Písať o všednostiach ľudských životov a zamýšľať sa nad ich existenciou, nazerať na smrť ako na bezprostrednú súčasť kolobehu prírody a predniesť to čitateľovi na podnose magického a poetického a zároveň úplne prirodzeného. Takto píše Jón Kalman Stefánsson. Jeho tvorba nešokuje, diela neobsahujú výrazné zvraty či napätie, no jednoduché, ba až stereotypné situácie dokáže čitateľovi sprostredkovať tak pútavo, že od jeho príbehov odísť len veľmi ťažko bez toho, aby v nás nevyvolali rôznorodú spleť pocitov a emócií.

Nuž, pomaly sa usaďme a nechajme sa vtiahnuť do atmosféry najčernejšieho mestečka na Islande, v ktorom obyvatelia poznajú len tri svetové strany – vietor, more a večnosť. V momente, keď sa spisovateľ Ari dozvie, že jeho otec, s ktorým si od detstva nebol veľmi blízky, zomiera na rakovinu, rozhodne sa vrátiť do svojho rodného Keflavíku, kým ešte nebude neskoro. Dôvodov, pre ktoré opustil toto mesto, bolo hneď niekoľko, no najzávažnejším z nich bol rozpad jeho manželstva. Cesta do Keflavíku v Arim vyvolá množstvo spomienok. Vzájomné manželské odcudzenie, zrada, krátkodobé vzplanutie vášne s dlhodobými dôsledkami. Vraciame sa tak späť v čase a spoznávame nielen Ariho životný príbeh, no aj príbehy mnohé iné, siahajúce do minulosti niekoľkých generácií a rodinných vetiev na prelome 19. a 20. storočia.

V prvej časti rodovej ságy sa autor prioritne zameral najmä na Ariho život a život jeho starých rodičov – Oddura a Margrét, ktoré nám v retrospektíve spomienok predkladá hlavný rozprávač, Ariho kamarát, ktorého meno nám zatiaľ nie je známe. Autor v tejto časti spomenul Ariho rodičov len veľmi okrajovo, ale keďže má kniha pokračovanie, pravdepodobne práve tam sa dozvieme o nich niečo viac. Zatiaľ to však nechajme v rovine domnienok. Rozprávanie je rozdelené na tri hlavné dejové línie. Prvou z nich je už spomenutá súčasnosť, keď sa Ari vracia do Keflavíku. Autor tu opisuje jeho cestu, počnúc letom v lietadle cez letiskovú kontrolu až po ubytovanie v hoteli. Druhou je minulosť poukazujúca na jeho detstvo, dospievanie a mladosť, no v neposlednom rade na stroskotané manželstvo. A tretím časovým obdobím je obraz vzplanutia spoločnej lásky jeho starých rodičov, pokojne žijúcich v rybárskej osade na pobreží. Tieto dejové línie sú medzi sebou popretkávané veľmi intenzívne a čitateľ musí byť neustále v strehu, keďže dochádza k ich častému, spontánnemu striedaniu.

Autor v knihe poukazuje nielen na komplikovanosť medziľudských, rodinných vzťahov, lásku v jej rôznych podobách, ale reflektuje aj minulú ekonomickú situáciu v krajine. Venuje sa témam rybárskeho priemyslu a zavedeniu rybárskych kvót či vybudovaniu americkej základne a prítomnosti vojakov na ostrove. Práve tu autor načrtol momenty istej nevôle či nedôvery zo strany obyvateľov, ktorú prechovávali voči „cudzincom“ na svojom území. V knihe rozprávač, Ariho kamarát, spomína na to, ako počas detstva celá skupinka kamarátov kradla z vojenských áut určených pre potreby základne potraviny či spotrebný tovar.

Celý príbeh je sprevádzaný lyrickými opismi islandského nehostinného podnebia, fjordov a vĺn bičujúcich do skál pod náporom chladného vetra. Prchká povaha hôr akoby bola zrkadlom do duše samotných obyvateľov Keflavíku. Kniha sa nesie v duchu sentimentálnosti a je vo veľkej miere odrazom filozofických úvah autora, ktoré vkladá do myšlienok a dialógov svojich postáv. Často tu možno pozorovať pasáže odkazujúce na existenciu Boha a hľadanie zmyslu života.

„Čo na to povedať, pravdepodobne nič, život je nepochopiteľný, nespravodlivý, no predsa ho žijeme, nemôžeme sa mu vyhnúť, nemôžeme inak, život je jediné, čo máme s istotou, klenot či bezcenná haraburda. Po živote už možno nie je nič. A predsa sa všetko začalo smrťou.“ (s. 7)

Poetické a jemne plynúce pasáže opisov prostredia sa striedajú so životnými príbehmi ľudských slabostí a zlyhaní, lások a odmietnutí, túžob a bolestí, smútku a clivoty. Prirodzené striedanie krátkych dní a dlhých nocí prináša obyvateľom Keflavíku na um myšlienky spojené s ľudskou existenciou. Rodinné drámy nám bez ostychu a prikrášlenia v ich drsnej podobe na pomyselnom poetickom podnose predkladá Stefánnson v knihe, ktorá bola nominovaná na Islandskú literárnu cenu a Cenu Severskej rady za literatúru.

Jón Kalman Stefánsson: Ryby nemajú nohy

Artforum, 2016

Preklad: Zuzana Stankovitsová

Zobraziť diskusiu (0)