj. Alebo nie?

Čítala som takú francúzsku knihu, v češtine vyšla pod názvom Noc nic nezadrží, od Delphine de Vigan. A ona tam má takú scénu, ako raz išla v taxíku a taxikár sa jej spýtal, že: čo robíte v živote? A ona že: píšem. A on sa jej spýtal: A čo sa vám stalo? Alebo, ako vraví Tolstoj: Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom. A tak ďalej. Určite je pravda, že je to dobrý námet – môj otec a ďalšie veci, čo sa mi možno stali. Dá sa tým inšpirovať, ale zas, uvedomujem si, že celý život z toho čerpať nemôžem, takže sa usilujem aj všeličo si vymýšľať a odrážať sa od iných vecí. V taliančine je taký výraz: famiglia da Mulino bianco. Je to značka keksíkov a koláčov, v reklame vždy sedia za stolom v presvetlenej kuchyni krásni vysmiati ľudia, ideálna rodina. Tak o takých rodinách väčšinou spisovatelia nepíšu. No napríklad moje sestry sa veľmi čudujú, že píšem, vravia, že im by sa v živote nechcelo sadnúť si a niečo napísať.

Objavuje sa u vás aj téma detstva. Mimochodom, koľko máte vlastne súrodencov? Sú vaše sestry dvojčatá?

Nie, nie, je to veľmi komplikované. Neviem, či to mám vysvetľovať. Mám tri sestry a jedného brata. Ale ja som dieťa z druhého manželstva svojich rodičov. Takže mám dve sestry z maminej strany a sestru a brata z otcovej strany. Ja som najmladšia. Som vlastne jedináčik.

Už rozumiem. Jasné, že nie všetko, čo napíšete, je autobiografické, ale predsa len: vaše hrdinky majú podozrivo veľa súrodencov. Nesedelo mi to.

Pre potreby textu všeličo zjednodušujem. Beriem ako veľkú výhodu, že som z veľkej rodiny. A že som posledná, lebo to posledné dieťa v rodine sa vychováva samo.

A čo hovoria sestry, alebo vôbec rodina, na vaše písanie?

Moja mama sa zaprisahala, že si už nikdy nič odo mňa neprečíta. Ešte tie úplne prvé veci možno čítala. Mám takú poviedku, v ktorej matka a dcéra cestujú vlakom, čo je prvý text, kde som svoju postavu nazvala Blankou. A ten text som nechala na stole. Mama to začala čítať a povedala: aha, celkom pekné... Ešte prvú knihu možno čítala, ale druhú už nie, a som veľmi rada. Niekedy ma prekvapí, keď si niečo prečíta a vtedy jej poviem: veď si sľúbila, že nebudeš. Ale väčšinou to nečíta. A pokiaľ ide o moje sestry, jedna, z maminej strany, moje texty tiež nečíta, druhá áno, a vždy mi povie, že: veď tam nič také nie je. Brat – neviem... A s poslednou sestrou nie som v kontakte. Raz mi napísala, že počula, že píšem a kde sa to dá nájsť. Napísala som jej, že v kníhkupectve. Ale číta ma bratranec.

A čo vraví?

Dokonca sa mu to páči. Bratranec bol pre mňa dôležitý celé detstvo.

Boli by ste radšej, keby vás príbuzní čítali a boli by na vás hrdí, alebo si vydýchnete, že máte pri písaní voľnejšie ruky a nemusíte sa stresovať?

Tak ale, mali by byť na čo hrdí? (smiech) Moja mama má stres z toho, že mi má vyjsť nová kniha. (Kniha Matky a kamionisti práve vyšla – pozn. red.) Ona by bola rada, keby som mohla byť šťastná aj bez toho, aby mi vychádzali knihy.

A boli by ste bez toho šťastná?

Neviem. Neskúšam to. Minule pri žehlení som si povedala, že veď vlastne nemusím byť spisovateľkou. Bolo to na chvíľu také oslobodzujúce, ale potom som si povedala: ale ja chcem. Písať.

Pavol Rankov na krste svojej predposlednej knihy tiež hovoril, že už bol rozhodnutý nepísať, aj to predtým verejne vyhlásil. A potom si vraj povedal: A prečo nie? Veď hocijaký lúzer vydá knihu. Čo je on horší? Parafrázujem, a samozrejme, že žartoval. Ale, napriek tomu, že vyhlásil, že už nebude písať, aj tak si doma niečo písal.

