Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Rozhovor s Pálom Závadom

Keď som odložil román Prirodzené svetlo, mal som zrazu chuť otvoriť starú truhlicu v rodičovskom dome ležiacu na povale. Naposledy som do nej nahliadol ako dieťa a odvtedy som pri nej hádam ani nebol. Pál Závada skomponoval svoj román Prirodzené svetlo z autentických fotografií dvadsiateho storočia, aké mohli ležať v zákutí ktorejkoľvek starej manzardy. Ide o každodenné situácie, pri akých sa aktéri trochu formálne štylizujú. Urobiť fotografiu znamenalo ešte donedávna zaznamenať významný, hoci z dnešného pohľadu možno zanedbateľný míľnik, aký by sa bez opisu na fotografii dal ľahko dezinterpretovať. Túto metódu však paradoxne Pál Závada volí, literatúrou spája anonymné fotky, aké ho navigujú naprieč minulým storočím. Jeho romány obsahujú nielen politické dejiny, ale aj dramatické, veľmi ambivalentné osudy s tichou otázkou, ako by sa v také momenty zachoval čitateľ?


Svedkovia turbulentných časov dvadsiateho storočia pomaly vymierajú, už nežijú žiadni, ktorí si dobre pamätajú monarchiu a následné spoločenské zmeny. Myslíte si, že so svedkami zomiera aj schopnosť vnímať históriu v autentických, hmatateľných súvislostiach?

Moje knihy vychádzajú už vyše 25 rokov – čiže z väčšej časti v 21. storočí. Spracúvam predovšetkým vybrané témy z maďarskej a zo stredoeurópskej histórie dvadsiateho storočia, najmä z obdobia počas dvoch svetových vojen a rokov medzi nimi. Čerpám vždy z čo najširších prameňov: z prác historikov, z historických dokumentov, z dobovej tlače a dobových archívov, z privátnych denníkov a zo súkromnej korešpondencie, z pozostalosti svojej rodiny a svojich známych, z rozhovorov s ľuďmi, ktorých som sám oslovil. Ale keďže ide o romány, a nie o práce písané s ambíciami vytvoriť historické, sociologické alebo iné vedecké či informatívne diela, najdôležitejšia bola pre mňa vždy fikcia. A mojím najväčším úsilím bola kvalita formy a literárna kvalita. Preto z autorského hľadiska považujem za druhoradé, či žijú alebo nežijú svedkovia, ktorí by si pamätali napríklad na roky prvej svetovej vojny alebo niekdajšiu monarchiu, ako o tom píšem v románe Jadvigin vankúšik. Nežijú, a už aj pamätníkov druhej svetovej vojny je čoraz menej. Schopnosť bezprostredného vnímania založeného na autentických zážitkoch sa tak pochopiteľne čoraz viac vytráca. To však nevylučuje, aby sa novšie generácie našich národov a národností mohli vďaka informáciám a pohľadom na realitu a cez diskusie spracúvajúce minulé traumy opäť autenticky a progresívne hlásiť k našej spoločnej histórii. Dokonca majú lepšie šance ako predchádzajúce generácie. Pre spisovateľa je preto oveľa reálnejšie pracovať na tom, aby mohol spletité vzťahy minulosti a prítomnosti, toho, čo sa „udialo“ a čo „vymyslelo“, v citlivej forme, mnohofarebným jazykom literatúry zverejniť.

Váš vrstevnatý román Prirodzené svetlo (slovenský preklad Slovart, 2021) je komponovaný z dobových fotografií a mimo iného rozpráva o pestrej koexistencii kultúr v rovnakom geografickom kontexte. Podobné literárne väzby sú aj vo vašom románe Jadvigin Vankúšik (Slovart, 2021). Aj vy ste žili na pomedzí viacerých kultúr či komunít? Čo vo vás z tejto harmónie zostáva?

