Jiří Mádl – herec, scenárista, režisér, teraz už aj spisovateľ, pretože vyšiel váš knižný debut – Přitažlivost planety Krypton. Čo vás motivovalo k napísaniu knihy?

Predovšetkým som narazil na látku, ktorú som nevedel sfilmovať. Respektíve, možno by som aj vedel, ale hovoril som si, že takto to môže byť silnejšie. Ďalšia vec, od mala som hovoril, že budem spisovateľ. Nadišiel čas.

Predchádzali románu aj nejaké literárne pokusy? Poviedky a podobne?

Ako dieťa som písal, ale skutočne som začal až na gymnáziu. Taktiež som sa zapájal do rôznych slohových súťaží, to ma napĺňalo. Zavŕšil som to divadelnou hrou, ktorá získala aj cenu. Vo všeobecnosti ma bavil formát slohov, nezáležalo ani na útvare. Mohli byť pokojne žurnalistické, úvahy, fejtóny. Vo všetkom som sa našiel.

Takže než ste začali točiť prvé filmy, realizovali ste sa písaním. Príchodom filmov sa to zastavilo?

Skôr sa túžba písať preklopila do scenárov. Začali sme točiť, keď som mal šestnásť rokov. Prvý scenár som napísal, keď som mal nejakých dvadsaťštyri rokov. V skutočnosti však mám ešte jeden zásuvkový projekt, ale ten nikto nechcel. Volalo sa to – A láska tvá tě uzdraví. Bolo to nazeranie na sexuálne úchylky z nadhľadu. Skrátka, miesto, ústav, kde tí ľudia úchylky realizujú, no za iných okolností to na nich nie je poznať, pretože sa správajú pomerne normálne. Akurát, v otázkach intímneho života majú radi niečo neštandardné. Stále som to nezavrhol, ale vtedy to asi nemalo ešte dokonalý tvar. Nedávno som si to dokonca prečítal a myslím si, že stále by to za to stálo. Uvedomujem si však, že to písanie ešte nemalo takú úroveň, akú by som potreboval.

Trochu mi ten námet evokuje film od Larsa von Triera – Idioti.

Áno, registrujem ten film, ale stále som ho nevidel.

Späť však k písaniu, hovorili sme, že keď prišli vaše prvé úspechy a filmy, trochu ste na literatúru zanevreli. Film je kolektívny proces. Pri knihe je to intímnejšie, človek sa môže s knihou izolovať. Keď ste zvyknutý na ten kolektív, prenieslo sa to aj do tvorivého procesu? Konzultovali ste knihu s niekým?

Je pravda, že natáčať filmy je kolektívna záležitosť. Scenár však taktiež. Do písania vám vstupuje veľmi veľa ľudí. Producent, dramaturg, režisér, distribúcia, televízia, filmový fond. Všade dostávate spätnú väzbu. Keď však urobíte rukopis, tak zrazu nie je človek, ktorý by si to chcel prečítať. Nechcú. V tomto je veľký rozdiel. Jedna vec je, že človek je pri písaní knihy viac sám, no taktiež to oveľa menej konzultuje s ostatnými.

Knihu ste písali paralelne s povinnosťami. Sledujem filmovú databázu aj filmy, viem, že ste vyťažený herec. Čo rok – to film. Neprišiel s písaním knihy moment, keď ste potrebovali prehodnotiť povinnosti a niektoré z nich trebárs utlmiť?

Áno, to sa stalo, ale to som už naučený, pretože je to v zásade obdoba písania scenárov. Minimálne čo sa týka času. Poviete si, teraz idem a musím písať. Dáte si limit, že to musíte dokončiť, ale v konečnom dôsledku si vždy stanovíte menej času, než reálne potrebujete. V tomto prípade, pri písaní knihy, mi pomohol covid. Začal som predtým, ale pandémia mi priniesla nečakanú slobodu v procese písania.

Nedostalo sa do knihy aj trochu izolácie, ktorú covid priniesol?

Myslím si, že nie. Tematicky určite nie, ale pocit sa tam pravdepodobne dostal. Keď píšete, nejakým spôsobom prežívate aj to, čo sa momentálne deje.

Anonymita medzi postavami vo vašej knihe je dôležitým psychologickým aspektom. Keď padla prvá klapka vo filme, kde ste účinkovali, mali ste šestnásť rokov. Cítili ste pri príchode popularity zmenu v rozhovoroch so svojím okolím? Predovšetkým s rovesníkmi? Zrazu tu už nie je iba Jiří Mádl – chlapec z ulice, ale ten Jiří Mádl, ktorého všetci poznáme. Cítili ste v tomto smere zmenu?