Ja zas, keď som sa neumiestnila v Bagalovej Poviedke, buchla som po stole a povedala som: Končím s písaním! No ešte v ten večer som začala znovu písať. Tak ma to baví, dá sa povedať. A mám pocit, že najlepšie mi vychádzajú texty, ktorými potrebujem niečo naliehavé vyjadriť.

Čiže nezačali ste písať, aby ste si niečo dokázali...

Nie. Boli isté veci, ktoré som potrebovala dať von. Napríklad Bellevue je pre mňa najdôležitejšia kniha. A evidentne aj téma otca je pre mňa dôležitá.

Tiež nemám rada reči o terapeutickej motivácii pri písaní, ale možno takýto vedľajší efekt písanie má.

Áno, ale ide aj o to, že treba trafiť správny moment na napísanie nejakej knihy. Lebo keď spomínam napríklad Bellevue, tým som sa zaoberala v hlave veľmi dlho. Len najprv som sa chcela vypísať poviedkami. V podstate som vedela, že raz napíšem Bellevue, ale vravela som si: nemôžem začať hneď románom. A myslím si, že je to dobre. Keď si teraz otvorím tú knihu, už si nepamätám, neviem, ako to presne bolo, niečo som si aj vymyslela. Takže nápad netreba ani nechať príliš dlho odstáť, lebo človek zabudne. Ale zas, nie začať hneď, ako sa mi niečo stane. Ako s tým Toxom. Nie, že niečo sa mi stane a teraz to rýchlo napíšem.

No pokiaľ ide o psychohygienu...

Psychohygienu si riešim inde. Nepíšem preto, aby sa mi nejako uľavilo. Keď píšem, je to vlastne stav až akejsi neprítomnosti. Ja neviem, čo sa objaví na tej obrazovke. A niekedy sa dodatočne pýtam: Prečo som napísala toto? Nemusí byť všetko premyslené. Sedím pred počítačom a teraz viem presne, ako to tam dám. Musí to ísť aj z podvedomia.

Takže ste taký typ autorky, ktorá má rada, ak niečo spontánne vychŕli? Je vám bližšie autobiografické písanie?

Robím si plán, čo približne chcem povedať, ale voľba slov, štýl a všetko ostatné musia vyplynúť zo samotného písania, v tom momente. Sú na to rôzne názory. Vlado Balla, myslím, povedal, že kam by sme to dopracovali, keby nás viedli poviedky. Ale u mňa to veľakrát bolo tak, že som mala niečo vymyslené, ale potom ma poviedka zobrala iným smerom. Dávno som však už žiadnu poviedku nenapísala.

Ľuboš Benzdák v knihe Samota je moja staršia sestra píše, že ani nevie, ako s ľahkosťou napísal pár poviedok. Nosil námet v hlave, a potom, akoby samé sa z neho vety vylúpli, a nemusel na texte nič pepisovať. Akoby vraj mal v hlave nejaký softvér, ktorý to zaňho napísal.

Ja zas dosť prepisujem. Až tak, že v istom okamihu poviedku poznám do takej miery, že mi lezie na nervy. Ale veľa mojich známych, a vôbec veľa autorov, sa predháňa v tom, kto viac škrtá. Ja neškrtám. Alebo skôr: Nedá sa povedať, že napíšem sto strán a zostane z toho dvadsať. To nie. Ale vždy texty prepisujem a dosť často ich dopĺňam. Usilujem sa síce, aby tam neboli nejaké zbytočnosti, ale nejde mi o to, aby z textu zostalo čo najmenej.

Je pre vás ťažšie napísať poviedku alebo román?

Román som asi, zatiaľ, nenapísala žiaden, lebo Bellevue je vraj novela. Rozsahom je to vraj síce román, ale vnútorným usporiadaním novela. Vydavateľ však povedal, že mám hovoriť, že je to román. Tak neviem... Poviedok som napísala podstatne viac. Ale dá sa povedať, že už ma nebaví písať také poviedky, aké som písala možno v prvej knihe, teda že tam vždy bude nejaká pointa. Vlado Balla raz povedal o poviedke s pointou, že keď sa dozvieme pointu, tak poviedka je tým akoby vybavená. Ale ja mám niekedy pocit, že sú v texte aj zaujímavejšie veci, než tá pointa. Pointa je veľmi ošemetná. Keď som bola v porote Bagalovej súťaže, každá tretia poviedka mala pointu, že sa to vlastne nestalo, lebo môj kamarát neexistuje, a toto si celé vymýšľam a som v blázinci. Ale nebaví ma už ani písať také tie poviedky, strašne intenzívne, kde sú tie vety akoby vychrlené, už tomu nejako neverím. Usilujem sa písať niečo iné. Alebo: nie, že neverím, človek sa skrátka mení. Aj čitateľské preferencie sa menia, aj to, ako človek píše.

