Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Ralf Rothmann: Umrieť na jar

Príbeh dvoch sedemnásťročných chlapcov, ktorí musia povinne narukovať do SS sa odohráva kúsok od Bratislavy, pri Györi a na obrannom úseku medzi Budapešťou a Viedňou. Tu sa ustupujúci Nemci márne usilujú zastaviť víťazný postup sovietskej armády. Román sa odohráva v posledných mesiacoch vojny v zime a na jar 1945. Chlapci, ktorí dosiaľ vojnu poznali len z čoraz strašidelnejšieho rozprávania rodiny a známych, sa takmer bez prípravy ocitnú na desivom fronte. Román nemeckého autora Ralfa Rothmana vydáva Premedia v druhej polovici mája.

„Na mieste ťa obesia, bez procesu. Sú to fakt zákerné psy. Asi budeš riskovať menej, ak sa do konca budeš držať bokom.“ Ukázal mu na ruku. „Vtri si do rany špinu, možno dostaneš horúčku so zimnicou a nebuVojenská polícia každého deš bojaschopný. Podaktorí si tak pomáhajú.“ ­

Fiete čosi zdvihol z koberca, prestretého na schodoch k ol­táru. „Milé dámy a vážení páni, to bola dobrá rada, ako sa do­pracovať k istému koncu.“ Prehovoril hlbokým hlasom ako hlásateľ reklám v kine. „Pripadá vám povraz pritesný? Guľka prirýchla? – Siahnite po chutnej sepse! Tri týždne kŕčov na nemocničnom lôžku, pekne teplučko vo vlastnej sračke, až napokon začujete anjelský spev. Pre členov strany grátis. Os­tatní zaplatia životom.“

Walter sa uškrnul a mávol rukou, aby si odohnal cigareto­vý dym z tváre. Obaja zdvihli hlavy. Lavice boli odsunuté do tmavého priestoru pod galériou, o podlahu škrabali kopytá a na podstavci sa kývala polonahá soška svätého prebodnu­tá šípmi. Zvieratá neprestajne strkali papule do prázdnych vedier. Fiete s povzdychom vytiahol zápalku a otvoril dvere vedľa spovednice. Plamienok sa kĺzal po regáli plnom kali­chov, karáf a iných predmetov používaných pri svätej omši. Zrazu sa niečo prevrátilo a chlapec zvolal: „Záchod tu síce majú, ale nie vodu. Ani svätenú.“

Walter vstal, pozapínal si kabát a schytil rúčky fúrika. Dlhé rohy dobytka sa vysypali na zem a zvieratá otočili hlavy. Takmer rovné rohy sa s prenikavým hrmotom skotúľali pod kazateľnicu; bolelo to až v zuboch. Zobral niekoľko vedier a ťahal ich po lúke k brehu. Vo vzduchu sa križovali širo­ké lúče hľadacích svetlometov. Vietor k nim privial osamelé vločky, ktoré Walter najprv považoval za sneh; bol to však popol. Rukou vyskúšal vodu a vypláchol vedrá. Naplnil ich až po okraj, uložil na káru a opatrne sa vrátil do kostola. Dve z nich zavesil aj na rukoväte fúrika. Trocha vody vyprsklo na vyleštený kameň pred dverami, bola to skôr priehlbeň ako prah.

Fiete, zahalený vo vyšívanom zborovom kabáte, si s ním štrngol vínovou fľašou. „Krv Pánova,“ povedal. „Na večného Otca, mierového vládcu a teľací pečeňový syr! Ani hlt idio­tom!“ Našiel a zapálil niekoľko hrubých oltárnych sviečok, lístkové zlato ikôn sa trblietalo. Walter napojil zvieratá, ktoré mali od smädu úplne vpadnuté oči. Dlhé tiene mihalníc spo­čívali na sivastých lícach ako stopy sĺz. Walter ešte raz dotla­čil fúrik k jazeru.