No jasné, určite. Mal som však veľkú výhodu, že som chodil na osemročné gymnázium. V momente, keď som začal hrať, už som bol v zabehnutom kolektíve. Bol som so spolužiakmi už šesť rokov, takže sme mali nejaké priateľské zázemie. Vo svojej triede, vo svojej bubline, som teda nezaznamenal žiadnu významnú zmenu. Neprišiel som o blízky kolektív. Keď však chcete opustiť tento kruh, tam prichádza to, na čo narážate. Z toho dôvodu som začal veľa odchádzať do zahraničia, napríklad za štúdiom, no a tam som si opäť to súkromie našiel. Vždy som chcel držať jednu nohu na brehu.

Študovali ste v Amerike scenáristiku.

Aj, ale bol som ešte v Nemecku.

Keď som na vaše filmy chodil ako puberťák, rozmýšľal som, čo by s mojím životom spravila vaša situácia. Vyjdem na ulicu a nemôžem byť sám sebou. Veď chceme kontakt aj s cudzími ľuďmi, ničím neovplyvnený. Nepriniesla tá popularita paradoxne samotu?

Najskôr áno. Do určitej miery.

No a o tej osamelosti hovorí aj kniha Přitažlivost planety Krypton.

Ak v tom hľadáte spojitosť, tak ja si ňou nie som úplne istý, rovnako ju však ani nevylučujem. Môže byť, že popularita drží človeka v samote, tiež v nepochopení. Pre mňa je však pomerne dôležitý ten fakt, že Krypton má súvislosť so Supermanom. Je tam silná stránka hlavného hrdinu, ale aj slabšia. Uvedomujem si to. Našťastie som však začal točiť aj serióznejšie témy. Tým som sa trochu oslobodil. Pohľad na mňa sa zmenil. Prvé roky v kontakte s filmom boli ťažké, pretože všetci čakali, že budem automaticky generovať humor. To som však nebol pravý ja. Dokázal som taký byť, keď som sa zapol. Samozrejme, nie vždy, veď nikto nevie stále chrliť vtipy a byť humorne naladený. Som rád, že sa pri vážnejších témach postupne začal pohľad meniť. Tie tri prvé roky s filmom boli v tomto smere naozaj ťažké.

Srandičky, srandičky…

Presne tak. To máte normálne chuť zabiť tých ľudí, alebo seba. Aká sranda stále?

Lepšie to prvé, lebo to je sranda.

(smiech) Jasné, tu máš tú srandu!

Ale trochu sa tomu dá rozumieť, nie? Keď som si čítal knihu Přitažlivost planety Krypton, tak som vás tam jednoducho vizuálne mal, boli ste Martin, hlavný hrdina. Nedalo sa inak. Keď ste tú písali knihu, tak ste si nepredstavovali konkrétnych ľudí a seba medzi nimi?

Okrem knihy mám za sebou už štvrtý scenár, ale toto nikdy nezažívam. Ani keď je to text určený pre film, nevidím žiadnych konkrétnych ľudí, ani hercov, ani nijakých iných. Ak je to podľa skutočnej udalosti, ako to je pri projekte Vlny, tak, samozrejme, sú to konkrétne osudy, bez toho sa to nedá. Ale premýšľam, či naozaj. V princípe sú tam paralely, postava je z Českých Budějovíc, ja tiež. Študoval som v meste Kremsmünster, postava tiež. Ale napriek tomu som sa tam vôbec nevidel. Dokonca tam nikde Martina, hlavnú postavu, ani neopisujem. Veronika je opísaná.

Keď som knihu čítal, išiel som cez fakt, že mám pred sebou pätnásťročného chlapca v anonymnom, eroticky ladenom chate s dospelou ženou, ak nie úplne dospelou, minimálne staršou. On o nej nevie všetko, ale ona, rovnako ako on, cíti osamelosť, pretože sa stala veľmi skoro matkou. Môže mladá rodina človeka voviesť do stavu osamotenia? Čo je ukryté v tej väzbe, že potrebuje kontakt s niekým, kto nesúvisí s jeho prostredím?