Spomínate Poviedku. Minulý rok ste boli predsedníčkou poroty. Vyhrala Poviedka o psoch od Jakuba Zaťoviča, čo vyvolalo rozpaky, aj ostré reakcie rôznych blogerov, vy ste však rozhodnutie poroty obhajovali. Čo sa vám na tej poviedke páčilo?

Nebola na začiatku hlavným kandidátom na víťaza. Neviem, či sa k tomu mám priznať. Teda bola jedna z tých lepších – mne sa na nej páčilo, že z nej išiel ten optimizmus, ktorý tak zúfalo chýba mojim textom, a také nejaké dobro. Aj keď, nechcem deliť literatúru podľa tohto kritéria. Najprv sme sa veľmi dlho dohadovali o tom, ktoré poviedky sa majú dostať do zborníka. Bola tam jedna poviedka, na ktorej mne veľmi záležalo, ale – okrem jedného ďalšieho porotcu ­– ostatní ju tam nechceli. Usilovala som sa ich ako predsedníčka poroty zmanipulovať, aby som ju tam dostala, a podarilo sa mi to. Potom sme tú víťaznú poviedku vybrali konsenzom. Nemala najviac bodov, ale najmenej prekážala všetkým porotcom. Boli tam niektoré, za ktoré boli niektorí viac, ale niekto iný bol zas úplne zo zásady proti.

Tak to vraj v súťažiach býva.

Ale nemyslím si, že je to zlá poviedka. To, že boli nejaké útoky, sa ku mne donieslo, ale nebola som na Facebooku, takže som to neriešila.

Tiež som bola v porote dvoch literárnych súťaží a zdalo sa mi, že vydarenejšie boli poviedky, ktoré boli autobiografické.

Každý má pocit, že jeho život by vydal na román.

Áno, ale tiež akoby sa to zaznávalo ako menejcenné písanie.

Keď sa píše o sebe? Ale tak, každý môže písať o sebe. Záleží na tom, čo z toho urobí.

Niektorí vravia, že je to jednoduchšie ako fabulovať.

Minule som hovorila mame, ktorú už zaujímajú len autobiografie, že som na tom rovnako. Vraví mi: „Ty si ešte mladá, teba by ešte mala zaujímať fantázia.“ Neviem... Keď si prečítam päťdesiaty text o tom, ako som si to celé vymyslela a som v blázinci, nevidím v tom zmysel. Ale tiež nemám rada také to: napísané podľa skutočného príbehu. Je to také lákadlo. Takže: keď sa to naozaj stalo, má to väčšiu cenu? Ten príbeh?

Nie každý dokáže príbeh tak vystavať, ako povedzme Kundera...

Kundera ma už veľmi neoslovuje.

Nie?

Veľa toho bolo. Raz som mala v ruke zborník francúzskych poviedkarov z nejakej súťaže, a tam každý druhý písal o sebe, že jeho obľúbený spisovateľ je Kundera. On sám uveril, že je velikán, sa mi zdá.

A čo autocenzúra. Rodina vaše knihy nečíta, žijete v zahraničí, takže vás ľudia ako autorku na ulici nespoznávajú. Myslíte pri písaní na to, čo do knihy dať a čo nedať, aby si o vás ľudia nepomysleli niečo zlé? Alebo to vôbec „neriešite“?

Riešim, samozrejme. Mám v hlave autocenzúru, ale dosť slabú, lebo niekedy sa dodatočne zdesím, keď si otvorím knihu, že čo som to tam napísala a že toto som si už mohla odpustiť. Ale keď píšem, tak píšem pre seba. Nemyslím celkom na to, že to po mne niekto bude čítať. Je pravda, že dodatočne niečo aj upravím. Alebo: keď si predstavím, že niečo mám čítať verejne, tiež si text vyberám podľa toho, čo som schopná pred ľuďmi prečítať, a čo nie. Lebo naozaj mám texty, ktoré by som nedokázala prečítať pred publikom. No tak neviem... Zase sa na to celkom nespolieham, že rodina to čítať nebude. Možno je to aj tým, že mám ohlasov celkovo tak málo, že sa ku mne veľmi nedostáva, čo si o mojom písaní ľudia myslia. Kedysi mi jeden priateľ povedal: „Toto nevydávaj, to bude zlé, ľudia ti ublížia.“ Ale nemyslím si, že by niekto nejako prudko riešil práve mňa.