Keď napojil všetky zvieratá, znova si prisadol k priateľovi na schody vedúce k oltáru. Fiete s cigaretou v kútiku úst mu podal fľašu. Bol to rizling skorý zber. Mlčky vedno hľadeli do noci. Z prepadnutých striech a okien sršali iskry, vzduch páchol spá­leným bakelitom. Po opačnom brehu uháňali hasičské autá a sanitky, spálených ľudí halili do diek. Z tela pomaľované­ho organu znela ozvena vzdialených výkrikov. „Elisabeth sa už niekoľko týždňov neozvala,“ zamrmlal Walter a usrkol si vína. „Odkedy sme odišli na front. Hádam sa tam nič nesta­lo.“


---


V izbe, ktorú obýval s ďalšími štyrmi šoférmi, bol to sklad bý­valej pekárne, bola ešte tma. Niekto ho zavolal po mene. Na bielych kachličkách sa mihol lúč lampy a Walter sa posadil. Za siluetou v otvorených dverách sa už rozvidnievalo, črtal sa nádych ranných zôr. Junker v kabáte tlmene povedal: „Poď, obliekaj sa! Ideš k šéfovi.“

Podľa cigaretových ohorkov na dlažbe bolo poznať, kde stáli ozbrojené stráže. V hradnej priekope ležali vrecia s pieskom. Walter si zapol košeľu a bluzón a vykročil po mos­te za mužom. Oproti ich míňali nákladné autá, sčasti mas­kované sieťami a konármi. Na dvore nakladali polopásové obrnené transportéry. Esesáci a vojaci wehrmachtu vynášali z hradu debny, nábytok a zrolované koberce. Jeden z nich na­razil veľkou frontovou mapou natiahnutou na tabuli do stĺpa. Na dlažbu sa zosypali červené i zelené vlajočky.

Rytierska sála bola príjemne vykúrená. Hauptsturmführer Greiff, ako vždy v rajtkách a vo vyleštených čižmách, stál pod vysokým arkierovým oknom a podpisoval zoznam, ktorý mu pridŕžala zdravotná sestra. Bol to chudý muž s ostrým profilom. Vrásky a brázdy na tvári sa mu za posledné týždne prehĺbili. Napriek tieňu tvaru čepele, ktorý mu vrhal na oči štítok čiapky, mal Walter pocit, že keď si priložil končeky prs­tov k švíkom nohavíc a zrazil opätky, blysol sa v nich náznak veselosti.

Sestrička odišla a dôstojník pristúpil k veľkému stolu, na ktorom sa kopili spisy v sivých fascikloch. „Urban, však? Wal­ter Urban, dopravná služba. Kde ste boli včera večer?“ opýtal sa a skúmavo si obzeral jeho umazanú uniformu. „Dopočul som sa, že ste sa nedovolene vzdialili z ubikácie. A zrejme viete, čo to znamená? Za trest budete tri hodiny execírovať s celou vašou izbou, najmenej tri hodiny, o tom rozhodne rotmajster. Šup pod ostnatý drôt a späť... Za to si vás kamaráti naozaj obľúbia.“

Slabo sa zaškeril a keď sa Walter nadýchol, aby vysvetlil svoju neprítomnosť, mávol rukou. „Tak dobre, zabudnime na to! Hlavná vec, že ste sa vrátili. Dajte si pohov.“

V zelenej kachľovej peci zdobenej zlatým cimburím vedľa písacieho stola zapraskalo a zaškrípalo. Veliteľ otvoril obal na spisy. „Môj syn mi rozprával, čo ste preňho nedávno spravili a za čo vám vďačí. Alebo by sa dalo povedať, za čo vďačím ja vám. Vaše konanie bolo v podstate vašou povinnosťou, samozrejmosťou, ale v momentálnej situácii, keď sa každý usi­luje zachrániť si vlastný zadok... Nuž hej. Ja som v každom prípade hrdý a šťastný, že mám v oddieli vojakov ako vy, sta­točných mužov. Navrhnem vás na vyznamenanie.“ Roztrhal nejaké listiny. „Máte nejaké námietky?“

