Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Rozprávanie s Jurajom Malíčkom o sci-fi knihách III.

Rozhovor s Jurajom Malíčkom, teoretikom pop-kultúry, vysokoškolským pedagógom a publicistom. Opäť najmä o dobrých o sci-fi knižkách, ale aj o tom, že veľký brat nemusí mať tvár tyrana, o tom, ako súvisí nová vlna fašizmu s narastajúcim voľným časom, o rozdiele medzi tyraniou a utópiou, o veľkom kontrakte Johna Scalziho, o jednej naozaj zlej knihe, v čom to majú sci-fi autori jednoduchšie a nechýba ani krátka spomienka na Černobyľskú katastrofu.

Opäť by sme mohli začať všeobecnými témami. Dnes mám dve. Naposledy sme hovorili o umelej inteligencii, ale teraz mi ide o trochu iný problém. Stroje začínajú postupne nahradzovať ľudí v práci a skôr či neskôr sa to začne týkať aj strednej triedy - jeden ruský akademik ju označuje pojmom kancelársky planktón. Možno nie umelá inteligencia, ale softwarové roboty začnú vykonávať veľa z činností, ktoré dnes robia ľudia. Prácu, ktorá nie je vyslovene kreatívna, ale vyžaduje si určitú inteligenciu. Možno je to jedna z najväčších vecí, ktoré sa tu dejú a už v horizonte dvadsiatich rokov bude aj kvôli tomu spoločnosť vyzerať úplne inak, ako vyzerá dnes.

Je to dlhodobý proces. Sme svedkami toho, ako profesie permanentne zanikajú a nové vznikajú. To je proces, ktorý tu je už od nástupu vedecko - technickej revolúcie. Voľný čas ako filozofický problém je veľká téma. Tam sa totiž dostávame. K tomu, že disponuješ relatívne veľkým množstvom voľného času, ktorý nemáš ako zaplniť. Boj o prežitie v zmysle fyzickom je už dávno irelevantný, ale ešte stále musíš určitým spôsobom pracovať. Pritom práce, ktorá musí byť naozaj nevyhnutne urobená, je veľmi málo. A väčšinu z nej robia stroje. A potom je práca, ktorá môže byť urobená a tú si vymýšľame. Máš celé odvetvia, ktoré takto vznikli. Má to samozrejme svoje opodstatnenie, ale nadchýnajú ma kamaráti, ktorí robia v korporátnych firmách. Budujú identitu, aby si sa cítil príslušníkom jednej firmy, aj keď nie si v robote. Tie víkendové eventy, kde sa ti firma snaží vyslovene dostať do súkromia. Nie, že si ťa podmaniť, ale v istom zmysle obsadiť tvoj voľný čas. Čo je absurdné. Navyše, keď pôjdeš do dôchodku, tak vlastne končíš. Buduješ si korporátnu identitu, ale tá sa po odchode do penzie stratí a ty nechodíš na ryby, nemáš koníčky. Žil si pre firmu a takto vlastne zomrieš. Pre systém je to užitočné kvôli dôchodku, ale zároveň je to neuveriteľná hrozba. Veľký brat nemusí mať tvár tyrana. Keby som o tom, čo dnes robia personalisti, rozprával niekomu ešte medzi dvoma svetovými vojnami, neuveril by tomu. Keď nemáš koníčky, keď nevieš tráviť voľný čas, tak svet smeruje k tomu, aby ti nahradil aj toto. Aby ťa okupoval celého. Pre mňa je to dosť desivá predstava.

Slovensko.sk je asi zlý príklad, tak ako je robené dnes to nepotvrdzuje, ale veľká časť toho, čo sa dnes deje v štátnej správe by sa dalo automatizovať. Nie umelou inteligenciu, ale strojovým riešením. Veľa ľudí nebude mať čo robiť a miera voľného času bude asi narastať. Zábavný biznis by v tom prípade mohol byť jedným z najprogresívnejších odvetví.

Pokiaľ tam nedôjde k tomu, že ty spolu so stratou zainteresovania stratíš potrebu rastu. Zmeníš sa na pasívneho užívateľa. Trávenie voľného času potom nebude aktívne. Keď pozeráš televízor s tým, že ho pozeráš, tak je to v poriadku. Ale ak iba zabíjaš voľný čas, tak je to presne toto. Môžeš tam vidieť hocičo.

Obsah potom nebude dôležitý.

Absolútne nie. Naozaj to bude problém, pretože sa bude musieť zmeniť charakter celej civilizácie. V tom zmysle, že väčšina populácie bude v istej forme rentiermi. Tých ľudí nemôžeš nechať zahynúť, to ti už systém nedovolí, ale potrebuješ im zabezpečiť určitý minimálny štandard na prežitie. A potrebuješ, aby tí ľudia boli relatívne pokojní.

Potrebuješ im vyplniť čas. Aby nešpekulovali.