Nestalo sa vám, že sa niekto na niečo vo vašej knihe urazil? Alebo že ste pocítili výčitku za napísané?

Mám pocit, že cez mŕtvoly som išla hlavne v Bellevue. Jedna kamarátka, ktorá sa v knihe našla, sa so mnou prestala rozprávať. Ja som jej nepovedala, že to vyšlo, ale zrejme sa o knihe dozvedela. Je pravda, že niekedy si niečo potrebujem napísať pre seba a viem, že to nebudem môcť vydať. Ale musím to napísať. Mám aj veci do šuplíka. Potom, z pozostalosti to môže vyjsť. (smiech) Alebo keby niektoré veci ublížili niekomu z mojej rodiny...

Tak by ste ich nenapísali?

Napísala, ale nevydala, zaheslovala. Mám všelijaké poviedky, ktoré radšej nevydám. Radšej nie. Je možné, že sa ľudia urazia aj na to, čo ide von. Keď človek napíše slovo „matka“, tak všetci rozmýšľajú: A je to tvoja matka? Napíšem sestra. A je to tvoja sestra? Ale veď ja si môžem postavu vymyslieť. Niekedy ma prekvapí, že ľudia si naozaj myslia, že všetko, čo som napísala, sa mi stalo.

Je to zradné, keď človek kombinuje autobiografické veci s vymyslenými. No práve vtedy text pôsobí dôveryhodne.

Zas úplnú autobiografiu nepíšem. Keď som písala o svojej upratovačke, dokonca aj jeden kritik povedal, že: to si si určite nevymyslela. Hovorím mu: ty hádam vieš, že postava a autor je niečo iné.

Kundera vás teda neoslovuje. A Houellebecq?

Houellebecq ma oslovuje. Ale to tiež patrí skôr do minulosti. Elementárne častice určite. Aj Rozšírenie bojového poľa.

Vravíte, že máte aj veci, ktoré píšete do šuplíka. Píšete každý deň? Alebo ako?

Nie. Kedysi, keď som začala písať, mala som pocit, že musím písať každý deň, aby som sa vypísala. Potom, keď som sa vydala do Talianska, som naozaj písala každý deň. A nič som vlastne nemusela robiť, tak som si písala a prekladala som. A potom, keď sa mi narodila dcéra, sa to zmenilo. Ešte tie prvé mesiace, možno rok, keď veľa spala, ak som práve nečítala príručky pre matky, tak som písala. Toxo ešte vyšlo z tej zotrvačnosti. A potom prišlo hluché obdobie. Písala som málo, sadala som si k textu vždy po takom dlhom čase, že som si už nepamätala, o čom to je. Celé som to potom zahodila. Ale neskôr som sa znovu rozbehla. Napríklad teraz som v Bratislave, a nepíšem, lebo musím doprekladať jednu knihu. Moja mama by si na jednej strane želala, aby som nepísala, na druhej strane sa trápila, že prekladám Elenu Ferrante a nepíšem.

Asi jej na tom predsa len záleží.

Ale Elena Ferrante nemôže za to, že ja nepíšem. Je pravda, že to bol veľký projekt a musela som sa ponáhľať, teda na moje pomery ponáhľať, iní by to preložili v pohode oveľa rýchlejšie. A teda som prekladala dosť veľa a aby som to urýchlila, aj po večeroch som si text čítala. Možno aj preto som nepísala svoje veci, ale už som doprekladala. Teraz sa už nemôžem vyhovárať na Elenu Ferrante.

A sú aj také dni, že vám to nejde?

Jasné. Nie je to tak, že si sadnem, napíšem, pokračujem. Sadnem si, a keď mi to nejde, tak prestanem. Alebo to na druhý deň vyškrtám alebo zahodím celú poviedku. Ide o to, že tomu, čo píšem, musím veriť. A keď tomu prestanem veriť v strede písania, tak je to nanič. Takže veľa toho skončilo v koši.

Dokážete vždy sama posúdiť, či je text dobrý? Niektorí autori a autorky dávajú svoje texty čítať niekomu, komu dôverujú, a spoliehajú sa na jeho názor. Vycíti autor sám, či je text dobrý?

