Sépiový portrét
Isabel Allende pokračuje v spanilej jazde i v Sépiovom portréte. Skvelá čilská autorka v ňom ďalej rozvíja príbehy hrdinov začaté v prvom diele slávnej „čilskej trilógie“. V Slovarte ani v tomto prípade nič nenechali na náhodu a aj tento kúsok dostal vydarený grafický háv a výborný preklad v podaní osvedčenej Evy Palkovičovej.
Pohybujeme sa kdesi medzi druhou polovicou devätnásteho storočia a koncom prvej dekády storočia dvadsiateho. Rozprávanie sa tentoraz odvíja v retrospektívnom duchu.
Tridsaťročná Aurora del Valle zavŕšila jednu životnú etapu a stojí na akejsi pomyselnej križovatke. Roky, ktoré sú pred ňou, ju neveľmi zaujímajú. Nepociťuje strach z budúcnosti. Je odhodlaná bojovať s jej úskaliami i za cenu možnej osamelosti. Oveľa viac ju však priťahuje minulosť, pretože v nej nachádza veľa neznámych miest, ktoré treba objasniť. Obracia sa teda dozadu, rekapituluje, skladá zabudnuté čriepky vydolované z hlbín pamäte. Pomaly vytvára doširoka rozvetvený rodostrom a postupne prichádza na to, kým vlastne je.
Aurorina osobná výpoveď prepletená s príbehmi jednotlivých rodinných členov tvorí chrbtovú kosť Allendeovej bravúrne vystavaného textu. Znovu je tu množstvo detailne prepracovaných postáv s výraznými charaktermi. Protagonisti v texte fungujú ako záchytné body v prakticky nepretržitom dejovom toku, ktorý sa len valí a valí. Čitateľ(ka) sa opäť nechá týmto silným prúdom s radosťou strhnúť. Často sa bude až zadúšať pod neutíchajúcou intenzitou textových vĺn. Čo vlna, to skvostne zachytená scéna približujúca politický a spoločenský vývoj na prevažne (juho)americkej mape. Dominujú skutočne sýte scenérie, vykreslené akoby jedným súvislým ťahom. Až to priam vyvoláva dojem, že sledujeme film na papieri.
Podmanivé, malebné, veľmi plastické obrazy organicky prepájajú dosah veľkej histórie na zúčastnených jednotlivcov i vplyv masy zloženej z jednotlivých ľudí na chod historického súkolia. Allendeovej náhľady do rozvrstvenia dobovej society sú ako superpresné chirurgické rezy. Nikde nič nechýba, nikde nič zbytočne nevytŕča. Autorkin výraz je nanajvýš sústredený, skoncentrovaný, akoby introspektívnejší, orientovaný viac dovnútra, tým najsprávnejším spôsobom zahľadený viac „do seba“. Ide hlbšie pod kožu jednotlivých spoločenských (rodinných) väzieb, takže i zvolený jazyk je vo viacerých ohľadoch oveľa intímnejší.
Autorka teda podobne ako v Dcére šťasteny silne zaostruje i na individualitu. Všíma si postavenie jednotlivcov a kriticky nazerá na (ne)práva a (ne)slobody tej-ktorej sociálnej vrstvy. Nevynechá však ani významné a neraz veľmi pohnuté zlomové dejinné udalosti, verne dokumentujúce dramatický vývoj (nielen) v domovskom Čile. Dôležité spoločenské posuny a technický pokrok pomaly prichádzajú i sem a sú často i veľmi vítané.
Obsah s formou spolu prosto do najmenšieho detailu výborne ladia. Práve vďaka tomu je Sépiový portrét skutočne pestrofarebná, rôznorodými emóciami prekypujúca historická freska. Autentická, nevyumelkovaná, presne taká, pri akej si vravíte, že tie literárne osudy by mohli byť aj skutočné.
Isabel Allende: Sépiový portrét
Slovart 2002, 2018
Preklad: Eva Palkovičová
306 strán
Obraz: Stredoeurópsky maliar zo začiatku 19. storočia, Podobizeň mladej ženy, okolo roku 1800, webumenia.sk.