Svedkovia turbulentných časov dvadsiateho storočia pomaly vymierajú, už nežijú žiadni, ktorí si dobre pamätajú monarchiu a následné spoločenské zmeny. Myslíte si, že so svedkami zomiera aj schopnosť vnímať históriu v autentických, hmatateľných súvislostiach?

Moje knihy vychádzajú už vyše 25 rokov – čiže z väčšej časti v 21. storočí. Spracúvam predovšetkým vybrané témy z maďarskej a zo stredoeurópskej histórie dvadsiateho storočia, najmä z obdobia počas dvoch svetových vojen a rokov medzi nimi. Čerpám vždy z čo najširších prameňov: z prác historikov, z historických dokumentov, z dobovej tlače a dobových archívov, z privátnych denníkov a zo súkromnej korešpondencie, z pozostalosti svojej rodiny a svojich známych, z rozhovorov s ľuďmi, ktorých som sám oslovil. Ale keďže ide o romány, a nie o práce písané s ambíciami vytvoriť historické, sociologické alebo iné vedecké či informatívne diela, najdôležitejšia bola pre mňa vždy fikcia. A mojím najväčším úsilím bola kvalita formy a literárna kvalita. Preto z autorského hľadiska považujem za druhoradé, či žijú alebo nežijú svedkovia, ktorí by si pamätali napríklad na roky prvej svetovej vojny alebo niekdajšiu monarchiu, ako o tom píšem v románe Jadvigin vankúšik. Nežijú, a už aj pamätníkov druhej svetovej vojny je čoraz menej. Schopnosť bezprostredného vnímania založeného na autentických zážitkoch sa tak pochopiteľne čoraz viac vytráca. To však nevylučuje, aby sa novšie generácie našich národov a národností mohli vďaka informáciám a pohľadom na realitu a cez diskusie spracúvajúce minulé traumy opäť autenticky a progresívne hlásiť k našej spoločnej histórii. Dokonca majú lepšie šance ako predchádzajúce generácie. Pre spisovateľa je preto oveľa reálnejšie pracovať na tom, aby mohol spletité vzťahy minulosti a prítomnosti, toho, čo sa „udialo“ a čo „vymyslelo“, v citlivej forme, mnohofarebným jazykom literatúry zverejniť.

Váš vrstevnatý román Prirodzené svetlo (slovenský preklad Slovart, 2021) je komponovaný z dobových fotografií a mimo iného rozpráva o pestrej koexistencii kultúr v rovnakom geografickom kontexte. Podobné literárne väzby sú aj vo vašom románe Jadvigin Vankúšik (Slovart, 2021). Aj vy ste žili na pomedzí viacerých kultúr či komunít? Čo vo vás z tejto harmónie zostáva?

Veselé aj temné udalosti našej minulosti majú spoločné korene. V zmysle dejinného plynutia času a zemepisného priestoru sú naše kultúry, jazyky a snaženia takpovediac nerozdeliteľné – ešte aj vtedy, ak v minulosti smerovali k drastickému rozoštvávaniu. Ako spisovateľ považujem za rovnako dôležité ukazovať tak naše spletité vzťahy, ako aj pocit beznádeje v nenávistnom popudzovaní proti sebe – čo ma, pravdaže, pri pohľade do minulosti nenapĺňa šťastím. Veď čo sa týka našich kultúr a foriem spolužitia, údajná harmónia medzi nami, žiaľ, nikdy nebola dostatočne silná a pevná, a veľká politika – nech už je reč o ktorejkoľvek z krajín, pričom medzi ne nedávam znamienko rovnosti – zapríčinila vnútri našich spoločností či v ľudských dušiach strašné boje. Cítim v sebe veľkú túžbu všetko dobré posilniť, čo sa snažím vyjadriť vo svojich románoch. A tento prístup je aj zdrojom môjho optimizmu do budúcnosti.

Čo vojna v našej spoločnosti ovplyvnila najviac? Nemyslím len fyzicky, čo je prirodzené a viditeľné na podobe mnohých miest, ale aj neviditeľne, psychologicky?