Hej, v podstate áno. Je hlavne dosť ošemetné spoliehať sa na názor iných. Kamarát mi to vysvetlil cez výrok Hemingwaya. Vraj keď budem veriť kritikom, keď ma chvália, tak aby som bola koherentná, musím im veriť, aj keď ma začnú haniť. Mám viac takých ľudí, ktorým dávam posúdiť svoje veci. Stalo sa mi, že som dala čítať text, ktorému som verila, niekomu, komu tiež verím, a on povedal, že nie. A ja som povedala: ale áno.

To už asi súvisí s autorským sebavedomím...

Nemám veľké sebavedomie. Ale, možno ide aj o to, čo píšem. Ak je pre mňa niečo dôležité, a mám pocit, že sa mi to podarilo, tak bohužiaľ – človek sa nemôže páčiť každému.

Vás od začiatku kritika prijala pozitívne. Je to pre vás dôležité? Pre vaše sebavedomie?

Bolo to dôležité, otázne je, čo bude ďalej. Ale áno, bolo to dôležité. Tým, že som nemala veľa čitateľských ohlasov, a ani rodina ma nechcela čítať, tak bol aspoň niekto, kto si ma čítal: kritici. Od nich som mala ohlasy, vedela som, čo si myslia. Ale či ma budú naďalej čítať, to neviem. A či to mnou nejako otrasie, ak začnú vychádzať negatívne recenzie, neviem – ešte som takú úplne negatívnu nečítala. Jeden kamarát, belgický spisovateľ, mi raz napísal, že: zlá kritika je ako pokazená ryba, napokon ju človek strávi. Nemyslím si, že ak niekto napíše o mne niečo zlé, prestanem kvôli tomu písať. To nie. Ale určite to človeka trápi. Ak to číta. Rozhodla som sa však deliť kritiky nie podľa toho, či sú pozitívne alebo negatívne, ale podľa toho, kto ich píše. Keď ma pochváli niekto, koho si nevážim, môže ma chváliť, koľko chce. Keď mi niečo vytkne niekto, o kom si myslím, že o tom niečo vie, tak to beriem viac.

Od mudrca i jed si môžeš zobrať, no ani balzam neber z hlupákovej dlane – napísal Ommar Chajjám. Len, čo ak tú negatívnu kritiku napíše niekto, koho si vážite?

Napíše to na jednu konkrétnu knihu. Moje knihy zas pre mňa nie sú mojimi deťmi, ktoré by som milovala. Sú niečím, čo som potrebovala napísať v nejakom období svojho života. Takže nestojí na tom celý môj život, či sa mi nejaká kniha podarí alebo nie. Budú ďalšie, niektoré sa mi podaria viac, niektoré menej.

Niektorí autori názor kritikov vôbec neberú do úvahy. Tvrdia, že ich názor nie je dôležitý.

Z hľadiska predajnosti väčšinou dôležitý nie je.

To je niečo iné. Ale keby sme dali na misky váh názor čitateľov a názor kritikov, koho priazni by ste dali prednosť? Čo je pre vás dôležitejšie?

Mne čitatelia najviac chválili prvú knihu, ktorú by som si ja už teraz neotvárala. Niežeby som sa hanbila za to, čo som napísala, ale zdajú sa mi niektoré tie veci už dosť detské, napríklad snaha o magický realizmus. A keď som už pred piatimi rokmi čítala poviedky z prvej knihy na nejakej čítačke, cítila som sa tak trápne, že som si povedala, že z tej knihy už nikdy nebudem nič čítať. Pre mňa je najdôležitejšia moja kniha Bellevue. A možno niečo z Toxo. Prvá kniha, to bol taký rozbeh. No možno sa to ľuďom naozaj páči.

Ale potešia tie čitateľské ohlasy, nie?

Podľa toho aké. (smiech)

Pozitívne.

Ale áno. Áno. Dnes mi kamarátka poslala fotku – odfotila vo vlaku niekoho, ako číta moju knihu. Kedysi som prekladala Emmanuela Carrera, ktorý napísal, že stretnúť v dopravnom prostriedku niekoho, kto číta vašu knihu, nie je veľmi časté, ale stáva sa to. Mne sa to doteraz nestalo, preto som sa tej fotke potešila.

Písanie býva aj drina alebo možno, v istých chvíľach, trápenie. Baví vás to teda?

Už som vlastne povedala, že ma to baví. Rada pracujem s textom, keď už ho mám napísaný, keď ho už len mením. Ale je to trochu aj napätie. Pýtam sa: Robím to dobre? Idem dobrým smerom? Niekedy tomu prestanem veriť, mám pocit, že píšem úplné blbosti. Ako kedy.