Presne. Aby nemali kedy premýšľať. Nepáči sa mi, ako sa dnes robí paralela medzi nástupom extrémizmu a medzivojnovým obdobím. Tu nie je žiadna Weimarská republika. Máme sa relatívne dobre, najlepšie, ako sme sa kedy mali. Akurát nevieme, čo so sebou. A tým, že nevieme čo so sebou, tak hľadáme. Pritom to priťahuje typ ľudí, ktorí sú prirodzene zvedaví. Oni pritom nemajú pocit, že by nemali čo robiť vo voľnom čase. Keby si sa ich opýtal, či to robia pretože sa nudia, tak ti asi povedia, že nie. Hoci to tak asi bude.

Nemajú niečo, čo by ich naplnilo ...

...tak chcú meniť svet.

Zdá sa mi potom, že zmena na trhu práce bude možno väčšia výzva, ako je často spomínané riziko návratu fašizmu.

Ale ono to spolu súvisí. Demokracia neunesie ľudí, ktorí nehľadajú slobodu. Sloboda ako hodnota je meraná zodpovednosťou. Ako sa líši tyrania od utópie? Jedine tým, že v tyranii vidíš aj tých, ktorí sú nespokojní. Keď máš tyraniu, v ktorej nespokojných niet, tak potom to je utópia.

Čo čaká nás? Demokracia, utópia alebo tyrania?

Mne sa páči tá predstava, v ktorej žijeme v nejakej forme matrixu, ale nikomu to nevadí.

Takže forma utópie.

Pre tých pár, ktorí sa budú cítiť zle, to bude tyrania.

Ale tých bude veľmi málo.

Ono to tak väčšinou býva. Mrzia ma tie reči, keď sa hovorí, že v 89 tu išlo o slobodu. O slobodu išlo pár ľuďom, ale väčšine išlo o blahobyt. Nechceli sme ľudské práva, demokraciu, to bola vedľajšia vec. Videli sme katalógy a rakúske reklamy, toto sme chceli. To bolo krásne, pred pár rokmi som bol na jednej diskusii o českom undergrounde, boli tam Petr Placák, Martin Machovec, títo ľudia, priami pamätníci. Hovorili, že dnes je to vlastne svojím spôsobom horšie. Lebo tam vtedy oni nasierali systém a ten systém im to vracal. Teraz mu to je jedno. Vtedy nepriateľ na nich reagoval. Tento nereaguje.

Druhá téma je odinakiaľ. Čítal som práve teraz jednu knihu o Černobyle.

Ktorú?

Černobyľská modlitba. Napísala ju Svetlana Alexijevič, autorka z Absyntu. Vydali jej knihy ako Zinkoví chlapci alebo Vojna nemá ženskú tvár. Zinkoví chlapci sú o Afganistane, sú zinkoví, lebo ich vozia domov v zinkových rakvách. Toto je kniha o Černobyle, veľmi silné čítanie. Ale nechcel som ani tak o tej knihe, ako o tom, či tá katastrofa nemala okrem iného za následok aj to, že zmenila naše predstavy o budúcnosti. Prestali sme veriť v bezpečný mierový atóm a nakoniec to ovplyvnilo aj ústup klasickej science fiction. Tej, kde Lemovi piloti lietali na atómových raketách.

Nemyslím si, že to bolo takto. Kamarát, ktorý sa venuje aj filozofii internetu má na to inú teóriu. Tá sa mi páči omnoho viac. Nepotrebuješ skúmať makrokozmos, keď máš mikrokozmos. A my sme si vytvorili internet. Svety si dokážeme generovať tu a nepotrebujeme kvôli objavovaniu nikam lietať. Je to drahé ...

... a je to nebezpečné...

... a ktohovie aké budú výsledky. Tak si tu na Zemi budujeme generátor nových svetov.

Virtuálnych svetov.

Ale virtuálny, to je záležitosť substancie a pokiaľ budeš hovoriť o vedomí, tak virtualita neexistuje. Ale Černobyľ je zaujímavý tým, že ovplyvnil politiku. V tom zmysle, že im došlo, že z pohľadu druhu je jedno, kto vyhrá. Lebo nikto by neprežil.


V tej knihe sú neuveriteľné príbehy, na jednej strane hrozný sovietsky režim a na druhej hrdinstvo konkrétnych ľudí. Ten príbeh, ako sa tam dvaja chlapi ponorili do smrteľne rádioaktívnej vody, aby ju vypustili a zabránili tak ešte väčšej explózii, ktorá by zasiahla celú Európu...

... doba prežitia bola osem minút. Videl som to vo filme. Fascinujúce na tom bolo to, že zodpovednosť skončila na úplne obyčajných ľuďoch. Na hrdinstve obyčajných ľudí.

Poďme ku knižkám. Prvý autorom, ktorého si dnes vybral, je E.T.A Hoffmann a jeho kniha Noční kousky. Vyzerá to byť úplne klasická záležitosť, 19. storočie ...