Bola by to trpká úloha, vymenovať teraz v maďarských a slovenských vzťahoch, hoci len heslovite, všetko, čím by som odkazoval na všetky tieto udalosti a ich dôsledky: monarchia, jej rozpad a prvá svetová vojna, potom druhá, nehovoriac o príšerných bojových dejinných kapitolách, ktoré nasledovali potom. Najdôležitejšie poučenie z toho pre mňa je, aby sme sa v súvislosti s mocenskou politikou, ktorá nás robí nevraživými voči sebe, neocitli v pozícii bezbranných, aby každý jeden človek, ktorý je schopný rozumného spolužitia v spoločenstve, bránil zdravý rozum a pochopil, nakoľko zložitá – v lepšom aj horšom ohľade – a pestrofarebná je naša história, človek sám. Nie sme len obete, sme aj vinníci. A keďže sme za to pykali a stále pykáme – hádam by sme mohli postupne čoraz viac nachádzať zmier.

Čitatelia sa vedia ľudsky stotožniť s viacerými postavami z Prirodzeného svetla. Niektorí sú zdanlivo či skutočne nevinní, iní naivne veria v lepšiu, hoci kontroverzným režimom definovanú budúcnosť. Zostáva v ľuďoch zatrpknutosť po tom, ako nie sú schopní konfrontovať vlastnú minulosť?

Hrdinovia môjho románu sú, pravdaže, rôznorodí. Jednotlivé postavy – počnúc komunitou hrdinov a hrdiniek z prostredia evanjelických Slovákov cez katolíckych Maďarov po miestnu komunitu židovského pôvodu – som sa usiloval vykresliť ako komplexné osobnosti. Spomedzi nich členovia rodiny Semetkovcov vo veľkej miere vojnu prežijú, nadporučík Koleszár však padne na sovietskom fronte a Kóbi Weisz sa stane obeťou rasovej diskriminácie a deportácií. Padlí hrdinovia môjho príbehu teda nemajú možnosť konfrontovať sa s vlastnou minulosťou a pozostalí to nemajú ľahké – ani tí, čo sa po vojne vracajú do rodnej dediny, ani tí, čo majú v danom okamihu pokročiť ďalej: taký je starý Semetka, bývalý miestny sudca, ktorý sa so svojou dcérou v roku 1947 za dramatických okolností presídľuje na Slovensko. Dôsledky jeho oneskorenej reflexie (alebo neschopnosť) napokon osud tohto hlavného hrdinu v závere románu spečaťujú.

Máme množstvo biografií dokumentujúcich život svedkov po skúsenosti s koncentračnými tábormi, gulagmi, stále v nás žije zvedavosť po týchto osudoch. Je však dostatok autentických denníkov či iných foriem literatúry priamych svedkov dvadsiateho storočia?

Spomedzi preživších v niekdajších lágroch pomaly už niet s kým naživo hovoriť, ale ďalšie denníky, fotografie, korešpondencia či iné privátne písomnosti z týchto rokov sa ešte stále môžu objaviť. Myslím si, že spolu s dokumentmi, ktoré sa doteraz nazbierali, ide o významné svetové dedičstvo tohto druhu, cenné pre historikov a iných bádateľov, čo dokazuje ich stále aktuálny a veľmi silný záujem. A deje sa to nielen v duchu reflexie a ponaučenia, ale – dovoľte mi byť ako spisovateľovi zaujatým – aj preto, lebo môžu byť veľmi silnou inšpiráciou pre vznik literárnych diel.

Román Jadvigin vankúšik má zase v sebe tému tajného agenta s úlohou sledovať slovenskú menšinu. Považujete agenta za pasívneho zločinca?

To, nakoľko môžeme niekoho, kto vedome kolaboroval (s kým, s čím?), resp. donášal tajnej službe (ktorej?), považovať v mimoriadne vychýlenej perióde dvadsiateho storočia za vinného – je sčasti konkrétnou právnou otázkou súdnictva, a sčasti sa o nej dá diskutovať aj ako o spoločensko-historickom probléme. U nás spoločenská diskusia v tomto ohľade, žiaľ, nepostúpila prakticky dodnes nikam. Ako autor románu, ktorý chce vidieť do hĺbky duše postáv, ktoré sám vytvára, nemôžem súdiť. Veď musím vedieť, nakoľko komplexná je táto otázka, a že existuje len jedna z tisícich možností. A keďže nie som detektív ani sudca, ale románopisec, nie je mojím cieľom dosiahnuť jednoznačnosť, zjednodušenie, odsudzovanie, ale, naopak: vnímať bohatú spleť a nekonečnú protirečivosť vzťahov – v nádeji, že tieto môžu inšpiratívne vplývať na kvalitu písania, na hĺbku literárnej formy.

