Čo sa stane, keď sa dozvieme presný deň svojej smrti?

Túto otázku si Chloe Benjamin položila hneď štyrikrát a rôzne scenáre rozvíja na životných príbehoch svojich postáv, s ktorými ju podľa vlastných slov spája hlboké puto.

Sparný letný deň. New York 1969. Štyria malí súrodenci Goldovci sa tajne vyberú na Hesterinu ulicu k jasnovidke. Povráva sa o nej, že vie každému človeku povedať, kedy zomrie.

Dnu vchádzajú po jednom. Vychádzajú otrasení tým, čo sa dozvedeli. Celé roky si to nedokážu navzájom povedať, hoci ide iba o štyri jednoduché dátumy. Deň, mesiac, letopočet.

Keď sú dospelí, žijú si svoje jedinečné životy každý zvlášť, ale zároveň sú pevne spätí rodinnými vzťahmi, rodinnou pamäťou a tiež v zajatí smrteľnej veštby. Autorka si tento román naplánovala bravúrne, príbehy vrství do krehkej architektúry, stavia proti sebe slobodnú voľbu a osud, život a smrť... Niekedy to, čo vyzerá reálne, skutočné nie je; inokedy veci ozajstné pôsobia ako kúzelnícky trik. Spolu s jej dospievajúcimi hrdinami prechádzame roky a obdobia, veľké spoločenské udalosti a témy. Chloe Benjamin tak na jednej strane na pozadí mapuje veľké dejiny a zároveň sleduje „malé“ príbehy, životy svojich postáv, ktoré sa každý deň blížia k smrti. Tak ako napokon my všetci.

Goodreads: Mali ste príbeh premyslený dopredu alebo ste ho nechali voľne plynúť v procese písania?

Chloe Benjamin: Oboje. Obdivujem spisovateľov, ktorí sú schopní všetko dopredu premyslieť, ale mne to uberá trochu z toho zázraku písania. Snažím sa riadiť vetou „aj keď vidíš len pár krokov dopredu, môžeš tak prejsť celú cestu“. To znamená, že vždy viem, čo sa bude diať niekoľko nasledujúcich pasáží, a viem, kam chcem príbeh doviesť na konci, či už ide o koniec kapitoly, alebo knihy. Vymýšľať prvý náčrt je radosť, ale potom nasleduje aj moment „akcia – reakcia“, stret toho, čo som pre postavy naplánovala, a toho, kam ma písanie samotné zaviedlo.

GR: Robili ste si nejakú historickú rešerš?

Chloe Benjamin: Jasné, a veľa! Väčšinou si vyberám námety, ktoré vyžadujú veľa príprav, a toto bol presne ten prípad. Skutočne, vyžadovala to každá kapitola. K niektorým veciam z knihy mám istý vzťah: som zo San Francisca, takže ho „geograficky“ poznám, ale nevedela som toho toľko o AIDS, a teda určite nemám skúsenosť s tým, aké je to byť homosexuálnym mužom. Tancovala som balet, to je ďalšia z vecí, o ktorej trochu viem, no vo všeobecnosti si každá časť knihy vyžadovala výskum: geografický, historický, výskum kultúry a jazyka.

GR: Je niečo, čo vás v procese príprav na knihu výraznejšie zasiahlo?

Chloe Benjamin: Áno, príprava každej časti mi zabrala dva a pol až tri roky, kým som napísala prvý náčrt. Podobne veľa času mi zabralo vytvorenie jednotlivých postáv. Takže som každou opísanou dobou, všetkými tými udalosťami, skutočne žila. Hlboko ma zasiahli dokumentárne filmy a výpovede ľudí, ktorí hovorili o AIDS kríze.

Fascinoval ma aj kúzelnícky svet a veľmi ma prekvapilo, koľko je v ňom sexizmu. Veď aj dnes je veľmi neobvyklé vidieť úspešnú ženu – kúzelníčku. Tomuto odboru dominujú muži, bieli muži.

Silno na mňa pôsobila aj rešerš o Iraku a Afganistane. Tú vojnu som už zažila, ako tínedžerka. Vrátiť sa k nej teraz, keď som dospelá, a ponoriť sa do nej tak hlboko, bolo drásajúce.

A potom rešerš pre tú pasáž o testovaní na opiciach bola dosť brutálna. Aj písať o tom bolo ťažké. Vsunula som tam zmienku o tom, akým spôsobom môžu ľudia podporiť útulky pre opice. Pre tých, ktorými tá pasáž otrasie. Viem, že pre mnohých je ťažké čítať o testovaní na zvieratách.

