Prekvapilo ťa, aká úspešná je táto kniha?

Prekvapilo, a veľmi.

Na pultoch je už druhé vydanie, presnejšie dotlač, a stále sa predáva celkom dobre.

To je vyslovene nečakaný bonus. Mal som dve ambície. Prvá bola, aby sa to vôbec vydalo, lebo idea vzniku knihy bola už niekoľko rokov stará. Prišla s tým Gaba, manželka Jána Langoša. Pár rokov sa to ťahalo, no vlani bolo dvojnásobné výročie; desať rokov od Janovej smrti a nedožitá sedemdesiatka, tak sme si s Gabou, Filipom Vagačom z Nadácie Jána Langoša a s Vladom Michalom z Artfora povedali, že to musíme dokončiť. Prvou ambíciou bolo stihnúť to do konca roka. Druhou, aby to nebol nepodarok. Nešlo o prehnanú skromnosť. Vôbec som netušil, aký to môže mať ohlas. Hovoril som si, len aby to nebola hanba. Mal som predstavu, že bude fajn, ak bude rodina mať pamiatku, niečo tu po Janovi zostane, občas sa kniha niekde mihne. Bral som to ako prvú knihu o ňom, bolo pre mňa prekvapujúce, že sa do toho už skôr nikto nepustil. Odborníci, politológovia, historici.

Je to tvoja prvá kniha?

Jasné.

Ale rozhovory pre teba ako pre novinára určite nie sú ničím novým. V čom to bolo iné, keď si pracoval na knihe?

Nepripadalo mi to veľmi rozdielne. Rozhovor s Gabou bol, samozrejme, omnoho dlhší, ako býva bežne v novinách, robili sme ho na niekoľko etáp. Ale v zásade bol iný iba rozsah a kdesi v pozadí sme si boli stále vedomí, že z toho má byť kniha. Jej druhú časť tvoria texty, ktoré som napísal na základe rozhovorov s ďalšími ľuďmi. Hneď na začiatku sme si s Gabou vytipovali tých, ktorí boli najpodstatnejší, a bolo ich treba dostať do knihy. Pôvodný zámer bol, že rozprávanie s nimi ma bude inšpirovať k ďalším otázkam pre Gabu. Nakoniec však boli tie stretnutia také fajn, až som si povedal, že každé si zaslúži svoj blok.

Aj z pohľadu formy je asi dobré, že je dlhý rozhovor prerušovaný textami a že vo výsledku to nie je monotónne, iba dokola za sebou idúce otázka a odpoveď. Vkladané texty vniesli do knihy oživenie.

Nie je to môj originálny nápad, samozrejme, sú už aj takto koncipované knihy, ale som rád, že som sa pre takéto riešenie rozhodol, hoci až na poslednú chvíľu.

Myslím, že knihe to veľmi pomohlo. Je tam ešte jeden zaujímavý moment. Keď sa človek skúsi odosobniť od toho, o koho ide a číta to ako knihu, nájde jeden protiklad. Na jednej strane pohľad na Jána Langoša a jeho svet očami jeho manželky a na druhej strane výpovede hlavne mužských protagonistov v samostatných textoch. To prvé nám dáva až intímny obraz cez rodinu, vzťahy a ľudí okolo, cez to druhé uvidíme sústredenie sa na prácu, politiku, verejné angažovanie sa.

Toto som si pri písaní neuvedomoval. Nebol to zámer, ale ak sa to navzájom dopĺňa, tak dobre.

Mne sa to zdalo byť prínosné. Spomenul si, že výber ľudí pre samostatné texty ste zostavovali spolu s pani Gabrielou Langošovou. Niektorí ľudia tam nie sú, napríklad Ján Čarnogurský, Ján Budaj. Obaja mali s Jánom Langošom dlhú spoločnú históriu.

V knihe, samozrejme, nechýbajú, nemajú však samostatné bloky. Nejde o alibizmus, rozhodovali sme sa spoločne, ale konečné slovo mala Gaba Langošová. Zaiste, v živote Jána Langoša boli v určitom čase obaja podstatní a oboch Gaba v knihe opakovane spomína. Myslím, že veľmi korektne, pričom je zjavné, že časom sa vzájomné vzťahy s nimi zmenili. V anotácii knihy sa zdôrazňuje, že tu ide o civilný portrét Jána Langoša, portrét vytvorený očami jeho najbližších. Nie je to investigatíva, nie je to politologická knižka, historický dokument ani encyklopedické heslo. Nemala to byť kontroverzná, konfliktná publikácia. Potom by tam museli byť aj celé vládne či poslanecké garnitúry, politické boje medzi stranami či vo vnútri niektorých strán. Myslím si, že ďalšie knihy, ktoré zrejme vzniknú – minimálne jedna odborná z pera historika sa už rodí – sa tomu budú venovať.

Hlavne pre mladú generáciu, ktorá to nezažila, môže byť zaujímavé vidieť, ako títo ľudia fungovali v období socializmu. Niektoré veci sú iba spomenuté, naznačené a človek má tendenciu začať si v hlave domýšľať vlastné príbehy. Je tam krásna scénka, rozpráva ju manželka Vladimíra Mertu, o tom, ako spoznala Langoša počas zimnej cesty partie na lyžovačku v prenajatom autobuse, kde Ján Langoš na jednej zastávke iba v košeli vystúpil do mrazivej noci a na ďalšej zastávke sa do autobusu vrátil. Bolo to konšpiračné stretnutie? Čakalo ho tam nejaké auto, do ktorého nastúpil, chvíľu sa v ňom zviezol a potom sa vrátil do autobusu?

