Majú sedemnásť rokov a tvrdo pracujú ako dojiči na statku v severnom Nemecku. Vojnu poznajú len z príbehov utečencov a prostredníctvom neustáleho rekvírovania dobytka a potravín štátnymi úradníkmi. Je február roku 1945, pred nimi je posledná vojnová jar. Netušia, že ju nestrávia na statku, ale ako príslušníci Hitlerových Zbraní SS na východnom fronte...

Významný nemecký básnik, prozaik a dramatik Ralf Rothmann napísal krátky historický román (dielo má v slovenskom preklade vydavateľstva Premedia len 168 strán), v ktorom plasticky vykreslil posledné mesiace druhej svetovej vojny očami dvoch nemeckých chlapcov vytrhnutých z tvrdého života v zázemí a hodených do ešte tvrdšieho života na fronte. V diele si vychutnáte historické reálie bojov východného frontu na území dnešného Maďarska a Rakúska, ale aj nádherné poetické opisy prírodných scenérií a filozofické úvahy, pri ktorých vám pookreje duša. Hrôzy vojny predkladá autor čitateľovi prostredníctvom citlivého a vnímavého chlapca, ktorý ani v najhorších chvíľach svojho života nestratí to najdôležitejšie – ľudskosť. Všadeprítomný pach krvi, výkalov a špiny je tu vhodne zjemňovaný práve konaním hlavného hrdinu Waltera, ktorý sa snaží to šialenstvo prežiť a zachovať si pri tom vlastnú tvár.

Dobrovoľníkmi v najslávnejšej divízii SS

V úvode tohto románu s jasným protivojnovým posolstvom autor približuje, ako ľahko ste sa v Nemecku mohli stať dobrovoľníkom Wehrmachtu či Zbraní SS (Waffen-SS) v rokoch 1944 – 1945. Stačilo, ak ste sa ocitli v kine či na tanečnej zábave, ktorá sa zmenila na regrutačné stredisko a každý návštevník bol vyzvaný, aby sa „dobrovoľne“ nechal naverbovať. Hitler potreboval každého, kto udrží pušku v ruke – či to bol štrnásťročný člen mládežníckej organizácie Hitlerjugend, alebo šesťdesiatnik v ľudovej domobrane Volkssturm. Aj Walter Urban a Fiete Caroli sa vybrali na tancovačku, netušiac, že sa z nej vrátia ako čerství dobrovoľníci Zbraní SS. Zúfalstvo a bezmocnosť oboch hrdinov postaviť sa násilnému verbovaniu mladých ľudí autor nijako nezjemňuje. Vedia, že akýkoľvek odpor v sále plnej esesákov by bol hazardovaním so životom. O chvíľu už Walter a Fiete nosia na golieri runy v najslávnejšej divízii Zbraní SS – Leibstandarde SS Adolf Hitler (ďalej v texte LSSAH).

Skrátený vojenský výcvik trval len tri týždne a nováčikovia boli okamžite vrhnutí do mlynčeka na mäso v okolí maďarského mesta Györ. Historický román síce nemusí zobrazovať dobu úplne verne ako odborná historiografia, ale v tomto prípade sa autor snažil v maximálnej miere pridŕžať historických faktov. LSSAH skutočne v marci 1945 zvádzala urputné obranné boje v Maďarsku, pri ktorých takmer vykrvácala a presne takéto prostredie vykreslil aj Rothmann vo svojom diele.

Walter sa po výcviku dostal k zásobovacej jednotke a slúžil u SS ako vodič nákladného auta. Nebojoval teda v prvej línii ako Fiete, ale o to častejšie cestoval po krajine a videl dennú realitu vojny priamo na fronte i v zázemí. Hrôzu tých posledných mesiacov vojny na východe zobrazuje autor v scénach bombardovania vojenských objektov i civilných budov, masakrovania civilistov pokladaných za partizánov či totálne nedostatočnej zdravotnej starostlivosti pre väčšinu ranených vojakov.

Walterovými očami vidíme naturalistické opisy tých najstrašnejších výjavov odohrávajúcich sa iba v totálnej vojne. Napríklad pri nálete na civilné obyvateľstvo:

Nebo nad parkom bolo osvetlené. V žeravom vánku, ktorý oberal o dych, slzili oči. Rusi bombardovali fosforom mestskú časť na opačnom brehu jazera. Vojaci prilepení o roztápajúci sa povrch vozovky horeli v čiernom dyme. Ženy, zahalené ako do závoja, trielili po promenáde. Hádzali horiace deti z hradieb a slepo sa vrhali za nimi. Nad jazerom sa rozliehala ozvena 88 milimetrových kanónov Flak. Hromada ľudí sa váľala vo vode. Voda bublala, sypela, vypúšťala paru. Sotva sa z nej vynorili a potácali sa k brehu, chemikália opäť zareagovala. Kaučukový film na pokožke sa pod vplyvom kyslíka zapaľoval, spôsoboval modrasté plápolanie. Zúfalci mlátili do plameňa. Ten sa im lepil na ruky a šíril sa ďalej. Ich krik bol čoraz prenikavejší...(s. 77 – 78).