A tematicky? Mávate krízu, že neviete o čom písať?

Nepíšem už tak veľa. Kedysi mi tak fungovala hlava na poviedky, že mi stále napadali nové, každá situácia viedla k úvahe: A čo by sa mohlo teraz stať? A keby tento teraz spravil toto? Ale už takto dávno nefungujem. Už mám skôr také dlhodobejšie projekty. Rozmýšľam nad nejakým človekom, akoby som sa doňho chcela prevteliť. Skrátka, nerozmýšľam len nad sebou, ale aj nad inými ľuďmi. A posledné texty sa mi roztiahli: nie sú to poviedky, ale nie sú to ani novely. Nie sú to romány – neviem, čo to je. Sú to také vnútorné monológy. Teraz bolo obdobie, keď som písala vnútorné monológy rôznych žien. V prvej knihe som si ešte trúfla hovoriť z pohľadu muža, teraz by som to už nerobila. No povedala som si, že dosť bolo ženských monológov, musím zas skúsiť niečo iné.

Je ťažké odlíšiť vnútorným monológom jednotlivé postavy, aby pôsobili autenticky.

Keď som písala niekoľko takých monológov, bolo pre mňa dôležité nie to, aby postavy používali iné slová, ale aby inak rozmýšľali.

Aby boli dôveryhodné pre čitateľa?

Áno. Alebo, aby si nepovedal, že všetko som ja.

Stáva sa vám, že vás neinšpiruje realita, ale čítate nejakú knihu a poviete si: „takto by som chcela niečo napísať“?

Takto ma inšpiroval Cortázar, veľmi. Chcela som si napísať svoje verzie jeho poviedok.

Niekedy ide aj o podvedomé napodobňovanie.

Áno, bolo aj také. Bolo všeličo. Napríklad som čítala jedného talianskeho spisovateľa, volá sa Aldo Nove. A on mal poviedky, kde na konci usekával vety. To som začala tiež chvíľu robiť, lebo sa mi to hrozne páčilo. Vyšla jedna taká poviedka v Romboide, potom som s tým prestala. Ovplyvňuje ma aj to, čo prekladám, hoci nerada by som opisovala. Ale sú veci, ktoré poznajú všetci. Keby som napísala o priateľkách, tak čo? Je to Elena Ferrante, lebo je to o priateľkách? Všetci máme priateľky.

Nebol by to určite plagiát.

Keď hovoríme o plagiáte, mám takú obľúbenú spisovateľku, volá sa Marie Darrieussecq. Je to prvá autorka, ktorú som prekladala. Jej kniha Tom je mŕtvy vyšla v Slovarte, ale tú som neprekladala, hoci som chcela. Napísala túto knihu z pohľadu matky, ktorej zomrelo dieťa. A napadla ju francúzska spisovateľka Camille Laurens, že je to plagiát, a ako si dovoľuje písať o tom, že jej umrelo dieťa, keď jej dieťa neumrelo. To čo je? Môžeme písať len o tom, čo sa nám stalo?

Prekladateľské remeslo je pre spisovateľku dobrá práca?

Áno. Je dobrá v tom, že stále pracujem s jazykom. A keď prekladám, tak si oddýchnem od seba. Ak sa ma v Taliansku spýtajú, čo robím v živote, tak vždy hovorím, že prekladám, lebo to znie serióznejšie, než keď poviem, že píšem. „A o čom píšeš?“ „O sebe.“ „Aha. Ty si taká zaujímavá, hej?“ (smiech) Je určite dobré, že človek pri preklade nemá tú voľnosť. Mne sa zdá, že písanie je ľahšie, lebo si napíšem, čo chcem alebo čo potrebujem. Ale preklad nepustí.

V Taliansku ste sa uplynulé roky venovali dieťaťu, pribudli vám nové povinnosti. Ako vás poznačilo, že ste sa stali matkou, ženou v domácnosti?

Ako ma to poznačilo v písaní? V písaní ma to ovplyvnilo tak, že kedysi sa každá moja postava volala Blanka. A keďže moja dcéra sa volá Bianca, tak teraz sa už ani jedna postava nebudem volať Blanka. Tak áno, v Toxo sa objavili materské témy. Potom som veľkohubo vyhlásila, že s témou materstva som vyrovnaná, a, samozrejme, nie je to pravda. Takže tá téma ma stále celkom zaujíma, vzťah matka – dcéra. Napísala som o tom jeden text, ktorý nie je určený von. Je dosť rozsiahly. Ako ma to zmenilo? Aj organizačne.