Veselé aj temné udalosti našej minulosti majú spoločné korene. V zmysle dejinného plynutia času a zemepisného priestoru sú naše kultúry, jazyky a snaženia takpovediac nerozdeliteľné – ešte aj vtedy, ak v minulosti smerovali k drastickému rozoštvávaniu. Ako spisovateľ považujem za rovnako dôležité ukazovať tak naše spletité vzťahy, ako aj pocit beznádeje v nenávistnom popudzovaní proti sebe – čo ma, pravdaže, pri pohľade do minulosti nenapĺňa šťastím. Veď čo sa týka našich kultúr a foriem spolužitia, údajná harmónia medzi nami, žiaľ, nikdy nebola dostatočne silná a pevná, a veľká politika – nech už je reč o ktorejkoľvek z krajín, pričom medzi ne nedávam znamienko rovnosti – zapríčinila vnútri našich spoločností či v ľudských dušiach strašné boje. Cítim v sebe veľkú túžbu všetko dobré posilniť, čo sa snažím vyjadriť vo svojich románoch. A tento prístup je aj zdrojom môjho optimizmu do budúcnosti.

Čo vojna v našej spoločnosti ovplyvnila najviac? Nemyslím len fyzicky, čo je prirodzené a viditeľné na podobe mnohých miest, ale aj neviditeľne, psychologicky?

Bola by to trpká úloha, vymenovať teraz v maďarských a slovenských vzťahoch, hoci len heslovite, všetko, čím by som odkazoval na všetky tieto udalosti a ich dôsledky: monarchia, jej rozpad a prvá svetová vojna, potom druhá, nehovoriac o príšerných bojových dejinných kapitolách, ktoré nasledovali potom. Najdôležitejšie poučenie z toho pre mňa je, aby sme sa v súvislosti s mocenskou politikou, ktorá nás robí nevraživými voči sebe, neocitli v pozícii bezbranných, aby každý jeden človek, ktorý je schopný rozumného spolužitia v spoločenstve, bránil zdravý rozum a pochopil, nakoľko zložitá – v lepšom aj horšom ohľade – a pestrofarebná je naša história, človek sám. Nie sme len obete, sme aj vinníci. A keďže sme za to pykali a stále pykáme – hádam by sme mohli postupne čoraz viac nachádzať zmier.

Čitatelia sa vedia ľudsky stotožniť s viacerými postavami z Prirodzeného svetla. Niektorí sú zdanlivo či skutočne nevinní, iní naivne veria v lepšiu, hoci kontroverzným režimom definovanú budúcnosť. Zostáva v ľuďoch zatrpknutosť po tom, ako nie sú schopní konfrontovať vlastnú minulosť?

Hrdinovia môjho románu sú, pravdaže, rôznorodí. Jednotlivé postavy – počnúc komunitou hrdinov a hrdiniek z prostredia evanjelických Slovákov cez katolíckych Maďarov po miestnu komunitu židovského pôvodu – som sa usiloval vykresliť ako komplexné osobnosti. Spomedzi nich členovia rodiny Semetkovcov vo veľkej miere vojnu prežijú, nadporučík Koleszár však padne na sovietskom fronte a Kóbi Weisz sa stane obeťou rasovej diskriminácie a deportácií. Padlí hrdinovia môjho príbehu teda nemajú možnosť konfrontovať sa s vlastnou minulosťou a pozostalí to nemajú ľahké – ani tí, čo sa po vojne vracajú do rodnej dediny, ani tí, čo majú v danom okamihu pokročiť ďalej: taký je starý Semetka, bývalý miestny sudca, ktorý sa so svojou dcérou v roku 1947 za dramatických okolností presídľuje na Slovensko. Dôsledky jeho oneskorenej reflexie (alebo neschopnosť) napokon osud tohto hlavného hrdinu v závere románu spečaťujú.

Máme množstvo biografií dokumentujúcich život svedkov po skúsenosti s koncentračnými tábormi, gulagmi, stále v nás žije zvedavosť po týchto osudoch. Je však dostatok autentických denníkov či iných foriem literatúry priamych svedkov dvadsiateho storočia?

Spomedzi preživších v niekdajších lágroch pomaly už niet s kým naživo hovoriť, ale ďalšie denníky, fotografie, korešpondencia či iné privátne písomnosti z týchto rokov sa ešte stále môžu objaviť. Myslím si, že spolu s dokumentmi, ktoré sa doteraz nazbierali, ide o významné svetové dedičstvo tohto druhu, cenné pre historikov a iných bádateľov, čo dokazuje ich stále aktuálny a veľmi silný záujem. A deje sa to nielen v duchu reflexie a ponaučenia, ale – dovoľte mi byť ako spisovateľovi zaujatým – aj preto, lebo môžu byť veľmi silnou inšpiráciou pre vznik literárnych diel.

