Salman Rushdie: Quijote
Indického spisovateľa Salmana Rushdieho pozná svet najmä ako človeka, nad ktorým vyhlásil Rúholláh Chomejní fatvu a tým ho odsúdil na smrť. Dôvodom bol Rushdieho štvrtý román Satanské verše. Cena za jeho hlavu sa v roku 2016 vyšplhala na štyri milióny dolárov. Trocha menej ľudí pozná Salmana Rushdieho ako veľkého mága slova. Jeho najznámejšou knihou sú Deti polnoci, vydané v roku 1981. Quijote, alúzia na Cervantesov slávny román, je zatiaľ poslednou Rushdieho knihou.
„Každá výprava sa koná vo sfére reality, čo nám prezrádzajú mapy, a zároveň vo sfére symboliky, pre ktorú máme neviditeľné mapy iba v našich hlavách.“ (s. 113)
Dôchodca Ismail Smail pracuje ako obchodný cestujúci vo farmaceutickej firme svojho bratranca. Je tak trocha rojko a outsider, poznačený neustálym sledovaním stupídnych TV relácií. Platonicky sa zamiluje do Miss Salmy R, moderátorky populárnej talk show. Ismail sa rozhodne, že sa vydá na púť za svojou Milovanou a získa si jej srdce. Je veľmi osamelý. Tak zúfalo túži po dieťati, že počas meteorických rojov láme paličky šťastia a dúfa v zázrak, ktorý sa prekvapivo udeje. Zjaví sa mu Sancho, čiernobiela figúra niekde na polceste medzi predstavou a skutočným človekom. Ismail – alebo Quijote, ako sa podpisuje v listoch pre Salmu R – a Sancho spolu putujú cez celú Ameriku, zdolávajúc nástrahy modernej spoločnosti.
Salman Rushdie predstavil v Quijotovi zaujímavý koncept románu v románe. Okrem Quijota a Sancha nás zoznamuje s autorom priemerných špionážnych románov, Samom DuChampom. Ten už nezvláda držať krok s realitou, často fantastickejšou ako jeho knihy, a tak si vymyslí príbeh o Quijotovi, prostredníctvom ktorého sa môže vyrozprávať zo svojich problémov.
„Pripomenul si, že je Vek, keď sa môže stať hocičo. Počul to povedať mnohých ľudí v televízii. (...) Zo starých priateľov môžu byť noví nepriatelia. (...) Už sa nedalo predpovedať počasie, pravdepodobnosť vojny ani výsledok volieb. (...) Muž môže zistiť, že žena, s ktorou žil, je nemanželským dieťaťom jeho otca. Celý národ sa môže vrhnúť z útesu ako roj lumíkov. Muži, ktorí hrali v televízii prezidentov, sa môžu stať prezidentmi. (...) Svet sa môže skončiť. (...) Nad tým koncom sa bude vznášať odporný smrad.“ (str. 15 ‒ 16)
Rushdie sa pri vytváraní zápletky odrážal do smutného konštatovania, že žijeme vo Veku, v ktorom sa môže stať hocičo. Možno aj preto sa Quijote nedá jednoznačne zaradiť k nejakému žánru. Nesie v sebe ducha magického realizmu, ale objavujú sa v ňom aj prvky sci-fi, rodinnej drámy či špionážneho románu. Rushdie si dal veľmi záležať na tom, aby sme pochopili pohnútky jeho postáv, tkvejúce v dávnej minulosti, ktorá ich stále ovplyvňuje a nedá im pokoj. Dalo by sa povedať, že svojich hrdinov vyprofiloval až „kingovsky“ dôsledne. Keď k tomu pripojíme jeho bohaté vedomosti a zaujímavú skladbu viet, výsledkom je jedinečný a veľmi ťažko napodobiteľný literárny štýl.
Salman Rushdie berie román ako médium, prostredníctvom ktorého sa môže slobodne vyjadriť k pálčivým témam. Nápomocný mu je aj literárny smer, ktorý si zvolil ‒ magický realizmus. Ten ponúka obrovské množstvo možností na metaforické pomenovanie skutočnosti. Rushdie rozpráva celý príbeh v obrazoch a všetko v ňom má minimálne dvojitý význam alebo odkazuje na určitú skutočnosť. Je len na čitateľovi, ako, a či vôbec, si vyloží význam týchto obrazov, ich vzájomný vzťah a rovnako aj ich vzťah k realite.
„Normálnosť sú zbrane a normálna Amerika, ktorá chce byť znova veľká. Potom je ďalšia normálnosť, ak máte nesprávnu farbu kože, a ďalšia, keď ste vzdelaný, a ďalšia, keď si myslíte, že vzdelanie je vymývanie mozgu. (...) a všetko, čomu normálny jedinec verí, je pre iného normálneho klamstvo a tí všetci sú v televíznych programoch. (...) Každá relácia na každej sieti vám hovorí to isté: založené na skutočnom príbehu. Skutočným príbehom je to, že skutočný príbeh neexistuje. Neexistuje už nič skutočné, na čom by sa všetci zhodli.“ (str. 140 ‒ 141)
V Quijotovi je otázka rodiny a rodinných vzťahov veľmi zásadná. Existuje hranica, za ktorou sa konanie stáva neodpustiteľným? Je možné predsa len odpustiť aj v takom prípade? Čo je to odpustenie? Je pravdepodobné, že Rushdhie vložil do rodinných peripetií svojich postáv aj veľa z vlastného života. Uvažuje aj o tom, či ľudia žijúci v diaspóre môžu považovať túto diaspóru, v tomto prípade Ameriku, za svoj domov a miesto, v ktorom majú korene. Takisto sa zaoberá aj problémom rasovej neznášanlivosti v (nielen) americkej spoločnosti (nielen) voči Indom. Rasizmus, hľadanie domova a snaha o pochopenie vlastnej identity, hranice medzi fikciou a realitou/klamstvom a pravdou, váha rodinných vzťahov, dôsledky ich zanedbania, otázka lekárskej morálky... to je len výber z tém, ktoré Rushdie vo svojom románe rozoberá.
„Naše korene sú v nás samých a v nás navzájom. Našu identitu si zachovávame vo svojich telách a mysliach. Práve preto môžeme napredovať, môžeme vykročiť a podrobiť si svet.“ (str. 77)
Quijote sa vyznačuje veľmi veľkou obrazotvornosťou. Predpokladá sa, že čitateľ má veľký všeobecný rozhľad a vie si do hĺbky spájať súvislosti. Samozrejme, príbeh sa čitateľovi môže páčiť aj pri iba povrchnom prečítaní, ale bola by škoda nechať sa ukrátiť o všetky skryté významy a inotaje zakomponované do deja. Aj keď román Salmana Rushdieho nemusí sadnúť každému, určite sa doň oplatí aspoň nazrieť. Keď si zvyknete na Rushdieho štýl, nebudete chcieť, aby sa príbeh skončil, a časom si ho možno prečítate znova.
„‚Svedomie nezomiera,‘ vyhlásil cvrček. ‚Pre tých, čo si to zaslúžia, čo sú hodni, sa vždy nájde cvrček. Ale pre tých, čo sú non degni, nie.‘“ (s. 340)
Salman Rushdie: Quijote
Slovart, 2020
Preklad: Otakar Kořínek