To teda nikomu vtedy naozaj nenapadlo. Myslím si, že si iba jednoducho odskočil na záchod alebo išiel kúpiť pivo, autobus mu ušiel, a tak si chytil nejaký stop a dohonil ho.

To mne už bežal pred očami špionážny film.

Z dnešného pohľadu to môže niekomu napadnúť, ale to bola celkom bežná prozaická veselá príhoda, ktorá, samozrejme, spomínanú pani Mertovú mohla šokovať. Bola v tej spoločnosti prvý raz, sama však hneď zaregistrovala aj to, že pre zvyšok partie to bola absolútna samozrejmosť.

Úplne najsilnejším na knihe je zrejme odkaz, ktorý Ján Langoš priniesol do ponovembrovej politiky. Človek sa nemôže nepýtať, že keby ešte dnes žil a vládal by, či by bol v politike alebo vo verejnom živote. Ako by vnímal, ako dnes jedno aj druhé vyzerá.

Ťažko povedať. Z politiky odišiel, keď založil Ústav pamäti národa a naň sa sústredil, ten sa stal jeho životným poslaním. Jasné, že aj to je politická vec, ale on už nechcel byť v aktívnej politike. Nakoniec, svedčí o tom aj jeho výrok, ktorý je v knihe: „Ja mám svoju prácu zameranú na minulosť. Napätie a hrôza prostredia, v ktorom som bol ako politik, zo mňa opadli. Vybral som si jednu tehličku, ktorá pomôže očiste verejného života.“ Či by bol šéfom Ústavu dodnes, pri tých zmenách vlády, aké tu nastali? To nikto nevie. Ale určite tu veľmi chýba.

Ako by vnímal také veci, ako že Babiš možno bude českým premiérom? Muselo by to byť pre neho veľké sklamanie, či nie?

Mal pevný základný hodnotový systém. Keď prišiel november, tak nemusel na svojich zásadách nič meniť. Pravda a spravodlivosť, to pre neho boli podstatné veci. Ústav pamäti národa sa súdi s Babišom dodnes a Langoš by sa určite tvrdo snažil o vyšetrenie celej kauzy. Za svojimi zásadami si stál. Ale pritom bol ako človek veľmi vľúdny, možno aj preto dokázal presadiť veci, ktoré sa zdali nemožné. Veď ÚPN mu v parlamente museli schváliť aj poslanci z opačného tábora, ktorí mu neboli práve naklonení. Mal veľkú charizmu a v konverzácii bol taký ľudský, že často dokázal presvedčiť aj pôvodne zarytých odporcov.

V knihe je niekoľko prekvapivých momentov, napríklad keď Fedor Gál spomenul, že si v jednom okamihu uvedomil, akoby ho od Langoša oddeľovala akási nečakaná priepasť.

Doslova povedal, že na jednom stretnutí mal zrazu nevysvetliteľný pocit, akoby existovala medzi ním a Janom priepasť. Bezdôvodná. Nič si neurobili, len mal pocit, že sú obaja niekde inde, každý v inom vesmíre. Dodal, že to sa mu stalo aj s iným blízkymi ľuďmi, pričom to neboli negatívne emócie. Samozrejme, že ma to v prvom momente zaskočilo. Bolo to však od neho nesmierne úprimné a dokazuje to, že v živote sa dejú občas aj nepochopiteľné veci. Fedor Gál ale súčasne jedným dychom hovorí, že má k Janovi obrovskú úctu pre celý jeho životný príbeh, že ľudí, ako bol on, pred ktorými cíti pokoru, ako keby kľačal pri ich nohách, by vo svojom živote narátal na prstoch jednej ruky.

Zdalo sa mi, že možno aj preto, že v knihe je dominantný ženský pohľad, nie je dosť zdôraznené, akými zásadnými a ťažkými súbojmi Langoš vo svojej práci prechádzal. Musel byť vystavený veľkým tlakom.

Jedna z mnohých vecí, ktoré si na Langošovi cením, je aj jeho odvaha. Uvedomoval si, že pre mnohých nebol populárny, pričom ŠtB bola iba jedným z problémov, ktoré riešil. Bol jeden z mála politikov, i ľudí na Slovensku vôbec, ktorý mal absolútne jasno o povahe fašizmu i komunizmu. Rovnako odsudzoval obe totality a dal si za úlohu zhromažďovať a zverejňovať dokumentáciu o zločinoch, ktoré spáchal štát na vlastnom civilnom obyvateľstve. To chcelo odvahu.

Počas celej knihy sa mi vracala otázka, či jej hlavná idea, to, že pravda je silnejšia ako moc, či to celé nebol iba sen, ktorý ak fungoval, tak iba krátko.

Ak by to bol iba sen a Langoš išiel za týmto snom, tak už to je veľa. Ale on dokázal oveľa viac, než len snívať.

S Alexandrom Baloghom sa rozprával Juraj Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)