Teraz by som pozornosť obrátil na vás ako osobnosť. Narodili ste sa v roku 1954. Boli ste učenlivé a zvedavé dieťa a trávili ste veľa času počúvaním skutočných príbehov z minulosti? Alebo ste si tento záujem postupne pestovali sám? Často píšete práve o prvej polovici dvadsiateho storočia, ktorú ste priamo nezažili.

Áno, pravdaže, vždy som sa snažil byť zvedavý, v prvom rade čítať aj o tajomstvách tých čias, v ktorých som nežil. A aj o tabuizovaných témach, ktoré štátna politika jednej strany zapierala, skresľovala alebo sa pokúšala ututlať a o ktorých sme sa v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch minulého storočia nemohli veľa dozvedieť. Mnohé veci som skúmal sám, pýtal som sa na ne pre vlastnú potrebu – v osemdesiatych rokoch ešte ako aktívny sociológ v teréne, ktorý ľudí často spovedal a zbieral autentické výpovede. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa táto moja zvedavosť preplietla s ambíciou literárneho písania.

Čo vám pomáha k estetickej ilustrácii dobových reálií v literatúre? Inšpirujete sa aj dobovou hudbou, obrazom, alebo priamo literatúrou?

Áno, na to všetko som vášnivo zvedavý, keď píšem o nejakej dobe, udalosti, konkrétnej či vyfabulovanej osobe. Využívam pritom obrovské množstvo fotografií, tlačových materiálov, filmy či hudbu – ako inšpiráciu a aj ako študijný materiál. Alebo hoci aj na vytvorenie atmosféry alebo pri hľadaní spisovateľského štýlu.

Ovplyvnil vás v písaní nejaký konkrétny človek alebo autorita, či vzor?

Takúto autoritu či príklad nad sebou nemám, hoci vo svetovej aj v maďarskej, staršej aj súčasnej literatúre si nesmierne vážim mnohých, rád čítam ich diela alebo sa z nich učím. Mám priateľov, kolegov – žiaľ, o mnohých z nich už hovoríme v minulom čase –, ktorých názory sú pre mňa zásadné, s ktorými viem, alebo som vedel o mnohých veciach diskutovať, čo, dúfam, pozitívne vplýva aj na moje diela.

Viete pomenovať nejaký takýto inšpiratívny zdroj?

Áno, o tomto všetkom môžem hovoriť, v každom prípade mi rôzne pramene rôzne pomáhajú. Napríklad počas písania románu Prirodzené svetlo ma mimoriadne inšpirovalo, že som na základe pozostalosti v podobe fotografií a spomienkových rozhovorov inicioval vznik dokumentárneho filmu o niekdajšej tótkomlóšskej rodine fotografov Weiszovcov. Medzitým sa ma jeden priateľ opýtal: Prečo tohto Kóbiho Weisza nezakomponuješ do vojnového románu, ktorý práve píšeš? To bol pre mňa veľmi objasňujúci moment. Uvedomil som si, že netreba písať zvlášť vojnový román o udalostiach na sovietskom fronte a zvlášť o holokauste, veď to všetko sú nedeliteľné súvislosti. Nedá sa oddeliť história niekdajšej amputácie maďarských území veľkého Uhorska a ich úbohé znovuzískanie od tragédie separácie židovského obyvateľstva a jeho podhodenie ako obete. To všetko je súčasť jedného príbehu, vychádza z jedného koreňa.

Keby ste mali napísať román o súčasnosti, o čom by bol? Zamýšľali ste sa nad tým niekedy?

Môj vynikajúci nemecký kolega Ingo Schulze sa ma už viackrát pýtal, ako je možné, že udalosti románu zasadzujem do obdobia, v ktorom som ešte nežil, a teda ho nemôžem poznať tak dobre ako súčasnosť, lebo že on vie písať jedine o tom, čo osobne zažil. Ja som na tom zatiaľ opačne: To, čo je príliš blízko – aj v čase, aj priamo, osobne, o tom je oveľa ťažie písať ako o vzdialenej histórii, kde sa dá pracovať s príčinami a dôsledkami, o ktorých mám vedomosti. Áno, už som rozmýšľal nad tým, že si v budúcnosti vyberiem súčasnú tému. Písať o súčasnosti je veľká výzva a nemôžem povedať, že by som po tom netúžil.

Preklad: Eva Andrejčáková

Autor fotografie: Richard Kohler

Zobraziť diskusiu (0)