Je to možné. Aj zo skúsenosti okolia viem, že ak mal niekto dieťa priskoro, tak ho to od okolia odstrihlo, ale zároveň, Veronika sa pokúša s ľuďmi komunikovať, ale veľmi to nevychádza. Hľadá si vo svojom bezprostrednom okolí kanáliky, ktorými môže komunikovať a verbalizovať svoje problémy. Aj partnerovi hovorí o svojom pocite. Vieme to každý z vlastnej skúsenosti, hovoríme veľmi veľa vecí, ale nie vždy v našom okolí padnú na úrodnú pôdu. Ale čo je fascinujúce, my očakávame nejakú konkrétnu spätnú väzbu, osamelí sme až vtedy, keď ju nedostaneme približne takú, akú chceme. Partner ju takmer vôbec nepozná, ona to cíti. Nie je vnímavý, nereaguje tak, ako by si to priala. Ani ja ako autor presne neviem, koho ona vlastne hľadá. Niekoho, kto zareaguje správne.

A v tom chate, kde nejakú formu reakcie hľadá, prichádzajú sexuálne fantázie. To jej imponuje…

Nielen. Ale áno, to je tiež spôsob komunikácie. Aj takáto forma fantázie. Cez ňu sa tiež dozvedáte, kto je ten, hoc aj anonymný človek. Vyhovuje? Nevyhovuje?

Z čisto psychologického hľadiska: partner odhalí pomerne explicitne sexuálnu komunikáciu, čo je prípad vašej knihy. Je takáto komunikácia, keď sa tí dvaja nikdy nestretli, objektívne vnímateľná ako forma nevery? Porno mnohé vzťahy tolerujú.

Zvláštne, nie? Aj to porno. Skúšame na sebe hranice. Kedysi odchádzali chlapi na front a kupčili tam s erotickými obrázkami. Celé storočie si muži so ženami nevydiskutovali, či je to nevera.

Medzi Martinom a Veronikou je vo virtuálnom priestore chémia. Iluzívna. Nehmatateľná. Stále tam však cítiť tenziu. Keby sme v tomto momente išli robiť z tejto knihy adaptáciu, pýtal by som sa ako dramaturg, čo by v príbehu zmenil voyeurizmus? Keby Martin Veroniku naživo sledoval? Poškodilo by to príbeh?

Asi áno. Je pekné, že chcú, aby sa jeden druhému páčili na takejto úrovni. Najväčšia výhoda takejto formy vzťahu je, že sa rozvíjajú na duševnej, nie na telesnej úrovni. Bez toho, aby sa videli alebo aby jeden tajne pozoroval druhého. Akoby to celé písal Stephen Hawking. Vnímate vnútrom. Môže byť dušou – športovcom, vnímať svet z tejto perspektívy. Sme viac tým, po čom túžime, než tým, kto reálne sme. Za tým je aj tento element vzhľadu. V ich virtuálnom vzťahu to je jedno, do určitej fázy.

Je teória, ktorá za podobný princíp oroduje aj pri knihách. Chce, aby knihy boli len knihami, aby za nimi nebol skutočný autor, skutočná podoba, skutočné meno. Čítame iba knihu, autora v nej nehľadáme. Keby bola vaša kniha vyšla pod pseudonymom, zmenilo by to spôsob, akým ste ju písali?

Celý čas som mal na pamäti – ale to nie je moja myšlienka – píš, ako keby to nikdy nikto nemal čítať. Tým som sa riadil. Takto som to asi písal. Samozrejme, že som mal obavy, komu všetkému sa to dostane do rúk. Najmä v rodine. Bolo to trochu nepríjemné. To však potvrdzuje fakt, že na to nepozerám. Išiel som do knihy strmhlav.

Myslím, že to bol David Lynch, kto povedal, že ak sa scenár páčil vašej mame, tak ho radšej prepíšte.

To je výborné. Niečo na tom bude.

Za vašou knihou je však postava Supermana a jeho inkarnácie v hercovi Christopherovi Reesovi. Ovplyvnil tak dej, ako aj vás. Ikonický Superman mimo svojej úlohy stále ostal verný jej mravným princípom. Ochraňoval slabších, ale osud mu neprial a slabším sa stal napokon aj on. Dostal sa na invalidný vozík. Ktorá z archívu vašich hereckých postáv najviac hovorí o vás? Ktorej časť si nosíte bežne, aj keď možno podvedome, v realite?

Tá z filmu Hra. Netvrdil by som úplne, že som si to z toho filmu odniesol. Skôr je to o tom, že som tej postave veľmi dobre rozumel. Divadelný režisér má veľké ambície, chce robiť autorské projekty, ale všetci ho nútia, aby sa orientoval na divákov. On by veľmi chcel riskovať, ale toto jeho nastavenie napokon nevyhovuje ani jeho vlastnej rodine. Chcú od neho praktické veci – aby ich živil. Ja ešte nemám rodinu. Predpokladám však, že presne niečomu podobnému budem musieť čeliť. Umelec chce byť dospelý, ale zároveň nechce v sebe poprieť dieťa. Chce byť dobrým manželom, ale aj milencom. Chce byť manažérom svojho umenia, ale aj tvorcom, ktorý ho má v moci. To sú rozdielne póly, od nás chce spoločnosť veľmi protichodné úlohy. Dostal som teda do rúk tento scenár a okamžite som mu porozumel.