Román Jadvigin vankúšik má zase v sebe tému tajného agenta s úlohou sledovať slovenskú menšinu. Považujete agenta za pasívneho zločinca?

To, nakoľko môžeme niekoho, kto vedome kolaboroval (s kým, s čím?), resp. donášal tajnej službe (ktorej?), považovať v mimoriadne vychýlenej perióde dvadsiateho storočia za vinného – je sčasti konkrétnou právnou otázkou súdnictva, a sčasti sa o nej dá diskutovať aj ako o spoločensko-historickom probléme. U nás spoločenská diskusia v tomto ohľade, žiaľ, nepostúpila prakticky dodnes nikam. Ako autor románu, ktorý chce vidieť do hĺbky duše postáv, ktoré sám vytvára, nemôžem súdiť. Veď musím vedieť, nakoľko komplexná je táto otázka, a že existuje len jedna z tisícich možností. A keďže nie som detektív ani sudca, ale románopisec, nie je mojím cieľom dosiahnuť jednoznačnosť, zjednodušenie, odsudzovanie, ale, naopak: vnímať bohatú spleť a nekonečnú protirečivosť vzťahov – v nádeji, že tieto môžu inšpiratívne vplývať na kvalitu písania, na hĺbku literárnej formy.

Teraz by som pozornosť obrátil na vás ako osobnosť. Narodili ste sa v roku 1954. Boli ste učenlivé a zvedavé dieťa a trávili ste veľa času počúvaním skutočných príbehov z minulosti? Alebo ste si tento záujem postupne pestovali sám? Často píšete práve o prvej polovici dvadsiateho storočia, ktorú ste priamo nezažili.

Áno, pravdaže, vždy som sa snažil byť zvedavý, v prvom rade čítať aj o tajomstvách tých čias, v ktorých som nežil. A aj o tabuizovaných témach, ktoré štátna politika jednej strany zapierala, skresľovala alebo sa pokúšala ututlať a o ktorých sme sa v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch minulého storočia nemohli veľa dozvedieť. Mnohé veci som skúmal sám, pýtal som sa na ne pre vlastnú potrebu – v osemdesiatych rokoch ešte ako aktívny sociológ v teréne, ktorý ľudí často spovedal a zbieral autentické výpovede. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa táto moja zvedavosť preplietla s ambíciou literárneho písania.

Čo vám pomáha k estetickej ilustrácii dobových reálií v literatúre? Inšpirujete sa aj dobovou hudbou, obrazom, alebo priamo literatúrou?

Áno, na to všetko som vášnivo zvedavý, keď píšem o nejakej dobe, udalosti, konkrétnej či vyfabulovanej osobe. Využívam pritom obrovské množstvo fotografií, tlačových materiálov, filmy či hudbu – ako inšpiráciu a aj ako študijný materiál. Alebo hoci aj na vytvorenie atmosféry alebo pri hľadaní spisovateľského štýlu.

Ovplyvnil vás v písaní nejaký konkrétny človek alebo autorita, či vzor?

Takúto autoritu či príklad nad sebou nemám, hoci vo svetovej aj v maďarskej, staršej aj súčasnej literatúre si nesmierne vážim mnohých, rád čítam ich diela alebo sa z nich učím. Mám priateľov, kolegov – žiaľ, o mnohých z nich už hovoríme v minulom čase –, ktorých názory sú pre mňa zásadné, s ktorými viem, alebo som vedel o mnohých veciach diskutovať, čo, dúfam, pozitívne vplýva aj na moje diela.

Viete pomenovať nejaký takýto inšpiratívny zdroj?

Áno, o tomto všetkom môžem hovoriť, v každom prípade mi rôzne pramene rôzne pomáhajú. Napríklad počas písania románu Prirodzené svetlo ma mimoriadne inšpirovalo, že som na základe pozostalosti v podobe fotografií a spomienkových rozhovorov inicioval vznik dokumentárneho filmu o niekdajšej tótkomlóšskej rodine fotografov Weiszovcov. Medzitým sa ma jeden priateľ opýtal: Prečo tohto Kóbiho Weisza nezakomponuješ do vojnového románu, ktorý práve píšeš? To bol pre mňa veľmi objasňujúci moment. Uvedomil som si, že netreba písať zvlášť vojnový román o udalostiach na sovietskom fronte a zvlášť o holokauste, veď to všetko sú nedeliteľné súvislosti. Nedá sa oddeliť história niekdajšej amputácie maďarských území veľkého Uhorska a ich úbohé znovuzískanie od tragédie separácie židovského obyvateľstva a jeho podhodenie ako obete. To všetko je súčasť jedného príbehu, vychádza z jedného koreňa.