... je to klasika. Je to jeden zo zdrojov. Hoffman je vlastne protoscifista, protohororista. Nájdeš tam základy fantastiky. Knižka je krásne urobená. Sú tam poviedky, v ktorých nájdeš strašne veľa vecí, ktoré dnes identifikuješ ako hororové klišé. Identifikuješ tam začiatky vecí, ktoré notoricky poznáš. Ten chlap píše o veciach, ktoré možno stokrát spracovali iní autori a lepšie. Pokiaľ ti nedôjde, že toto je originál.

Hoffman je pravzor ...

... a ostatní sú epigóni.

Keď tu máme takýto archetyp hororovej knižky, čo je vlastne na hororoch také fascinujúce? Asi je tam ostré delenie, sú ľudia, ktorí to nečítajú zo zásady, ale pre nás ostatných je to iba špáranie sa v temných kútoch duše.

Keď je strach bezpečný, vnímame ho ako estetickú kategóriu. Radi sa bojíme. Respektíve, nie všetci. Strach veľmi dôverne poznáme. Je tu strach zo smrti, strach z neúspechu, strach z choroby, vyslovene strach z budúcnosti. Existenciálny strach. Má tisíce podôb. Keď ho transformuješ do knihy, je v tom príbehu bezpečne ukrytý. Plus, je tam veľmi dobré to spochybnenie racionalizmu, čo je pre fantastiku celkovo veľmi dôležité. Keď sa zrodil moderný svet, chvíľu to vyzeralo, že tam nie je pre fantáziu miesto. Nie pre fantáziu, pre iracionalitu. Všetko vieme, na všetko prídeme. A horor a fantasy nás konfrontujú s tým, že nie.

A je Hoffmann čitateľný aj dnes? Alebo musí byť človek milovník žánru, ktorý hľadá špeciality?

Má to krásny jazyk. Je v tom staromilstvo a taká tá popisnosť. Fantastika, napísaná literárnym jazykom romantizmu. Pohodlná, popisná, dôraz na detail. Zdanlivo nezmyselné vŕšenie slov. Keby toto redigoval napríklad King, tak z tých poviedok nezostane kameň na kameni. Zostane z toho možno pár viet. To ostatné je tam akoby vata, ale tá vata je tam pekná. Je to také to estétstvo. Čítanie nie kvôli pointe, ale kvôli tomu ako tam dospeješ. Viem si predstaviť, že niekto, kto má rád klasiku, vyslovene veľkú klasiku, Balzaca, Zolu, Dickensa a tak a chcel by vyskúšať fantastično, tak toto by mohol byť dobrý medzistupeň. Veď počúvaj (začne čítať náhodne vybraný text): "Vyprávěl bych rád, znovu promluvil Teodor, jenomže nejdřív ti, milý Leilo, musím říct, žes důkazy o mém věšteckém daru zvolil poněkud špatně. Z Eberhartovy synonymiky musíš vědět, že se přívlastkem podivné obdařují všechny projekty poznání a touhy."

Prívlastkom podivné sa označujú všetky projekty poznania a túžby. Veľmi pekné. Priznám sa, mne horory vždy prišli v niečom dekadentné. Keď pozerám horor, tak sa mi zdá, ako keby som robil nejakú zakázanú vec.

Podľa toho aký, nie?

Asi áno.

Máš horory a máš horory. Máš tínedžerské vyvražďovačky alebo horory, ktoré sú postavené na ukazovaní brutality. Tam to má svoje čaro. Ale máš aj horory, ktoré otvárajú problém s metafyzikou. Tu máš veľkú tému. Ja mám strašne rád film Kruh, americkú verziu. Postavy sú tam konfrontované s nadprirodzenom a konajú tak, ako by sme konali my. Prísne racionálne, až dôjdu do momentu, kde im racionalita nestačí. A potom sa prepnú do animality, keď ide vyslovene o prežitie. V prvom Kruhu je úžasné, ako sa tam ukáže, že hlavná hrdinka, hoci dieťa, bola jednoducho zlá. Nebolo to, že ju týrali v detstve. Hovorí nám to, že zlo nemusí mať dôvod. Vyslovene metafyzické zlo.




Diabol existuje.

Hej, hej. Tak, ako existuje dobro, existuje aj zlo. Nemusí mať dôvod. A my na to nevieme reagovať, nevieme si to ospravedlniť. Vždy hľadáme ospavedlnenie. Týrali ju v detstve, zomrel jej škrečok ... no nie. Proste bola zlá. A teraz, vyrovnaj sa s tým.


Poďme ďalej. Vodní nůž, Paolo Bacigalupi.

Tohto autora sme spomenuli aj v rozhovore o Chiangovi. Bacigalupi je podobný autor, ale Chiang je pre mainstream prívetivejší. Bacigalupi je ku mainstreamu menej prívetivý, ale je to jeden z najlepších sci fi autorov dnes. Preto, lebo má neuveriteľný dar jazyka. Má to veľmi silnú atmosféru. Vie si nájsť miesto aj vo vyčerpaných témach. Má tam ozvláštňujúce motívy - podstatná časť poviedok sa odohráva v Číne alebo v Indii. Dokáže farbisto vykresliť post-industriálny orient. India slumov v spojení s Indiou technológií ti dáva úplne inú kulisu.
Vodný nôž sa odohráva v Amerike. Nemá taký ťah na bránu, ale platí, že napriek tomu, že je to pomerne veľké, nie sú tam žiadne zbytočné slová. A ten príbeh, nech je zápletka akokoľvek absurdná, pôsobí uveriteľne. Je tam to poctivé domýšľanie. Máš tu zmenu klímy, sucho, občiansku vojnu medzi mestami v Amerike o zvyšky vody. Je v tom ten sense of wonder, pocit úžasného.