Hľadáme balans, nejakú synergiu. Aj kryptón je vzácny plyn, naoko bezfarebný, nepáchnuci, jeho prítomnosť však prispieva k zázraku umelého svetla. Vaše postavy majú farbu, dosť detailnú charakteristiku. Napriek tomu sú pre seba v niečom ako ten kryptón, bezfarebné, ale vzácne s tendenciou vytvárať toto umelé svetlo. Je chémia našich predstáv kompatibilná s realitou?

Hm… ja som napríklad vôbec nevedel, čo je kryptón, že je aj mimo Supermana. Že je vôbec takýto chemický prvok.

A pritom tu vyrába takú peknú symboliku.

A to je dobre.

Keď ide scenárista písať knihu, alebo písať čokoľvek – vie hneď, aký to bude mať tvar? Film, kniha…

Dokážem si predstaviť všetky varianty. Viem sa zamerať na to, že píšem iba knihu alebo iba film, alebo obe naraz. Zaujímavé je, že mi Rudolf Havlík nedávno hovoril, že v jednom momente sa mu stalo, že napísal film a potreboval ho dorozprávať v knihe. To som nikdy nepočul. Jasné, stane sa, že niekto urobí nejaký bezvýznamný, nehodnotný fanúšikovský krok k tomu, že chce rozšíriť film o knihu, väčšinou je to nepodarený pokus.

To je možno problém, alebo takto – pri scenári máme istý limit. Potrebujeme diváka udržať v kine a zároveň predať nápad producentovi alebo televízii. Môže pri manipulácii vo vzťahu kniha a film prísť o nejakú významovú redukciu?

Môže sa stať, že keď ide divák oboznámený s knihou do kina, tak sa zrazu pozerá na cudziu predstavu. Na druhej strane, sú prípady, keď film obohatí knihu a prinesie nový rozmer.

Ja si neviem pomôcť, ale najsilnejší zážitok v tomto zväzku som zažil pri knihe Forest Gump od Winstona Grooma. Skrátka tá jeho verzia Forresta Gumpa mi bola menej sympatická. Príbeh človeka, ktorý pre svojmu mentálnu kondíciu zažíval ťažkosti na škole, vo vzťahoch, no a napokon na ulici sa ocitol človek, ktorý má rozhodovať sám za seba a trochu sa v tom stráca, nemá na to kapacitu.

Sú knihy, ktoré fungujú ako knihy. Potom ich niekto dostane do rúk a sú skrátka iné. Ken Kessey a jeho Prelet nad kukučím hniezdom detto. Z mojej skúsenosti, nebudem menovať, ale dostal som do rúk výbornú knihu našej, českej autorky. Páčila sa mi. Musím však konštatovať, že som tú knihu chcel urobiť z iného pohľadu. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že som videl v pozícii hlavného hrdinu niekoho iného.

Keby ste si mali vybrať podľa vlastnej chuti, čo by ste adaptovali?

Chcel by som urobiť film podľa knihy od Aliny Bronskej. Je orientovaná na mladšieho diváka. U nás ešte nebola vydaná, ani u vás. To by ma zaujímalo. Čítal som to a okamžite som to videl. Zároveň som však videl, že niektoré veci vnímam jemne inak, že by som si ich musel trochu prispôsobiť.

Sedíme tu, rozprávame sa, toto spôsobila kniha. Je zatiaľ prvá. Budete čakať, kým ďalšia dozreje? Alebo už ste blízko k tomu, že vznikne aj ďalšia?

Teraz mám našťastie tému hneď na ďalšiu. Najskôr sa mi však nikdy nepodarí dosiahnuť model spisovateľa, ktorý by každé tri roky vyprodukoval novú knihu. Toto ma asi nečaká. Asi ani na to nie som stavaný a vidieť to aj na filmovej tvorbe. Teraz pracujem na treťom projekte. Vlastnom. Ostatné nepočítam. Som schopný takejto frekvencie. Ale ako hovorím, už mám nápad aj tému, o akej by som rád písal. Dostávame sa však k ďalšej veci, tou je film. Predo mnou je veľký projekt a ten ma nepustí za stôl minimálne najbližší rok a pol.

Zobraziť diskusiu (0)