Recenzia na portáli Literary Hub stavia Rooneyovej nový román do širšieho kontextu posunu, ku ktorému dochádza v súčasnej komerčne úspešnej literatúre. Jej autor – spisovateľ, esejista a kultúrny komentátor Stephen Marche – ju nazval Winning the Game You Didn’t Even Want to Play: On Sally Rooney and the Literature of the Pose (Keď vyhrávate v hre, ktorú ste vôbec nechceli hrať: O Sally Rooney a literatúre pózy). Je mimoriadne zaujímavá ako celok, stojí za zamyslenie.

Vyberáme z nej niekoľko úvodných odsekov:

* * *

„Sally Rooney je nešťastná. Sally Rooney má všetko a je nešťastná. Sally Rooney je nešťastná, pretože má všetko.

Ak sú literárne kariéry ako hry, a ony také sú, potom Sally Rooney vyhráva: výrazný bestsellerový debut, ešte výraznejšia, ešte lepšie sa predávajúca nasledujúca kniha, úspešná televízna adaptácia, profily v médiách, ceny. ‚Píšem vám z Paríža, práve som sem pricestovala z Londýna, kam som si musela prísť prevziať cenu. Zdá sa, že ich nikdy neprejde chuť dávať mi ceny. Škoda, že ma tak rýchlo omrzelo ich prijímať,‘ píše vo svojom novom románe Beautiful World, Where Are You (bez otáznika). Vlastný status celebrity je pre Sally Rooney príznakom šialenstva, a to tak ľudí, ktorí jej úspech závidia, ako aj spoločnosti, ktorá si ho cení.

‚Okej, bola to svojím spôsobom cenná skúsenosť a celá bublina o niekoľko mesiacov alebo rokov praskne a nikto si na mňa chvalabohu ani nespomenie,‘ píše. ‚A potom je po všetkom, skončila som a na scénu príde ďalšia senzačná dvadsaťpäťročná alebo dvadsaťpäťročný na prahu psychického zrútenia.‘ Jej nový román je v istom zmysle takým zrútením, ktoré sa už blížilo. Sally Rooney preskočila cez všetky cirkusové obruče sveta a na konci objavila ich prázdnotu.

Ale Beautiful World, Where Are You je viac než len príbeh mladej, zdravej, úspešnej, bohatej a slávnej zamilovanej ženy, ktorá sa sťažuje na mladosť, zdravie, úspech, bohatstvo, slávu a lásku. Prichádza v zvláštnom okamihu literárnych dejín, v bode prechodu alebo, presnejšie, v dvoch simultánnych bodoch prechodu. Literatúra hlasu umiera. Prichádza literatúra pózy. Posunul sa fundament literárneho štýlu.

(...)

Jeden druh citlivosti ustupuje druhému. To neznamená, že neexistujú žiadni súčasní spisovatelia so silnými hlasmi, ale písanie, ktoré charakterizuje súčasnosť, písanie, ktoré najčastejšie vnímame tu a teraz, je druh pózy.

Po prednese Amandy Gorman na inaugurácii Joea Bidena, oblečenej do nádherného žltého kabáta od Prady, sa počet vyhľadávaní frázy ‚žltý kabát‘ na Googli zvýšil o 1 328 percent. Krátko nato podpísala modelingovú zmluvu s firmou IMG. Prvá vec, ktorú teda musí mať dnes mladý básnik, aby ho bolo vôbec počuť, nie je majstrovstvo jazyka alebo dotyk múzy. Je to výzor. Literatúra pózy je v rovnakej miere produktom systému kurzov tvorivého písania a Instagramu – tvorba sa stáva súčasťou bežného vyčerpávajúceho biznisu sebaprezentácie, ktorý dnes dominuje vo vyspelej kapitalistickej kultúre.“

* * *

Úplný text recenzie si možno prečítať na webe Literary Hub:
https://lithub.com/winning-the-game-you-didnt-even-want-to-play...

(Ukážku z recenzie Stephena Marcha preložil Štefan Olejník.
Ilustračné fotografie sú prevzaté z Amazonu a YouTube.)

Zobraziť diskusiu (0)