Na začiatku si ho prirovnal k Chiangovi, ale zároveň si povedal, že je ťažšie prijateľný pre stredný prúd. V čom je ťažšie prijateľný?

Je to poctivejšie sci fi. Nie, že je to technickejšie. Bacigalupi sa tu presadil poviedkovou zbierkou Čerpadlo číslo 6. Tam sa ukázalo, že jeho poviedky boli science fiction od prvého momentu. Nemal si pocit, že čítaš príbeh, ktorý sa mohol stať tebe a tu a je iba niečím ozvláštnený. Je to posunuté. Vodný nôž je jeho tretí alebo štvrtý román preložený do češtiny. (Začne listovať v knihe) Aj o tomto sme minule hovorili. Nenájdeš veľa iných kníh, v ktorých by boli celostránkové ilustrácie. Je to veľmi milé. Prečítam ti vetu, nie peknú vetu, ale vetu typickú: "Takže sis nechal frnknout vodní práva za miliony dolarů." Toto je ten druh knihy, ktorá, keď sa nepáči, tak je problém v čitateľovi. Nemôžeš povedať, že je to zle napísané. Nemôžeš povedať, že je to banálne. Nemôžeš povedať, že je to lacné. Že je to príliš dobrodružné alebo že to nemá ideu. Môže sa ti to proste nepáčiť. Ale to je potom v tom, že to nekonverguje s tvojim obrazom sveta. Nestretnú sa dva svety. Svet fantastiky a svet čitateľského vkusu. Ale o tej knižke to nehovorí nič.

Iba mimochodom, Scalzi, o ktorom sme hovorili minule, podpísal zmluvu s vydavateľom na desať rokov dopredu. Má napísať tuším tucet kníh a dostal za to dopredu 3,4 milióna dolárov.

Je to nový obchodný model. Keby to niekoho napadlo, uzavreli by niečo takéhoto aj s Kingom, keď začínal.

Dlhá doba, veľa peňazí a veľa knižiek. Je to zaujímavé. Ale tá suma stále nie je na úrovni hráčov NHL.

Je to poctivé v tom, že tam nemáš systém grantov.

Ja si to vždy prenášam na slovenské reálie. Lebo aj Scalzi, keď začínal, tak mal problém predať prvý román. Tak ho dal na web a vyzval ľudí, nech mu pošlú po dolári. Nazbieral ich tak 4,000. To je, ak porovnám veľkosť trhu, ako keby u nás niekto za prvú knihu zarobil 40 EUR. Je to pekný príbeh. A je to aj dobrá správa pre knižky - to že im niekto verí a investuje do nich.

Literárny trh je zradný. Teraz ide od kín Chatrč. Neuveriteľný bestseller, knižka o stretnutí muža s Bohom.

Vôbec neviem, o čo ide.

Lebo si v inom kontexte. Ale keď si dáš na Martinuse Chatrč a nájdeš tam reakcie čitateľov, tak tam uvidíš desiatky, možno stovky odkazov, kde písali ľudia, pre ktorých to bola možno jediná kniha, ktorú v živote prečítali. A majú pocit, že je zásadná. Je dôležitá a mení život. Každému tretiemu čitateľovi mení život. A keď si máš prečítať iba jednu knihu v živote, tak je to táto. A pritom je to úplná ... vy ste to nepredávali. Lebo udržiavate nejakú úroveň.

Hej.

Takže u vás to nebolo. Ale v Martinuse alebo Pantha Rei to ide ako rožky. Tá kniha je strašná. Taká tá naivná teológia, kde chlapíkovi zabijú dcéru, zavraždia a on sa potom stretne s Bohom, ktorý mu to vysvetľuje.

(JK iba privrie oči a pomaly vydýchne)

No, presne. Každý, kto mal na strednej škole čo len pár hodín filozofie, tak by to absolútne musel ... ale nie.

Nuž, každý si hľadáme svoju cestu životom. Ale je treba hovoriť, že niektoré veci sú hlúposti. To je pravda. Aj u nás by si možno našiel hlúpe knihy, len nie sú také populárne.

Je to možné. Ale ukazuje to, akú obrovskú moc má marketing, ktorý sa okolo kníh robí. Čo môže Scalzimu nakoniec ublížiť. Ako to ublížilo Clineovi, autorovi Ready player One a Armády. Autorovi Chatrče neublíži nič, ten už je tak za vodu ...