GR: Chodievali ste na kúzelnícke predstavenia? Bola to súčasť vašich príprav?

Chloe Benjamin: Nechodila som na predstavenia, ale pozerala som veľa videí na YouTube. Sledovala som mladých kúzelníkov, ich šou, ale aj dokumentárne filmy a historický výskum. Existuje skvelá kniha, ktorú aj spomínam v poďakovaní, volá sa Hiding the Elephant od Jima Steinmeyera. Napísal ju iluzionista a prevedie vás 200-ročnou históriou kúzelníctva, ale prezrádza aj veľa osobných príbehov: o tom, aké mali medzi sebou kúzelníci konflikty a ako medzi sebou súperili. Je krásne spravená.

GR: Jednotlivé časti knihy majú jasne odlišný tón. Keď ste písali príbehy jednotlivých postáv, bolo niečo, čo ste sama sebe pripomínali? Dávali ste pozor, aby bola každá z postáv napísaná výrazne odlišným spôsobom?

Chloe Benjamin: Každá z častí ma do seba vtiahla a nepísala som ich naraz. Niekedy sa mi ako prvá zjavila pasáž, ktorá je v knihe až na konci. No najmä preto, že som s každou postavou absolvovala taký hlboký ponor, bola som na každú veľmi naviazaná. Do postáv v tejto knihe som šialene zamilovaná. Viac ako do hocičoho, čo som kedy napísala. To zo mňa asi robí narcistku! Ale naozaj ich milujem. A myslím, že vďaka tomu sa na tieto postavy budú vedieť naviazať aj čitatelia.

Ale nechcela som byť nekritická. Ukazujem ich myšlienky, chyby. Každú z postáv to tretie, rozprávačské oko ukazuje ešte trochu inak. Tento spôsob písania ma vždy priťahoval. Mám rada, akú mi to dáva flexibilitu. Môžem byť vo vzťahu k svojmu textu kreatívna. Nie som pripútaná k rozprávaniu cez prvú osobu „čo by si asi myslela, čo by povedala“. Každú z častí môžem ukázať ešte v inom svetle, ktoré ich všetky prepája.

GR: Sú autori, ktorí vás ovplyvnili písaním v tretej osobe alebo nejaké diela, ktoré vás priťahujú?

Chloe Benjamin: Keď som dopísala, alebo možno už počas písania Nesmrteľných som čítala Malý život, to je skvelá kniha, a ak si správne spomínam, tiež má tento blízky pohľad tretieho oka na všetky štyri postavy, aj keď je tam hlavná postava, Jude. Podobne je to s The Interestings Meg Wolitzerovej, tá sa mi veľmi páčila. Inšpirovalo ma, ako sledovala úzko spätú skupinku ľudí počas niekoľkých rokov.

Ale čo sa týka spisovateľov, ktorých zbožňujem, ktorých diela ma ovplyvnili, tak moja najobľúbenejšia spisovateľka je Alice Munrová. Jej prózy sú také zaujímavé a jedinečné, tie moje sa jej podľa mňa nevyrovnajú. Milujem to tajomstvo zakomponované do každého jej príbehu, spôsob, akým sleduje celé životy postáv a dokáže vás preniesť 30 či 50 rokov do budúcnosti. Táto jej akoby panoramatická perspektíva, komplexný pohľad, tajomstvo a radosť z objavovania... To je niečo, čo sa tiež snažím dať svojim čitateľom.

Keď som vyrastala, prečítala som stovky poviedok od Lorrie Moorovej, Flannery O’Connorovej, Raymonda Carvera, Georgea Saundersa, Mary Gaitskillovej, ZZ Packerovej... Vždy ma fascinovalo, koľko pozornosti venujú autori poviedok každej jednej vete v ich texte.

GR: Ak by sa to stalo vám, ak by ste sa dozvedeli dátum svojej smrti, žili by ste svoj život inak?

Chloe Benjamin: Premýšľala som nad tým, či by som chcela poznať deň svojej smrti, a vždy odpovedám: len ak by to bola dobrá správa. Je to paradox. Žila by som inak. Myslím, že áno. Záležalo by na tom dátume, ale myslím, že by sa nedalo nežiť inak. Ak by to bol dátum v ďalekej budúcnosti, asi by som nežila veľmi odlišne, všetci žijeme s vedomím, že raz zomrieme. Ale ak by bol ten dátum blízko, určite by to ovplyvnilo moje rozhodnutia.

Čítali ste preklad úryvku z rozhovoru pre Goodreads. Celý rozhovor nájdete tu.

Zobraziť diskusiu (0)