Stánok s rozprávkami

Strážnik privrel oči a cez úzke štrbiny sa sústredene zahľadel na neďaleký vŕšok. Hoci nízke večerné slnko prikrylo krajinu mihotavým červenkastým závojom, ďalej už nepochyboval: ktosi na koni sa blížil k mestu.

Prašná cesta sa ako úzka šedá stuha vinula okolo vápenatého vŕšku dolu k Mestu pri mori a jazdec, vedľa ktorého strážnik rozpoznával ešte jednu postavu, nemal, ako sa zdalo, vôbec naponáhlo. Príchodiaci sa často zastavovali, akoby boli veľmi, veľmi unavení.

Chvíľu váhal, či nahlási príchod cudzincov. Túto myšlienku však rýchlo zavrhol. Veď ako mohli byť dvaja očividne vyčerpaní, jednoduchí pútnici nebezpeční blahobytnému prímorskému mestu?

Na ceste pri vŕšku, rozsušenej slnkom a ošľahanej vetrom, sa Oyano, starý rozprávkar, vyklonil trochu zo sedla. „Nie je nádherné, Gwen?“ zašepkal chrapľavo a ledva počuteľne. „Sľuboval som ti priveľa?“ Usmieval sa, ponorený do spomienok. „Mesto pri mori. Tu som sa narodil. Tu som dlhé roky rozprával svoje rozprávky. Tu chcem v pokoji a mieri stráviť posledné roky svojho života.“

Tíško mľaskol jazykom a jeho kôň sa pomaly trmácal ďalej. Gwen kráčala popri ňom a zavše na Oyana, rozprávkara s už takmer nevládnym telom i hlasom, vzhliadla.

„Ako je to dlho,“ ozvala sa napokon, „čo si opustil mesto?“

„Ešte si nebola na svete,“ dostala odpoveď, s ktorou sa uspokojila.

Keď sa ocitli pri mestskej bráne, Oyano sa prekvapene rozhliadal. Všade naokolo videl bojové opevnenia.

„Kto ste a čo tu chcete?“ vytrhol ho z údivu nepriateľský hlas strážnika.

Oyano zdvorilo sklonil hlavu na tichý pozdrav a dievča po jeho boku odvetilo: „Volám sa Gwen. Som žiačkou tohto rozprávkara. Volá sa Oyano a kedysi žil v tomto meste.“

Vojak sa prekvapene zahľadel na starca. „Oyano,“ zamrmlal po chvíli, akoby sa prehrabával v dávnych spomienkach. „Áno, pred mnohými rokmi tu žil jeden rozprávkar, čo sa tak volal.“

Potom však udrel kopijou o zem a rozkázal: „Ukážte mi svoje papiere!“

Opäť sa ozvala Gwen: „Už som ti predsa povedala, kto sme. Nemáme nijaké papiere. Načo aj? Veď každý, kto je znalý písma, môže spísať, čo sa mu len zachce. Bol by azda malý kus papiera vierohodnejší ako moja výpoveď?“

Strážnik neisto pozrel na dievča. Nikdy predtým nedostal takú odpoveď. Predsa však! Veď existujú predpisy! „Musím vedieť, či hovoríte pravdu!“ odvrkol jej mrzuto. „Čo nič nehovoríš?“ ukázal na Oyana. „Vari si stratil reč?“

Oyano zarazene prikývol. Gwen vysvetľovala: „Vo svojom dlhom živote sa už toľko narozprával... Hlas má unavený a zachrípnutý. Bolí ho to, keď musí hovoriť.“

Strážnikov pohľad skĺzol po dievčati, ktoré pred ním tak sebaisto stálo a vôbec neprejavovalo bázeň pred jeho uniformou a blýskavými zbraňami. Potom sa obrátil k starému mužovi na zaprášenom koni s unavene zvesenou hlavou.

„Choďte ďalej!“ rozhodol a pokúšal sa tváriť dôležito. „Ale zajtra zavčas rána sa hláste na strážnici na námestí. Inak sa môže stať, že budete uvrhnutí do väzenia.“

Oyano nechápavo krútil hlavou. Gwen vzala koňa za ohlávku a previedla ho cez bránu.

V podvečer dorazili na námestie. Kamkoľvek sa pozreli, všade vládol čulý obchodný ruch. Tovar bol hlasito vychvaľovaný, predavači a kupujúci sa jednali. Rozvoniavala tam káva a čaj, pečené a varené jedlá, mnohoraké korenia a rozmanité sladkosti. Starca a poloodrastené dievča si nikto nevšímal. Zaprášené, často plátané plášte prezradili znaleckým pohľadom priekupníkov, že s týmito dvoma neuzavrú nijaké obchody.