Ten už je v Nirváne. Možno posledná poznámka ku Scalzimu - takýto kontrakt, peniaze z neho zmenia autorov život a to môže dopadnúť dobre aj zle. Keď sa zrazu nemusíš starať o bežné reálie, čo to s tebou urobí ako s autorom.

V tomto žánri platí relatívna zodpovednosť. Je to iné, ako keď dáš zálohu autorovi na knihu vysokej literatúry, ktorý dostane autorský blok a päť rokov s ním nepohneš. Títo idú ráno do roboty, zapnú si komp, ako keby cvakli a idú. Nemusia to nevyhnutne prežiť, precítiť. Vedia to vymyslieť.

Rozmýšľal som nad tým, či toto nie je výhoda sci-fi autorov. To, že neustále musia generovať nový, neexistujúci svet, teda iný, ako je ten náš súčasný, tak vďaka tomu stále majú program. Majú o čom písať. Stále môžu vymýšľať a hľadať, budovať a kreovať a do toho už potom ľahšie zabalíš aj ďalšie veci. Zatiaľ čo keď máš písať o svojej bežnej každodennosti, tam sa ľahšie zasekneš.

Je to veľká prednosť a zároveň je to veľký handicap, lebo potom to nevieš opustiť. Musíš sa tam vracať. Fank Herbert, Duna. Najlepší príklad. Prvá knižka dobrá, druhá možno a ten zbytok...

... ten je už zbytočný.

Naháňanie počtu znakov.

Dobre. Ďalšie meno je Ondřej Neff a jeho trilógia Tajemství pěti světadílů, Pán vzduchu, Pán zeme a Pán morí. Priznám sa, že som čakal, kedy sa v našich rozprávaniach ku nemu dostaneme. Najvýznamnejší žijúci český autor, okrem toho veľký propagátor a popularizátor žánru. Veľká postava.

(so smiechom) Šedá eminencia českej fantastiky. Jeho poviedky sú úžasné, jeho romány sú v podstate úžasné, tam nie je o čom. Knihy, o ktorých sa bavíme, sú o inom. Je to jeho dopísanie Julesa Verna. Ten mal vraj ideu, že na konci života napíše román, v ktorom spojí postavy svojich románov. Vytvorí im metapríbeh. Spojí kapitána Nema, Robura Dobyvateľa a ďalších. Verne to už nenapísal, nestihol to a tak to Neff urobil za neho. Neff napísal fantastickú knihu o Julesovi Vernem (Jules Verne a jeho svět), je už rozobratá, výborná monografia. Pozná ho ako málokto. Ľudia sa na toto pozerajú trochu cez prsty, lebo Neff robí aj to, že Verneho prepisuje. Verne začal nanovo vychádzať v Neffových úpravách. Verneffky to volá. Vypúšťa z tých kníh veci, ktoré by dnes už nefungovali.

Snaží sa to urobiť prístupným pre súčasného čitateľa.

Presne. Vracia tomu dušu. Sú tam, veci, ktoré majú zmysel v historickom kontexte, ale dnes by sme im nerozumeli.

To už je trochu kontroverzný prístup, či nie?

Kontroverzný s ohľadom na čo? Toto sa deje aj za života, populárnym autorom sa to stáva. Zober si Karla Maya, nikto nevie, ako vyzerajú originály. Najprv ich prepisoval on, potom jeho žena, potom nacisti, potom komunisti. Ako vyzeral pôvodný May, už nevieš. Je to znak živej literatúry. Neff oživuje Verna, lebo ho dôverne pozná a zároveň pozná prítomnosť. Začal sám generovať tento svet a je to úžasné. Je to trilógia. Jedna knižka sa odohráva na zemi, jedna na mori a jedna vo vzduchu. Je to metapríbeh. Postavy sa spájajú, je tam aj ten hrdina, ktorý je tam ako jednotiaci motív. Je to veľkolepé dobrodružné čítanie, kde navyše Neff trafil jazyk, takže to má takú tú staromilskú poetiku. A zároveň to je súčasné.

Ale celý príbeh je vymyslený a je to nadstavba nad pôvodnými Verneho príbehmi?

Áno. Je to intertextová hra, ktorá ti sprítomní Verneovky, ak si ich čítal. Ale napríklad mňa Verne nikdy moc nebral. Pomerne výrazne ma obišiel. Ale vôbec mi to nevadí, práve naopak, myslím, že sa mi to preto ešte viac páči.

Z toho, čo hovoríš, to vyzerá ako typický produkt postmodernej doby. Pripomenulo mi to ako Marvel robí komiksy, v ktorých sa stretávajú hrdinovia z rôznych sérií.

Ondřej Neff robí presne toto s postavami Julesa Verna. Neviem, ako by som to čítal ako mládežník, ale pre dospelého je to fascinujúce.

Časovo je to zasadené do doby Verneho príbehov?

Áno. Viktoriánske Anglicko, respektíve, „viktoriánsky“ svet, druhá polovica devätnásteho storočia. Technologická revolúcia a zároveň ľudský duch, respektíve presvedčenie, že civilizovaný človek je civilizovaný a priori. V Goldingovom Pánovi múch je to naopak. Mladíci, ktorí sa ocitnú na pustom ostrove, zvlčia. Žiaden ideál civilizovaného človeka nie je.

