Nemali ste niekedy taký ten nutkavý pocit zbaliť si všetky veci a vypadnúť niekam mimo civilizácie? Myslím, že som vo svojom nie príliš dlhom živote nestretol človeka, aký k takémuto úteku nemal viac alebo menej blízko. Nejaká stará, opustená chata, kde si všetko môžem dopestovať sám a budem žiť v symbióze s prírodou a svojím vlastným umením. Čím som starší, tým sa mi do takejto opustenej usadlosti akosi prirodzene dostáva riziko zimy, hmyzu, plesní, tmy, neochoty niečo si pestovať na vlastnú päsť a taktiež tu je aj strach, že prídem o všetky sociálne kontakty. Skrátka, až tak sa mi nechce. Takéto riešenie mi z dnešného pohľadu pripadá naivné, viem si v takýchto podmienkach predstaviť maximálne víkend, a to už teraz mi je pri takomto obraze zima.

V čase aktuálnej pandémie sa čítal Walden ako kniha z druhého sveta. Dobrovoľný odchod od ľudí si Thoureau vybral v rokoch 1845 – 1847. Pustovníckym spôsobom života sa dostal veľmi blízko k porozumeniu rastlín, hospodárstva, tiež sa naučil čo-to o stavbárskom remesle, a ak sa okolo neho mihla živá duša, dokázal ju vnímať akosi plnšie. Hoci to na prvý pohľad čitateľovi pripadá ako rok plný práce, oddýchol si od Ameriky, v akej sa na každom rohu ozývali zvuky kladiva, píly či multikultúrnej robotníckej vravy.

Henry David Thoureau si pozorne zaznamenával, čo sa v ňom deje. Ako básnik. Transcendentalista. Tento filozofický smer bol v prvej polovici devätnásteho storočia obľúbený v západnej časti Ameriky. Orientoval sa na ľudskosť, prírodu. Snažil sa podčiarknuť potenciál osobnosti schopnej bohatého individuálneho prežívania na báze zmyslov. Mimo akýchkoľvek sociálnych štruktúr. Tie podľa tohto filozofického smeru rozvoju skôr bránia, ako mu pomáhajú. Ako však nájsť pevné miesto pre myšlienky, keď vás začne presahovať vlastná krajina a točí sa vám hlava zo všetkej tej infraštruktúry a konštrukcií? Hej, asi teda v prírode.

V modernom jazyku by sme vedeli pobyt pri romantickom jazere Walden vnímať aj ako reportáž samoty. Náhlej únavy z masívnej výstavby, progresívneho rastu a dynamiky civilizácie za Atlantickým oceánom. Nie je to dávno, čo som čítal takýto príbeh od Michaela Finkla – Posledný pustovník (Absynt, 2020). Tento príbeh popisuje každodennosť patologického samotára Christophera Thomasa Knighta, ktorý sa, nadnesene povedané, premenil na nočnú šelmu a s dokonalými inštinktmi prečítal obyvateľov rekreačných usadlostí. Vedel, kedy sa vracajú, v akých intervaloch odchádzajú aj čo objaví v tom danom obydlí. Stal sa neviditeľným postrachom okolia, hoci bol neškodný a zo všetkého najradšej čítal knihy a počúval rádio. Rozhodol sa tak, keď mal dvadsať rokov, a teda strávil v divokej prírode podstatne väčšiu časť života ako Henry David Thoureau. Neopustil mesto, aby o tom napísal knihu. Uveril v samotu mimo spoločnosti a takýto spôsob života viedol dlhých 27 rokov. Konkrétne od roku 1986 do roku 2013. Keď, obrazne povedané, vyšiel z lesa, ocitol sa v úplne novom, digitálnejšom svete, hoci mnohé jeho aspekty pasívne poznal od rekreantov.

Chris McCandless, ktorý inšpiroval amerického spisovateľa Jona Krakauera k napísaniu biografickej knihy Do divočiny (Into the Wild, 1996), podnikol svoju spontánnu cestu po Severnej Amerike, no dostal sa až na Aljašku, kde chcel prežívať na minimálnych zdrojoch obživy. Jeho príbytkom bol legendárny vrak autobusu, v ktorom aj zomrel od hladu, keď mal 24 rokov.

Pustovníci sú témou aj českého spisovateľa Aleša Palána. Venoval im fotoreportážnu trilógiu – Raději zešílet v divočině (Prostor, 2018), Jako v nebi, jenže jinak (Prostor, 2019), Návrat do divočiny (Prostor, 2019). Palán využíva ako kľúč k pochopeniu odchodov od civilizácie teologický rozmer. V rozhovoroch so samotármi často skloňuje Boha a do harmónie s prírodou tak pridáva i kontemplatívny rozmer.

Timothy Treadwell, zreprodukovaný v dokumentárnom filme od Wernera Herzoga Grizzly Man (2005), opakovane žil po boku obrovských medveďov grizly na Aljaške. Tento adrenalín sa mu stal osudným, no zostal po ňom bohatý materiál, dokumentujúci autentický pocit šťastia v blízkosti týchto tvorov.

Príbeh Waldenu sa stal inšpiráciou pre celé generácie samotárov. Každý ho interpretuje po svojom a vydáva sa na samotu s vlastným archívom riešení na život osamote. Oddych, adrenalín, rekreácia, útek, protest proti konvenciám, inšpirácia k umeleckej tvorbe alebo číry psychopatizmus prameniaci zo sociálnych deviácií. Opustiť mesto a vydať sa do divočiny. Ešte tento príbeh budeme počuť veľakrát.

Dnes prežívame izoláciu z dôvodu pandémie a nemusíme ísť ani do divokej prírody, aby sme pochopili, že aj mesto vie byť segregované na miniatúrne bunky, v akých čakáme na bezpečie a slobodu.

Zobraziť diskusiu (0)