Z chodby sa ozývali povely, nadávky a rýchle kroky po schodoch. Walter najskôr zavrtel hlavou, nenachádzal slová. Potom pevne pritisol nechty na palcoch k špičkám malíčkov, znova sa postavil do pozoru a chrapľavo povedal: „Nuž, ak dovolíte... Nechcem pôsobiť ako nevďačník, pán hauptsturm­führer, naozaj nie. Vážim si takúto poctu. Možno však... Mys­lím si...“ Preglgol. „Nemohol by som namiesto toho dostať pár dní voľna?“

Dôstojník, ktorému sa medzi obočím tvorili zvislé ryhy, zdvihol bradu. „Čo to chcete?“ Sucho sa zasmial, ako po ne­slušnom vtipe, a otvoril ďalšiu zložku. Na jej väzbe stálo „Tajný rozkaz“. „Je mi ľúto, chlapče, vážne to nepôjde. Vidíte pred­sa, čo sa tu deje. To vás skôr vyznamenajú rytierskym krížom s mečmi a briliantmi. Nik nesmie ísť domov, dokonca ani ja.“

„Nie, nie!“ namietol Walter rýchlo. „Nemal som na mysli dovolenku vo vlasti, pán hauptsturmführer. Beztak je u nás všetko rozbité, ani vlaky nechodia.“ Odkašľal si. „Prednedáv­nom mi padol otec, pri Székesfehérvári, a rád by som navští­vil jeho hrob. Možno ho ani nenájdem. Ale chcel by som to skúsiť.“

Na dvore štartovali motory, sklá okien sa chveli. Dôstojník si ho ešte raz premeral, tentoraz s vľúdnym, takmer civilným výrazom, a pritom si naťahoval rukavice. Tenká hladká koža priliehala tak tesne, že mu bolo vidieť každý kĺb prsta, ba aj dvojitú obrúčku. Krútiac hlavou otvoril dvierka pece a strčil do nej nejaké spisy. V kachliach zapískalo, z otvoru vyšľahli plamene, žlté hárky papiera v pahrebe sčerneli a veľké esesác­ke runy zbeleli. Všetko sa rozpadlo na popol.

Nato si hlasno vzdychol, siahol do šuplíka písacieho stola a vytiahol pero. „Tak teda dobre,“ vyhlásil. „Výnimočne. Tu máte pochodový rozkaz, Székesfehérvár a okrsok. Nehovorte to nikomu. Choďte za schirrmeistrom*, nech vám vydá vo­zidlo a pohonné hmoty na tri dni. Nikam neodbočujte, ne­kontaktujte sa s obyvateľstvom. Potom sa uvidíme v Abde, tam sa predbežne sťahujeme. Leží juhozápadne od Győru, spýtajte sa na cestu.“ Žmurkol a podal mu doklad. „A neza­budnite si karabínu. Pre Rusov sme zločinci aj na dovolenke.“

Walter zasalutoval. Tapacírované dvere nehlučne zapadli do zámky. Na schodoch ani v kanceláriách nebolo živej duše, otvorené skrine zívali prázdnotou. Prešiel cez dvor, kde stá­la limuzína s modrými vystuženými vlajočkami, Opel Blitz naložený kanistrami, a dva motocykle. Schirrmeister, tučný záložník, ktorý mal kanceláriu v suteréne veže, si práve nasa­dil helmu: „Mal si prísť skôr, mládenček. Skadiaľ mám teraz vyčariť auto? Dva stoewery a jeden kübel mi minulú noc roz­strieľali, boli skoro nové.“ Odpľul si. „Mohol by som ti po­núknuť oslíka či rekvirovaný dámsky bicykel. Alebo si vezmi jednu z motoriek vonku. Majú plné nádrže.“

Štvortaktové stroje, BMW R 75 a zündapp, obe s prívesnými vozíkmi, boli celé zablatené, ale ich motory zneli bezchybne. Walter skontroloval stav oleja a tlak pneumatík. Rozhodol sa pre BMW. Z korby blitzu vytiahol kanister, pripol ho za ná­hradné koleso a pomaly prešiel po moste do ubikácie, odkiaľ si zobral kabát, plnú poľnú a proviant. Nad dedinou žiarilo marcové slnko. Kde-tu ešte dymili domy a ležali zuhoľnatené mŕtvoly, ale požiare boli uhasené a fosforové mláky na rínku zasypané pieskom. Opäť hlasno ponúkali na predaj trdelníky a čerstvé sezamové praclíky. Z väčšiny ríšskych zástav zostali na žrdiach už iba zdrapy.