Ďalšia kniha je 2084. Koniec sveta.

To je znovu podobný prípad ako minule Nielsen - autor 2084 Boualem Sansal asi tiež nebude sci-fista. Táto knižka veľmi rezonovala vo Francúzsku pár rokov dozadu. Je to príbeh o tom, ako na svete zvíťazil monoteizmus vo veľmi radikálnej forme. Nie je to tam pomenované presne, ale je to monoteizmus islamského typu. Neviem to isto, ale som si takmer istý, že keď Houellebecq písal Podvolení, mal toto na nočnom stolíku. Lebo Podvolenie je vlastne o prijatí islamu u nás. 2084 je kniha, ktorá by len v žánrovom prostredí tak nerezonovala. Už sme to čítali, je to spracovaná téma. Ale tým, že to nepíše pre žánrové publikum, tak si dovolí veci, ktoré by si žánrový autor nedovolil. Zároveň je to atraktívne tým, že tam vidíme tyraniu, veľkého brata, ale ten vyrastá z koreňov islamu.

Podvolenie ma ako kniha trochu irituje, lebo tak, ako sme hovorili na začiatku, nezdá sa mi byť hrozba islamu ten hlavný problém, pred ktorým stojíme.

2084 naozaj nehovorí o islame. Je tam skôr problém osobnej slobody. Respektíve to, ako je v ktorej konfesii tento koncept dôležitý.

Volá sa to 2084 a malo by to byť o budúcnosti, ale mne sa zdá, že to bude skôr o problémoch minulosti.

Je to možné.

V nejakej rovine rezonujú aj v dnešnom svete ...

Ale o tom sme hovorili, že v sci-fi sa rieši niečo, čo teraz považujem ako hlavný problém, len to posuniem do budúcnosti, kde to preexponujem a hneď je to jasné. (Číta si na záložke knihy) Až teraz som si všimol, že, tu to je, Houellebecq tu píše o tejto knihe: "2084 je omnoho strašidelnější než Podrobení. Popisuje skutečnou náboženskou totalitu. Boualem Sansal vidí vítězství extrémistů. Možná má pravdu. Jeho vize budoucnosti je velice pravděpodobná."
Na tom je to, že keď si to vyberieš nie ako problém, ale ako riešenie problému, tak je to strašne fajn.

V akom zmysle?

Si zbavený osobnej zodpovednosti.

To je asi večná otázka. Ľudia možno naozaj v konečnom dôsledku preferujú riešenie, ktoré ich zbaví tejto záťaže.

Slobodu vnímame ako kvalitu, ale to, že je to zodpovednosť, to si neuvedomujeme.

V konečnom dôsledku, tu na Slovensku sa volia istoty. To hovorí samo za seba. Poďme radšej ďalej. Posledná knižka v dnešnom výbere je Tulák od Petra Newmana. Na prvý pohľad to vyzerá byť úplne klasická sci-fi knižka.

Aj je. Čítajme znovu z obálky: "Povinná četba pro fanoušky klasické science fiction literatury." Teraz som si to uvedomil a toto je krásne – sú to popisy, ktoré ti nepovedia nič o knižke, len ti vyjadrujú emócie. "Tuláka je radost číst. Originální, fascinující svět, silný příběh a hrdina, který je neuvěřitelně charizmatický, navzdory nebo díky svému mlčení." A druhý: "Ohromující a ambiciózní prvotina, odehrávající se v jedinečném a nápaditém světe, kde jediná naděje spočívá v lidské schopnosti milovat."

Je to zábavné, svojím spôsobom. Páčila sa mi anotácia, kde sa spájajú rytieri a kozmické lode.

Existuje klasická séria Boba Shawa Land and Overland, trilógia, česky vyšli prvé dva diely, Primitivní astronauti a Drevené kozmické lode. Klasické sci-fi, kde v akomsi fantasy stredoveku dôjde k pokusom o dobíjanie vesmíru. Teda nie celkom, oni sa len potrebujú dostať z planéty na planétu.

Tulák je podobný?

Čiastočne. Povedzme, že je to už sofistikovanejšie. Je tam prvok conquistadorstva orientovaného do medzihviezdneho priestoru a to je veľmi atraktívna téma. Už sme sa toho dotkli, ale znova je tam tento motív - predstav si, ty niečo vieš, si o niečom presvedčený tak silne, že sa to rozhodneš presadzovať bez ohľadu na to, čo si myslia ľudia, ktorým to robíš. Lebo vieš, že je to pre nich dobré. Hoci oni to môžu zobrať celkom inak. Alebo to, že v mene nejakej idei zničíš nejakú kultúru. Začneš budovať inú. Tulák je knižka, ktorá sa týchto tém dotýka. Spája sa tam mentalita stredoveku, respektíve feudalizmu v zmysle zriadenia, kde zodpovednosť za blaho druhu preberú na seba jedinci. Tu je to vesmírny rytier.