Mala som na mysli práve túto praktickú stránku...

No áno, som viac matka než spisovateľka. Manžel chodí do práce, nemám v Turíne babky ani babysitterku, takže nemôžem veľmi písať cez deň.

Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili na Slovensko?

Viem. Ja som nikdy zo Slovenska celkom neodišla, stále som sa sem vracala. Keď som odchádzala, tak som Slovensko nemala veľmi rada. Na vysokej škole som mala depresie. No a potom som začala písať, začali mi vychádzať poviedky, začala som prekladať, našla som si nových priateľov... Takže teraz je Slovensko tou najkrajšou krajinou, kde mám všetkých známych, rodinu a tak ďalej. A nemám depresie.

Chcela som sa pôvodne spýtať, či ste depresívny človek.

Manžel hovorí, že som vždy pesimistka. Že vždy vidím pohár poloprázdny. A je asi pravda, že – bude to znieť strašne: viac verím na zlo. Ale nie je mi zle. Bolo v mladosti všeličo, čo som si preskákala. Teraz sa už podozrivo roky starám o dieťa, môžem pracovať, píšem, robím, čo chcem. Takže ono je to celkom dobré.

Áno, pôsobíte optimisticky. Ešte sa spýtam: je niečom v dnešnej slovenskej literatúre, čo vás irituje? Či už ide o spôsob písania alebo výber tém...

Musím sa zamyslieť.

Nemusíte menovať, ak nechcete kritizovať kolegov.

(ticho) Ja veľmi rada čítam slovenskú literatúru.

Súčasnú?

Áno. Lebo tých autorov poznám. Ja viem, že by to nemala byť pridaná hodnota, ale baví ma to, keď nejaký kamarát niečo nové napíše. Irituje ma možno, keď niekto chce byť za každú cenu sarkastický, ironický a vždy nad vecou a ukazovať stále, že všetci sú pokrytci.

Nepociťujete niekedy prevahu historických a sociálnych tém?

Keď je nejaká téma, o ktorej dopredu viem, že ma nebude zaujímať, tak si to neprečítam a neirituje ma to. Je fajn čítať si aj taliansku literatúru, tam nie sú žiadne osobné väzby, teda nehrozí, že nejakého autora mám rada, lebo s ním chodím do kaviarne.

Máte nejakého obľúbeného?

V Taliansku?

V Taliansku alebo na Slovensku.

S ktorým chodím na kávu? (smiech)

Texty.

Jáj, texty. Mám veľmi rada Paľa Rankova, Vlada Ballu. Teraz by som mohla menovať veľmi veľa. A v talianskej literatúre? Teraz som čítala nového Paola Giordana a nebolo to zlé.

Niečo, čo ešte nebolo preložené?

Áno. Určite to čoskoro preloží Slovart. Ja ho nepovažujem až za taký zázrak ako všetci, ale je pravda, že jeho prvá kniha o osamelých ľuďoch v Turíne ma veľmi zasiahla ako osamelého človeka v Turíne. Táto nová kniha je dobrá. Volá sa to Divorare il cielo. To som ani dcére nevedela preložiť. Divorare je pohltiť, zožrať, il cielo je obloha. Znamená to v podstate asi toto: túžba celý život prežiť naplno. Také niečo.

O čom to je? Ak sa môžem tak hlúpo opýtať.

Je to písané z pohľadu dievčaťa, z pohľadu ženy. Dievča, ktoré chodí z Turína v lete do Apúlie. Tam som aj ja často chodievala na dovolenky. Zoznámi sa tam s chlapcami vo svojom veku a zamiluje sa do istého Berna. Je tam taká zvláštna komunita ľavicovo orientovaných mladých ľudí. Bojujú proti tým, čo chcú vyrúbať olivovníky napadnuté nejakým škodcom. Je tam aj téma umelého oplodnenia. Je tam toho veľa. Odohráva sa to aj na Ukrajine, aj na Islande.

Opýtam sa ešte raz explicitne: viete si predstaviť, že by ste prestali písať?

Môže sa to stať. Druhá vec je, či by som sa s tým vedela zmieriť. Neviem... Nevylučujem to. Ale je pravda, že ja už nepíšem tak intenzívne, že by som každý deň písala, ako Améline Nothomb, ktorá každé ráno vstane o štvrtej, uvarí si čaj, navlečie si rukavice a štyri hodiny píše. Nie, nie je to pre mňa taká bytostná potreba. Ale väčšinou je niečo, čo mi začne vŕtať v hlave, alebo niečo sa mi deje v živote, a potrebujem to dostať na papier.

Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

Okrem mojej dcéry?

Áno.

Po tom všetkom, čo som si zažila v mladosti, jedna z najdôležitejších vecí je nestratiť súdnosť. Teraz je to o to dôležitejšie, že mám dieťa. A neuletieť do iných svetov. A vedieť sa držať pri zemi. To neznamená, že všetky moje názory sú správne, alebo že som ten najuvážlivejší človek. Ale skrátka, ide o to, vedieť nejako fungovať. Keď som v osemnástich zaliezla pod posteľ a povedala, že už odtiaľ nevyleziem, vtedy som si to mohla dovoliť, lebo v podstate nič odo mňa nezáviselo. Teraz si to už dovoliť nemôžem. Pre mňa je veľmi dôležité, že prešlo veľa rokov a všeličo sa podarilo a funguje to. Najväčší strach je, že sa to niekedy zrúti. Kedysi som hrozne túžila byť v živote šťastná. Ale to je blbosť. Veď človek nemôže byť dlhodobo šťastný. Zachovať šťastie ako status quo.

Zostavujete si rebríčky priorít? Na čom vám najviac záleží?

Mám viac priorít.

Úspech v písaní alebo v láske?

V akej láske? Ja som vydatá. (smiech)

Teoreticky.

Nie, ja za úspech považujem, že som prestala rozmýšľať v istých kategóriách.

Áno, kedysi som rozmýšľala aj nad veľkou láskou. Ale už som si povedala, že ma iná láska, ako láska k dieťaťu, nezaujíma. Ďalej som rozmýšľala, kto je moja najlepšia kamarátka. Ale povedala som si, že nemusí byť jedna najlepšia, druhá menej dobrá, tretia a tak ďalej... Mám ľudí, ktorých mám rada, ale nemusia byť mojou najspriaznenejšou dušou a podobne. Netrápim sa už takýmito vecami.

Takže už ste dospeli?

Tak, dospela... Veľa dospelých ľudí verí na pravú lásku a iné veci.

To je pravda. Aj v sedemdesiatke.

Áno. A ja to hrozne obdivujem. Poznám jednu pani, ktorá v sedemdesiatich dvoch rokoch stále niekoho hľadá. Ja mám pocit, že v sedemdesiatich dvoch rokoch budem šťastná, že som sama a mám svätý pokoj! Poznám nejakých dôchodcov, sedemdesiatročných, a viem, že nehľadajú sedemdesiatničky.

A čo vám v poslednom čase spôsobilo najviac problémov?

Najviac problémov mi spôsobuje moja hlava. Lebo som hypochonder. A hrozne by som sa toho chcela zbaviť. Rozmýšľam, prečo som bola šťastné a bezstarostné dieťa, a zrazu som hypochonder.

A ešte na záver: na čo je podľa vás dobrá literatúra?

Mňa nebaví pozerať telku. Nepozerám veľmi filmy, nepočúvam hudbu. A literatúra je na to, aby som mala čo robiť. Sú niektoré diela, napríklad Spalovač mrvol, ktoré ma v mladosti dokázali dostať do takého stavu, ani nie nadšenia, ale... Keď vám prechádzajú zimomriavky po tele. Vlastne do takého... – až vytrženia. Mávala som to aj pri písaní. Nestávalo sa to často, ale dostala som sa doslova do vytrženia. A to sa môže stať aj pri čítaní. Čítam, čítam a zrazu... – ale už veľmi dlho sa mi to nestalo – nie, že sa nadchnem, ale niečo ma skrátka dostane do akéhosi iného stavu. Stále som sa usilovala nájsť také knihy, pri ktorých by sa mi to stalo. Najviac som to zažívala u Cortázara. Aj Oxana Zabužko má takú poviedku, ktorá sa volá Sestro, sestro. Z toho som bola hotová. Ale vravím, už sa mi to veľmi nestáva. Nemusí sa to stať pri každej dobrej knihe. Ale aspoň nech mi po poslednej vete prejdú zimomriavky po chrbte, ako to bolo napríklad teraz, pri knihe Vandy Rozenbergovej Muž z jamy a deti z lásky.

Iris Kopcsayová

Rozum 2019

Foto autorky: archív I.D. Zdroj: Forbes

Zobraziť diskusiu (0)