Keby ste mali napísať román o súčasnosti, o čom by bol? Zamýšľali ste sa nad tým niekedy?

Môj vynikajúci nemecký kolega Ingo Schulze sa ma už viackrát pýtal, ako je možné, že udalosti románu zasadzujem do obdobia, v ktorom som ešte nežil, a teda ho nemôžem poznať tak dobre ako súčasnosť, lebo že on vie písať jedine o tom, čo osobne zažil. Ja som na tom zatiaľ opačne: To, čo je príliš blízko – aj v čase, aj priamo, osobne, o tom je oveľa ťažie písať ako o vzdialenej histórii, kde sa dá pracovať s príčinami a dôsledkami, o ktorých mám vedomosti. Áno, už som rozmýšľal nad tým, že si v budúcnosti vyberiem súčasnú tému. Písať o súčasnosti je veľká výzva a nemôžem povedať, že by som po tom netúžil.

Preklad: Eva Andrejčáková

Autor fotografie: Richard Kohler


Zobraziť diskusiu (0)

Prirodzené svetlo

Prirodzené svetlo

Závada Pál

V románe Prirodzené svetlo sa spisovateľ Pál Závada opäť vracia k svojim maďarsko-slovenským koreňom do Slovenského Komlóša v Békéšskej župe. Postavami v jeho rozprávaní sú obyčajní ľudia, muži a ženy, Maďari, maďarskí Slováci aj Židia, autor rozvíja ich osudy pred druhou svetovou vojnou, počas vojny a v povojnových rokoch.

Kúpiť za 18,95 €

Jadvigin vankúšik

Jadvigin vankúšik

Závada Pál

Pál Závada je súčasný maďarský spisovateľ, rodák z mestečka Slovenský Komlóš (Tótkomlós). Najväčší úspech zaznamenal jeho román Jadvigin vankúšik, pôvabný príbeh o láske, v ktorom opisuje život na maďarskom vidieku v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia. Nikto nie je šťastnejší než mladý Ondriš, ktorý sa práve oženil so svojou veľkou láskou Jadvigou.

Kúpiť za 13,46 €

Podobný obsah

Můj obchod se psy a jiné povídky

Recenzie

Můj obchod se psy a jiné povídky

Jaroslav Hašek patrí do zlatého fondu klasickej českej literárnej tvorby. Notoricky známe Osudy dobrého vojáka Švejka u nás pozná doslova každý, pričom autor so svojím najslávnejším románom zožal zaslúžený úspech i v šírom svete. Hašek však nevynikal iba ako románopisec a tvorca masívneho epického diela. Veľký znalec života a ostrieľaný sveták vedel svoj nepopierateľný talent dosýta uplatniť i v kratších textových útvaroch.

Kronika vtáčika na kľúčik

Recenzie

Kronika vtáčika na kľúčik

Haruki Murakami, večný čakateľ na Nobelovu cenu, je na literárnom nebi stálica žiariaca už vyše 40 rokov. Jeho prvým literárnym počinom bola novela Počúvaj pieseň vetra, vydaná v roku 1979. Naposledy vydal zbierku poviedok First person singular, ktorá by tento rok mala vyjsť aj v českom preklade. Trojknihu, ktorá nesie názov Kronika vtáčika na kľúčik, napísal Murakami v rokoch 1994 – 1995 a získal za ňu literárnu cenu novín Yomiuri.

Oceán more

Recenzie

Oceán more

Alessandro Baricco rozumie estetike, hudbe aj poézii, od všetkého má však odstup spisovateľa. Oceán more (Slovart, 2022) sa na naše pulty dostáva v reedícii (pôvodne Kalligram), vďaka slovenskému prekladu Diany Farmošovej, no Oceano mare je úspešný román z roku 1993 a dokonale ilustruje fúziu všetkých kvalít spisovateľa.