- - -

Pred vchodom do Anglickej záhrady, kde sa svetlozelený zla­tý dážď tváril ako žltý, stáli dvaja poľní žandári v rozopnutých pláštenkách a fajčili. Brzdná dráha na vyleštených granito­vých dlažobných kockách bola dlhšia, ako Walter predpo­kladal. Prekĺzol sa na dĺžku motocykla za muža s červeným zastavovacím terčom a jeho kolega už odisťoval samopal. Walter zmierlivo zdvihol ruku, druhou siahol do kabáta a po­dal žandárom vojenskú knižku a pochodový rozkaz. Končeky papierov sa chveli. Muž so zbraňou si ho úzkymi očami pre­meral, až potom prevzal doklady.

„Oho!“ híkol. „Tu má niekto protekciu! Od šéfa osobne... Tu však vidím napísané Székesfehérvár, vojak. Ten leží tým sme­rom, kde dunia kanóny. Alebo sme sa chystali dezertovať?“

Myklo mu sánkou. „Nie, prečo?“ Walter ukázal na park. „Len sa chcem rozlúčiť s priateľom. Leží v špitáli.“

Dôstojník zapichol pohľad mimo neho na hlavnú ces­tu, kde práve pochodoval oddiel zajatcov, bradatých Rusov v zdrapoch uniforiem, niektorí boli bosí. Maďarsko-nemeckí milicionári, ktorí ich strážili, šľahali bičmi. „V skleníku? Tam ležia už len mŕtvi. Všetkých ranených schopných transportu sme dnes ráno previezli do Győru. Okrem toho, vojaci nema­jú priateľov, len kamarátov.“ Hodil papiere na kapotu. „A te­raz si utri lajno zo šije a padaj!“

Walter predpisovo pozdravil a vyrazil na juh. Krajina bola rovinatá, pokiaľ mu oko dovidelo, minuloročnú trávu roz­mliaždil dážď. Zavše sa týčila do neba šibenica studne, mod­ro sa zrkadlila v mlákach a odtlačkoch kopýt. Nikde neboli ľudia ani dobytok, lenže medzi zhorenými či zrúcanými sed­liackymi chatrčami pozdĺž cesty sa rozprestierali obrobené polia. Na sypkej zemi sa jagala mladá kukurica. Sedliaci ako podklad pre osivo použili odtlačky tankových reťazí. Zo sla­movej podstielky trčali repové listy na červených stonkách.

Vysoko nad motorkou plachtil myšiak, perie na špičkách krídel mal vztýčené. Walter sa zastavil pod stromom a od­skrutkoval fľašu s vodou. V neutíchajúcom piskote vtáka videl ostré rozhorčenie nad svojou prítomnosťou. Pri pití za­zrel skupinku králikov, mohol ich byť tucet aj viac. Nehybne sedeli v hnedej tráve dosť ďaleko od seba. Bol by ich pravde­podobne prehliadol, keby nie tichého vetríka, ktorý im občas pohladil srsť a odkryl belavé podložie.

Uši im spočívali na chrbte, zadné nohy mali natiahnuté. Pri kriku myšiaka, ktorého tieň sa kĺzal po rovine rýchlej­šie, ako vták krúžil, sa síce chveli, ale neutekali ani nehľada­li skrýšu. Všetky do jedného boli na kosť vychudnuté, mali napuchnuté viečka a krvavé očné štrbiny. Walter preskúmal rovinu poľným ďalekohľadom. Potom si zavesil na opasok plynovú masku a pomaly sa viezol ďalej.