Samozrejme že som sa na začiatku smial zo spojenia rytierov a kozmických lodí, ale na druhej strane keď si uvedomím, že spojenie kovbojov a vesmírnych lodí prinieslo najlepší sci fi seriál všetkých čias ...

...Firefly...

...Fireflay.

JM: To to tak.


Možno to je najzaujímavejšia vec na sci-fi, to že na prvý pohľad smiešne a absurdné prepojenia dokážu vytvoriť zaujímavé veci.

(JM opäť číta so záložky knihy) „Uchvatitel měl ze svého díla radost. Začal na bojišti pátrat po dalších andělských rytířích. Doufal, že nějací ještě žijí. Mrtvoly ho nezajímali. Obsadit prázdné místo nestačilo. Uchvatitel chtěl víc, než ovládat. Přetvářet." Krásne. V tej prvej klasike dnes, E.T.A. Hoffman, tam nebola veta kratšia ako na tri riadky. A tu nie je veta dlhšia ako päť slov. Tu vidíme, ako sa zmenil spôsob rozprávania príbehu. Ale táto kniha, nie že by bola guilty pleasure, to zase nie, ale nie je to kniha, ktorá vstúpi do encyklopédií ako niečo definujúca kniha. Peter Newman zatiaľ nie je v pozícii, že by pretrval. Bacigalupi tam už je, Chiang tam už tiež je. Peter Newman napísal knižku, niečo v tom je, uvidíme kam sa posunie. (číta z knihy) "Dobrá, souhlasil Vesper, pár dní zůstaneme." Má to v sebe pôvab jednoduchšieho, ale v zásade veľmi fajn čítania. Jeden náš pán profesor vravieval, že si nemôžeš zobrať Čechova na pláž, lebo jednak by si vyzeral ako blbec a jednak by ti to pokazilo zážitok z toho slnka. Alebo Súostrovie Gulag si nemôžeš zobrať zo sebou na pláž.

K určitým situáciám sa hodia iba určité knihy.

A prípadne ich tam môžeš nechať. Ešte aj niekomu urobíš radosť... aha toto som si predtým nevšimol. Druhý diel Tuláka vyšiel v minulom roku a záverečný diel trilógie má byť vydaný v tomto roku.

To sú tie paradoxy. Keď to zoberieš objektívne, tak Neff je lepší autor ako Newmann a pritom asi nikdy nebude tak prekladaný.

Áno, keď to zoberieš objektívne. Ale čo je objektívne?

Neviem. Ty sa tomu venuješ, tak povedz.

Nepoznáme toho pána tak dobre, aby sme to vedeli povedať. Podľa medailónu je to učiteľ, ktorý začal písať, lebo mal pocit, že to má zmysel. Je z Londýna. U nás ti nepovie človek, že je spisovateľ, pokiaľ nemá vydané tri knižky. V britskom a americkom kontexte sa za spisovateľov označujú, aj keď im ešte nevyšla žiadna kniha. Možno je za tým aj to sebavedomie. Ktovie. Možno je len otázka času, kým sa nejaký agent sústredí na východ. Keď vtrhli na pôdu globálnej sci-fi Rusi alebo Stanislaw Lem, tak to boli veľké udalosti. Žáner sa tam zrazu ukázal úplne inak.

Inak a veľmi zaujímavo.

Jasné. Za socializmu to nebol pokleslý žáner. Naopak, bol vnímaný progresívne.

Sci-fi je o budúcnosti a aj komunizmus bol o budúcnosti, nie o súčasnosti.

Tým pádom si mohli dovoliť aj inak písať. Takže ťažko povedať. Možno Neff mal tú ambíciu. Nevieme. Možno to ani nepotreboval. Musíme niekedy pohovoriť o Szapkovskom. Lebo v tomto kontexte je veľmi zaujímavý. Vďaka počítačovým hrám, ktoré nemá rád, sa presadí aj v Amerike, aj v Británii. Je fakt, že v rámci fantasy na niečo prišiel. Prišiel a pomenoval to. A urobil to tak dobre, tak, ako nikto iný.

JK: Dobre, nechajme si ho teda nabudúce. Teším sa a ďakujem za rozhovor.

S Jurajom Malíčkom sa rozprával Juraj Kováčik

Predošlá časť rozprávaní

Ilustračné foto Gamaliel Espinoza Macedo

Zobraziť diskusiu (0)

Noční kousky

Noční kousky

E.T.A. Hoffmann

Proslulý německý fantasta Hoffmann, jeden z největších klasiků literárního hororu, považovaný za mistra svého oboru a zároveň průkopník moderní povídky. Poté, co napsal jeden ze svých nejhrůzostrašnějších románů Ďáblovy elixíry (Die Elixiere des Teufels –1815/1816), vstoupil na půdu ještě hrozivější hrůzy, aby své ctitele uvrhl do vší ponurosti, do spárů záhadného Pískaře (Der Sandman), bytosti, která se vkrádá za tmy k nemluvňatům, aby jim vydloubala z očních důlků bulvy, kterými krmí své krvelačně potomky.