Nakoniec sa Oyano a dievča dostali k úzkemu, vetrom už trochu naklonenému domčeku so zatvorenými okenicami. Pod prečnievajúcou strechou objavila Gwen kamenné pódium. Pred ním boli spustené pestré, od slnka a vetra vyblednuté tkané koberce. Oyanove oči zažiarili. „Tu sme,“ zašepkal. „Toto je môj dom a toto bol môj rozprávkarsky stánok.“

Poodhrnul koberce a vystúpil po troch vychodených schodíkoch. Z jedného spomedzi mnohých vreciek na svojom plášti vytiahol kľúč a otvoril drevené dvere, na ktorých boli vyrezané nezvyčajné znaky a vzory. Pomaly prechádzal rozprávkar oboma miestnosťami domu, tu a tam zasnene postál a pohladil cizelovaný čajník či ozdobný svietnik. „Vyhrň koberce,“ naznačil Gwen. „Ja uvarím čaj a potom sa ešte trochu prizrieme, čo sa deje na námestí.“

Kým Oyano zakladal v peci oheň, zrolovala Gwen dlhý čas spustené koberce a starostlivo ich upevnila nad pódiom. Prisunula naň stôl a postavila k nemu dve staré, pohodlné stoličky. Keď sa k nej rozprávkar pripojil, bola už takmer tma. Na všetkých trhových stánkoch horeli jasné olejové lampy. Oyano si sadol, zapálil sviečočku a rozhliadol sa.

Na námestí sa ešte stále tlačilo veľa ľudí. Málokto zdvihol zrak, aby si ich obzrel.

No tí nemnohí, čo zbadali, že koberce na dlho zatvorenom stánku rozprávkara sú opäť zrolované a niekto zaujal opustené miesto, sa predsa len zvedavo priblížili. Napokon predstúpil jeden z mužov, práve taký starý a zhrbený ako Oyano.

„Vedel som, že sa jedného dňa vrátiš,“ pozdravil srdečne.

Oyano mu pozdrav s priateľským úsmevom opätoval.

„Naozaj je to starý rozprávkar,“ mrmlali si ľudia a táto správa sa rýchlosťou vetra šírila námestím.

„Porozprávaj nám nejaký príbeh!“ prosili niektorí.

Oyano však unavene pokrútil hlavou a rukou dal Gwen znamenie. „Oyanov hlas rokmi zoslabol,“ vysvetľovalo dievča. „Môže hovoriť už len potichu a s námahou. A do svojho rodného mesta sa nevrátil, aby zasa rozprával rozprávky. Chce stráviť jeseň svojho života v dôverne známom prostredí.“

„Práve teraz však tvoje rozprávky naozaj potrebujeme, Oyano!“ ozvalo sa z davu hlasné zvolanie. Niektorí ľudia sa nesúhlasne rozhliadali, aby volajúceho objavili. Ďalší však súhlasne prikyvovali. Gwen zvedavo pozrela na svojho majstra. Sedel ako socha vytesaná z kameňa. Oči mal otvorené, no jeho pohľad sa strácal v prázdnote. Po čase privolal Gwen k sebe. Dievča sklonilo hlavu a počúvalo tiché Oyanove slová. Potom sa vzpriamilo. „Nemá pre vás nijakú rozprávku,“ vysvetľovalo zhromaždeniu. „Uplynulo priveľa času, čo tu nežil. V meste sa primnohé zmenilo.“

Z davu sa ozvalo sklamané mrmlanie. Oyano, starý rozprávkar, však už opäť sedel strnulo a nemo na svojej stoličke a viac sa neozval. Ľudia sa časom roztratili. Studený nočný vietor povieval úzkymi uličkami a námestím. Gwen sa niekoľkokrát chcela svojho majstra na niečo opýtať, no vždy, keď sa na neho pozrela, cítila, že jej ešte nemôže nič povedať. A tak aj ona mlčala, bezradne hľadela na námestie a po čase upadla do nepokojného spánku.

Keď sa premrznutá zobudila, Oyano už vedľa nej nesedel. Ešte vždy bola temná noc. Žeby bol rozprávkar odišiel do svojej komôrky a ju nezobudil? Chvejúc sa tápala k dverám. Začula hlasy. Oyano sa s kýmsi potichu rozprával. Gwen sa neodvážila rušiť. Trpezlivo vyčkávala, kým sa cudzinec nerozlúči. Až potom opatrne zaklopala na dvere Oyanovej komôrky. Starý rozprávkar smutne sedel na mäkkých kobercoch a hľadel jej v ústrety. „Toľko sa toho v mojom meste zmenilo,“ zašepkal.

„Prečo si vtedy odišiel?“ chcela vedieť Gwen.

Oyano namáhavo prehltol a takmer bezhlasne pokračoval: „Musel som sa prizerať, ako sa tu skoro všetci ľudia čoraz väčšmi zaoberali len svojimi obchodmi. Jednať sa a handlovať, kupovať a predávať, zhrabnúť čo najviac a nikdy nemať dosť, to bol ich životný cieľ. A ja, ja som ich mal po večeroch zabávať historkami!“ Oyano precedil slovo „historky“ zatrpknuto a odmietavo. „Áno, chceli, aby som im rozprával krátke, zábavné a rozptyľujúce historky. Niečo, čo by im prinášalo zabudnutie. No moje rozprávky, tie, čo rozprávam, aby sa v nich ľudia nachádzali, tie už nechceli počúvať. Preto som vtedy odišiel. Tým nemnohým priateľom, čo mi ostali, som predpovedal, že Mesto pri mori bude o to chudobnejšie, o čo viac bohatstva si jeho obyvatelia nahonobia.“

Kübler Roland

Rozprávky mesačného kameňa

preklad: Patrícia Elexová

Petrus 2017

Zobraziť diskusiu (0)