Citlivá duša v pekle na zemi

Autor preukázal excelentnú schopnosť vykresliť ľudskú dušu prostredníctvom najmenších detailov Walterovho vojenského života. Jeho jemnosť, citlivosť a dobré srdce vidíme nielen na tom, ako sa správa ku kamarátom, ale aj k ľuďom, ktorých vôbec nepozná. Či to bol starší maďarský manželský pár žijúci neďaleko Walterovej jednotky, alebo zranení vojaci na korbe nákladného auta. Jeho sentiment a slušnosť však nepôsobí nepatrične, aj keď u esesákov by sme čakali iné „kvality“. A vo svete plnom smrti, krvi, zúfalstva a krutosti je ako životodarný balzam na rany.

Možno autorovi poslúžil ako predobraz Waltera skutočný príslušník SS menom Karl Ludwig, ktorý slúžil vo vyhladzovacom tábore Treblinka v rokoch 1942 – 1943. Niekoľko židovských väzňov po vojne potvrdilo, že medzi dozorcami bol jeden esesák, ktorý sa svojím správaním od ostatných diametrálne líšil. Nikdy nikoho nezbil ani nezastrelil a tajne nosil väzňom vodu, chlieb i lieky, hoci tým riskoval vlastný život. V pekle zvanom Treblinka bol pre väzňov doslova akýmsi neuveriteľným darom z nebies (k tomu pozri publikáciu Gitta Sereny: Into that Darkness, 1974).

Otrasnú realitu vojny zažíva Walter aj prostredníctvom mnohých osobných tragédií. Dozvie sa správu o smrti svojho otca neďaleko Székesféherváru a vyberie sa hľadať jeho hrob. Po návrate k jednotke zistí, že Fiete sa medzitým zo zúfalstva pokúsil dezertovať a bude popravený. Pokus o oslobodenie Fieteho je najsilnejšou pasážou celej knihy (ktorá, mimochodom, nie je rozdelená na kapitoly) a skutočným vyvrcholením.

Bože, čo tu vlastne hľadám? Keby som si zvolil Hitlera ako väčšina... Ale ja som netúžil ísť do tejto šlamastiky, rovnako ako ty. Toto je vojna cynikov, ktorí neveria v nič, okrem práva silnejšieho. Pritom sú to obmedzenci a slabosi, zažil som to na bojisku. Kopú do slabších a hrbia sa pred silnejšími, masakrujú ženy a deti... A takíto ľudia mi majú sfúknuť sviečku života.

(mladý príslušník Waffen-SS Fiete pred svojou popravou za dezerciu)

Našiel domov i milovanú ženu

Ďalšie strany knihy sa čítajú jednoznačne ľahšie, keďže Walter sa dostane do amerického zajatia, a neskôr dokonca domov na sever Nemecka. Vojnové scény nahradili opisy zničenej krajiny, zničených miest a zničených ľudí – toto ostalo z Hitlerovej tisícročnej ríše. Dejom sa vinie aj motív lásky Waltera k Elisabeth, ktorý je prítomný v jeho myšlienkach, spomienkach, ľúbostných listoch, ale v závere knihy aj v načakane farbistej sexuálnej scéne. Preňho sa príbeh napriek hrôzam, ktoré videl a zažil končí možno šťastnejšie ako pre väčšinu Nemcov.

Hoci autor vykresľuje historické reálie skutočne verne, nevyhol sa niekoľkým chybám. Sovietske bojové lietadlo Il-2 Šturmovik nemohlo páliť na nepriateľa zo samopalu, ale z guľometov ráží 7.62 a 12.7 mm (s. 72), nákladný automobil Henschel 33, ktorý riadil Walter, nevážil tri tony, ale vyše šesť (s. 65) a pod. Prekladateľka, nepoznajúc vojenskú terminológiu, preložila v celom diele nemecké slovo „Ketten“ ako „reťaze“ a tak čítame o „reťaziach tankov“, nie o tankových pásoch. Väčšinu týchto chýb však bežný čitateľ nepostrehne a do oka udrú iba odborníkovi na vojenskú techniku či historikovi, ktorý sa zaoberá druhou svetovou vojnou.

Príbeh Waltera Urbana je natoľko silný a presvedčivý, že by si zaslúžil aj filmovú verziu. Je síce fikciou, ale autorovo rozprávačské majstrovstvo sa vás celý čas bude snažiť presvedčiť o opaku. Tak verne sú posledné mesiace vojny zobrazené. Ďalšia dôležitá kniha, pri ktorej sa opäť raz presvedčíte, že vojna je to najhoršie zlo a máme neuveriteľné šťastie, že sa starému kontinentu už dlho vyhýba. Lebo zažívať to, čo Walter, by určite nechcel nikto z nás...

Martin Konečný (autor je historik)

Text bol zverejnený na www.historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)