Bill Browder v istom smere pochádza z neveľmi tradičnej, takpovediac načisto „nekapitalistickej“ americkej rodiny. Jeho starý otec bol stúpencom boľševizmu – aj manželku si domov priviedol od Sovietov. V rokoch 1941 a 1946 kandidoval na post prezidenta za Komunistickú stranu Spojených štátov amerických. Billov otec aj obaja strýkovia preto zažívali značné ťažkosti. V čase silnejúceho mccarthizmu ich pre komunistické rodinné pozadie odmietali prijať na celý rad univerzít. Napriek počiatočným problémom sa však všetci traja dokázali presadiť a vypracovať na uznávané vedecké kapacity v oblasti matematiky. (Otec Browder bol v roku 1999 ocenený Národnou medailou za vedu, čo je v tomto smere najvýznamnejšia domáca trofej.)

Browder junior to teda s takýmto intelektuálno-ľavičiarskym zázemím nemal príliš jednoduché. Každý očakával, že bude pokračovať v rodinnej tradícii. Teda, že to „niekam dotiahne a niečo významné dosiahne“ a zároveň bude hájiť ideu socialistického rovnostárstva. Bill naozaj začal prejavovať vskutku veľké ambície, ale na menšie zdesenie všetkých, tieto si to drzo namierili do teritórií okupovaných úhlavným nepriateľom. Lákali ho obchod, finančníctvo, podnikanie a investovanie – teda ťažká to palebná sila rýdzeho kapitalizmu! Na dôvažok ho čoraz intenzívnejšie priťahovala východná Európa, kde sa v tom čase začali rúcať jednotlivé komunistické režimy. Bill vetril silné príležitosti na investovanie a podnikanie v niektorom z daných regiónov. Jeho predtucha bola správna a napokon mu vyniesla ohromné imanie. Naplno sa začal presadzovať v Rusku niekedy v polovici 90. rokov minulého storočia. Jeho investičná spoločnosť Hermitage Capital Management tu začala prudko stúpať na cene a vytvárať zisky, ktoré dosiahli vrchol v prvej dekáde nového milénia.

Veľké peniaze však neraz prinášajú i veľké útrapy a nebezpečných protivníkov. Zvlášť v kriminálnymi móresmi presiaknutom prostredí divého ruského protokapitalizmu. Na sklonku jeľcinovskej éry sa Browderovi a jeho tímu verných spolupracovníkov podarilo odhaliť neuveriteľné spôsoby, akými ruská oligarchia rozkrádala jednak domáce zdroje a taktiež nehorázne vykrádala kapitál zahraničných investorov. S nástupom Putinovej kliky to chvíľu vyzeralo, že sa veci dajú do poriadku a všetko pôjde normálne, ale stal sa pravý opak. Spoločnosť Hermitage Capital Management ešte navyše odhalila ohromné daňové podvody, pri ktorých ľudia z ruského ministerstva vnútra obrali daňových poplatníkov o viac než dvestotridsať miliónov dolárov. Išlo o najväčšiu peňažnú spreneveru v ruskej histórii.

Oveľa šokujúcejšie však dopadlo samotné absurdné „vyšetrovanie“ celej kauzy zo strany ruského štátu. Z krádeže bol totiž „usvedčený“ Browder a jemu blízki ľudia. Pre neho to značilo okamžité vykázanie z Ruska a následný zákaz vstupu do krajiny, čím boli jeho podnikateľské aktivity výrazne ochromené. Oveľa horšie katastrofy však postihli jeho ruských spolupracovníkov. Najmä potom človeka, čo celý škandál odhalil a vytiahol na verejnosť, aby neochvejne hájil pravdu, keďže bol ruský vlastenec a úprimne veril v morálne hodnoty pravoslávia.

Sergej Magnitský, Browderov daňový právnik, bol zatknutý. Počas pobytu vo väzbe v absolútne neľudských podmienkach najodpornejších ruských väzníc zdravotne úplne schradol. Opakovane mu bola odopieraná lekárska opatera a nakoniec ho štátna moc hrôzostrašným spôsobom zniesla zo sveta, keď bol v policajnej cele ubitý na smrť. Zostala po ňom vdova s dvomi malými deťmi.

Browdera tieto katynské praktiky nakriatli na mimoriadnu občiansku aktivitu na medzinárodnej úrovni. Výsledkom niekoľkoročnej úpornej práce jeho i ďalších ľudí je Magnitského zákon. Ako prvé ho prijali Spojené štáty americké, nasledovala Kanada a do platnosti ho neskôr zaviedla i Európska únia. Tento zákon umožňuje zadržanie víz a zmrazenie aktív ruských štátnych úradníkov zainteresovaných v Sergejovej brutálnej smrti a rovnako aj ďalších predstaviteľov ruského štátu porušujúcich ľudské práva.

Zatykač teda nejakým spôsobom približuje celú túto strastiplnú púť aspoň čiastočného zadosťučinenia spravodlivosti a zároveň tak opisuje Browderovu premenu z dravej finančníckej šťuky na ochrancu ľudských práv. Rozprávanie sa začína jeho celkom absurdným, ničím neodôvodneným vyhostením z Ruska, ktoré sa udialo doslova v priebehu dvadsiatich štyroch hodín počas jedného novembrového dňa roku 2005. Samozrejme, do textu prirodzene preniknú i viaceré ďalšie roviny reflektujúce napríklad Browderovo rodinné zázemie, univerzitné roky, nasledovný štart a postupné úspechy v ekonomickej sfére. S tým úzko súvisí aj profesionálny život, kde nie je problém naraziť na tvrdú rivalitu, ale aj na nezištné partnerstvá a dôverné priateľstvá. Browder sa nevyhýba ani celkom osobným záležitostiam, keď s citom hovorí aj o svojom súkromí a dôvodoch, pre ktoré sa pustil do písania tohto textu, ktorý možno označiť za akúsi zmes autobiografie a reportážnej faktografie. Iste, oproti „ozajstným“ spisovateľom je o kúsok menej literárny – Pasternaka naozaj nečakajte. Nič to však nemení na tom, že Browderov urputný boj s kremeľsko-oligarchickou hydrou, ale aj so západnou byrokraciou, je tu zachytený viac než dostatočne.

I v súvislosti s najaktuálnejším dianím je však Zatykač mimoriadne výpovedný. Už dávno totiž veľmi jasne poukázal na to, aké jediné „právo“ uznáva kremeľský červený Moloch. Rovnako je to aj najpádnejší dôkaz o mimoriadnej dôležitosti občianskeho aktivizmu a spoločenskej zodpovednosti, z ktorého jednoznačne vyplýva, že hájiť pravdu a slobodu má bytostný zmysel.

P. S. Len pripomeniem, že tento prípad spracovali aj holandskí filmári v dokumentárnej snímke Spravodlivosť pre Sergeja.

Bill Browder: Zatykač

Zelený kocúr, 2015

Preklad: Peter Macsovszky

328 strán

Zobraziť diskusiu (0)