Vietor fúkal z východu, človek si mohol namýšľať, že cíti vôňu horských bylín. Keď došiel na samotu uprostred pusty, tvorili ju štyri či päť domov so strechami z hrdzavejúceho plechu, z ktorých trčal komín, slnko už bolo vysoko. Samo­ta patrila k tehelni, kde však nik nepracoval – vypaľovacia pec bola vychladnutá, drevené formy prázdne, zo zmesi hliny a ílu v jame vyrastali svetlozelené steblá. Aj chalupy vyzerali neobývané, okenice boli pozatvárané. Potiahol zvonček pri dverách a zaškrípal iba záves dverí. Zvonu chýbalo srdce.

Na dube pred križovatkou, kde stál nabielo natretý peká­renský domček, sa hompáľal obesenec, vojak Zbraní SS. Pra­vú ruku mal obviazanú hrubým obväzom, tvár s privretými očami a s otvorenými ústami pokrýval cestný prach. Bol asi vo Walterovom veku. Líce, ktoré sa takmer dotýkalo pleca, mal načaté zobákom, na hrudi mu visela biela drevená ta­buľka s nápisom: „Som ZBABELEC. Takto pochodia všetci vlastizradcovia, čo nechajú svojich kamarátov v štichu. VÍ­ŤAZSTVO ALEBO SIBÍR!“ Niekto namaľoval štetcom na tabuľ­ku akurátne, sťaby vytlačené písmená, čierny švabach, pozdĺž línie predznačený ceruzkou.

Vojak nemal označenie hodnosti ani identifikačnú známku. Walter vytiahol z prívesného vozíka malý fotoaparát značky Voigtländer v koženom puzdre, ktorý si požičal od Jörna; nebol však schopný stisnúť spúšť. Vošiel do pekárenského domčeka a sadol si na lavicu pod okienkom. Na obzore stúpali do neba vo veľkých odstupoch stĺpce dymu a spájali sa do čierneho po­dlhovastého mračna, ktoré tiahlo na Balaton. Pod nohami mu vibrovali delostrelecké rany. Uzol na konári zapraskal, prudký závan vetra rozkýval obesenca. Aj zuby mal sivé od prachu.

Starý konár buxusu s takmer priesvitnými listami, omota­ný okolo kríža na stene, sa zachvel. Walter sa uložil na lavicu. Namiesto vankúša si dal pod hlavu fľašu potiahnutú plsťou. So zopnutými rukami medzi kolenami spal viac ako hodinu, prikryl sa kabátom. Popoludní zjedol kúsok chleba so syrom z tuby, doplnil nádrž a znova sa vydal na cestu. Nechával za sebou kľukatú stopu medzi ostnatými kríkmi, ktoré boli do výšky bokov sivé z plstnatých vločiek. Aj na ďalších stromoch či stĺpoch na rovine sa hompáľali mladí vojaci, na hrudiach im viseli tabule popísané veľkými písmenami. Mnohí mali prevrátené vrecká, máloktorým ostali na nohách čižmy. Ak im nohy ovísali tesne nad zemou, boli obhryzené na kosť.

Tiene sa predĺžili. Prešiel cez lúky k pahorkatine – kúr­ňava prachu za ním ešte dlho kalila vzduch –, a zabočil na vydláždenú cestu. Lemovaná jaseňmi viedla do dediny so železničnou stanicou, obyčajnou búdou označenou nápisom „Wolfen“. Walter sa opýtal dvoch vojakov pri protilietadlo­vom dele na cintorín. Delo malo na drezine priskrutkova­ný 3,7-centimetrový kanón. Muži pofajčievali na debnách s muníciou a unavene si ho obzreli. „Hrobov je tu viac ako živých,“ odvetil vyšší z nich, slobodník s obviazanou hlavou. „Koho hľadáš?“

Úzky, plotom obohnaný čestný cintorín pre príslušníkov Zbraní SS ležal na konci dediny a líšil sa od cintorína pre vojakov wehrmachtu na druhej strane cesty tým, že priečne brvná brezových krížov boli nasadené šikmo, sťa akési po­smrtné runy v tvare šípa. Navrchu boli nastoknuté helmy zo­snulých. Walter odstavil motorku, otvoril bránu s koženým kĺbovým závesom a dal sa obchádzať hroby. Srdce mu tĺklo až v hrdle. Na krížoch boli malé drevené štítky s vypálenými nápismi, kde-tu ležali na podstavci kvetiny, modravky žiarivé alebo žlté nátržníky. Otcovo meno však nenašiel.