Kúpiť za 12,92 €

Vodní nůž

Vodní nůž

Paolo Bacigalupi

V budoucím světě deptaném změnami klimatu a suchem se i sníh z hor mění v déšť a déšť se vypařuje dřív, než dopadne na zem. V rozpadajících se Spojených státech spolu města Phoenix a Las Vegas vedou boj o tenčící se podíl na vodě z řeky Colorado.

Kúpiť za 16,29 €

Pán Vzduchu

Pán Vzduchu

Ondřej Neff

První část třísvazkového cyklu přivádí diplomata Mauklera a detektiva Fixe na stopu ďábelského spiknutí, chystaného nejbohatším mužem světa Virgilem Adrianem. Tento dědic Ocelového města by rád hrál roli spasitele světa, avšak zkušené pátrače nedokáže oklamat.

Kúpiť za 13,04 €

Pán země

Pán země

Ondřej Neff

Honba za tajemstvím nevyzpytatelného Virgila Adriana pokračuje. Naši hrdinové, tajný agent James Maukler a detektiv Fix spolu s malým Markem Davenportem a neohroženou slečnou Hortenzií Winthorpovou, se ocitnou uprostřed nejčernější Afriky.

Kúpiť za 13,77 €

Pán moří

Pán moří

Ondřej Neff

Komu jinému by náležel titul Pán moří než Nemovi, kapitánovi ponorky Nautilus. Ten ale zmizel v hlubinách oceánu beze stopy.

Kúpiť za 13,04 €

2084. Konec světa

2084. Konec světa

Sansal Boualem

Rozlehlá říše Abistán vděčí za své jméno prorokovi jménem Abi, „vyslanci“ samotného Yoláha na Zemi. Říše funguje díky všeobecné amnézii obyvatel a podřízení se „jedinému Bohu“.

Kúpiť za 11,97 €

Tulák

Tulák

Peter Newman

Strhující debut plný úplatných a zkažených rytířů a ztroskotaných létajících lodí. A v centru děje stojí tajemná postava osamoceného Tuláka.

Kúpiť za 14,25 €

Podobný obsah

​Na Slovensku každý každého pozná, ale dá sa s tým žiť. Rozhovor s Alexandrom Baloghom

Recenzie

​Na Slovensku každý každého pozná, ale dá sa s tým žiť. Rozhovor s Alexandrom Baloghom

Zdá sa mi, že to prestáva byť ojedinelé. V poslednom čase som pričasto natrafil na ľudí, ktorí pôvodne s literatúrou nemali žiadne plány, a napokon ich začala definovať. Dovtedy tvorila iba peknú súčasť voľného času a sekundovala napríklad akademickej kariére v diametrálne odlišnom segmente. Iste, každá prax má svoje knihy. Akurát v mnohých z nich nachádzame skôr praktické návody, ako v profesii postupovať alebo ako ju obohatiť inšpiratívnou múdrosťou. Ostatná literatúra ide spolu s tým – „jedným ťahom“. Denne v kníhkupectve stretávam ľudí, čo nad knihami stoja s nenapodobiteľnou spokojnosťou, pritom viem, že to je lekár, tamto fyzik, za ním reštaurátor, tu pán kuriér. Prostredie okolo kníh nás spája zvláštnou chémiou a my o ňu nechceme prísť. Práve chémia bola štartovacou pozíciou Alexandra Balogha, dlhoročného redaktora denníka Sme, neskôr kultúrneho redaktora v Denníku N. Keď sa pozriete do jeho archívu, zistíte, že publikované príspevky Alexandra Balogha sú čiastočne aj svedectvami. Iba s ťažkosťami natrafíte na niekoho, s kým by ho nekrížila osobná skúsenosť.

Když je svět rozdělený na Lopaty a Vykořisťovatele

Správy

Když je svět rozdělený na Lopaty a Vykořisťovatele

Jaroslav Kuboš ve své nové knize Lopaty a Vykořisťovatelé s nadsázkou a humorem zkoumá pracovní svět z pohledu majitelů firem i jejich zaměstnanců. Skrze dva neslučitelné pohledy ukazuje, že nic v pracovním světě není černobílé. Autora zpovídala kmotra knihy, spisovatelka Petra Dvořáková.

Ideologie jako jemné předivo prostupuje celou bytostí...

Správy

Ideologie jako jemné předivo prostupuje celou bytostí...

Jednou z novinek na letošním knižní veletrhu Svět knihy Praha byla audiokniha Niny Špitálníkové Svědectví o životě v KLDR, jejíž knižní předloha získala v roce 2021 cenu Magnesia Litera za publicistiku. Rozhovory se severokorejskými uprchlíky představují mimořádně cenný a unikátní příspěvek k poznání jednoho z nejtužších autokratických režimů na světě. Přinášíme ukázku ze záznamu besedy na veletrhu, které se účastnila jak autorka, tak představitelka jedné z audiorolí herečka Milena Steinmasslová.