Na čelnej strane cintorína stál kríž vyšší ako človek, tak­tiež z brezového dreva. Kľačal pred ním vojak a hrabal zem. Obrátil k nemu hlavu. Bol to starší, na temene plešivý muž v okuliaroch, s alumíniovými lemovkami na rukávoch uni­formy. Zdvihol z trávy barly a postavil sa. Od námahy pritom ceril zuby, no keď mu chcel Walter pomôcť, energicky po­krútil hlavou. „Čo je?“ zafučal a strčil si do vrecka pazúrovité hrable. „Čo odo mňa chceš?“

Walter zasalutoval a povedal, koho hľadá. Dôstojník si pre­čítal telegram s oznámením úmrtia a s pečiatkou bataliónu. „Tu žiadny Alfréd Urban neleží,“ zamrmlal. „Toto všetko boli moji ľudia. Minulý týždeň ešte veselo vyspevovali...“ Vytiahol z vrecka strieborné puzdro a otvoril ho. Mal v ňom ulože­né štíhle cigarety a na vnútornom veku prilepenú fotogra­fiu. „Nechcem ťa sklamať, chlapče, ale príslušníci trestných jednotiek majú zriedkakedy náhrobok. Kvôli nim už nevytí­najú stromy. Zakopú ich tam, kde padli – ak vôbec.“



Ralf Rothmann

Umrieť na jar

Premedia 2017

Preklad: Katarína Széherová

Zobraziť diskusiu (0)

Umrieť na jar

Umrieť na jar

Ralf Rothmann

Prostredníctvom príbehu dvoch sedemnásťročných mladíkov zo severného Nemecka, ktorí sú nútene regrutovaní na front, Rothmann približuje hrôzy a barbarstvo vojny. V nástojčivých, magických, no realistických obrazoch autor rozpráva o poslednom vojnovom predjarí v Maďarsku a ťažkých prvých týždňoch mieru.

Kúpiť za 9,31 €

Podobný obsah

Umrieť na jar

Recenzie

Umrieť na jar

Keby som mal v jednej vete zhrnúť, o čom je táto kniha, parafrázoval by som slová Leva Trockého: „Nemusíte chcieť vojnu, ale vojna bude chcieť vás.“ Tento výrok mi prišiel na um už pri čítaní prvých strán knihy Ralfa Rothmanna Umrieť na jar a vynáral sa s každým ďalším príbehom dvoch hlavných hrdinov Waltera a Fieteho.

Davide Enia: Jako v nebi, tak i na zemi

Recenzie

Davide Enia: Jako v nebi, tak i na zemi

Úder, nádych, výdych, úder, úder, úder, pauza, druhé kolo, tretie, štvrté, dýchaj, bojuj, ži, plač, snívaj, smej sa, prehraj, vyhraj, ale ruky vždy hore, „vysoké krytie a kurevsky rýchle nohy“ – tak by som obrazne jednou vetou opísala román Davida Eniu Jako v nebi, tak i na zemi, ktorý si ma podmanil viac, ako som si po prečítaní anotácie dokázala predstaviť.

Egypťan Sinuhe

Recenzie

Egypťan Sinuhe

Historický román je svojím spôsobom veľmi výlučná literárna forma. Pokiaľ má byť spracovaný naozaj poctivo, kladie na tvorcu nemalé nároky. V prvom rade si vyžaduje presnú znalosť popisovaného historického obdobia, bez ktorej docieliť autenticitu je, pochopiteľne, nemožné. Nemôže chýbať chytľavý príbeh, či rovno viacero spletitých príbehov, zaľudnený čo najpestrejšou zmesou charakterových typov, plasticky interpretujúcich historickú každodennosť i veľké zlomové historické udalosti. Všetko z tohto, a ešte podstatne viac, vo svojej tvorbe ponúka zrejme absolútny imperátor na poli historického románu – Mika Waltari.