Vskutku pozoruhodne uchopený román, obťažkaný takouto náročnou témou, výborne vynikne v edícii MM Vydavateľstva Slovart. Zvlášť vtedy, ak ho precízne preložil renomovaný Ján Štrasser.

Dvaja muži v dedine
Jedným z najvýraznejších prvkov Kurkovovho románu je sivá farba. Autor ju v rôznych súvislostiach spomína skutočne často, čo v nás môže naštartovať viacero myšlienkových impulzov či emócií. Aj malá dedinka Starogradovka na ukrajinskom východe uviazla, či skôr bola pohltená vznikom sivej zóny. Akýmsi nejasným, sivým územím nikoho, nachádzajúcim sa však v palebnom dosahu frontových línií. Východne od dediny sú v samozvanej ľudovej republike sústredení banditi podporovaní Kremľom, na opačnej strane hlivejú ukrajinskí obrancovia, južným smerom vedie cesta na ruskými zlodejmi ukradnutý Krym.

Zostali tu už len dvaja stáli obyvatelia. Morálne rovný, nebojme sa povedať, že v rámci danej mizérie priam ušľachtilý včelár Sergejič, a jeho takpovediac charakterovo poohýbaný náprotivok Paška, ktorému sa bolo radno odjakživa aspoň vyhýbať, ak to už inak nešlo. Dve pomerne jasne vykontrastované ľudské kvality – slobodný človek a pochybná individualita, ktorej z existenčných dôvodov nie je úplne cudzie kolaborantské flirtovanie – musia v takomto zúženom priestore hľadať akési uspokojivé kompromisy. Do určitej miery si dôverovať či vzájomne sa na seba spoľahnúť. Zvlášť, keď sa zavčas jari Sergejič aj so včelami vyberie hľadať pre ne pokojnejšie miesto, kde budú voňať kvitnúce kvety a zem tam nehyzdia krátery po vybuchnutých granátoch a mínach. Chvíľu pobudne na ukrajinskej strane a potom sa vydá za slnkom ku krymským Tatárom. Jeho tichá odysea prináša trpkú správu o tom, akým spôsobom prežívajú svoju sivú každodennosť rôzni ľudia pestrých pováh, ktorých drží v šachu neodbytná prítomnosť zamrznutého ozbrojeného konfliktu.

Statickosť v pohybe
Andrej Kurkov v príbehu dokázal vyladiť viaceré zdanlivo celkom jednoduché postupy do čitateľsky príťažlivej a nie často vídanej formy. Nehybnú atmosféru či akúsi „východne“ rozťahanú pomalosť vypĺňa mnohými lyrizovanými vrstvami, zrkadliacimi nejednu skutočne pôsobivú prírodnú scenériu meniacu sa v rytme plynúcich ročných období. Toto je ako celok s ladnou decentnosťou rozhýbané motívom, ktorý by sme mohli označiť za stlmenú verziu akéhosi „road-tripu“, keďže hlavná postava je v podstate dočasným pútnikom na ceste.

Kurkovov rukopis v zásade vychádza z neveľmi zložitých zápletiek a kolízií, aké môžu postretnúť hocikoho v akýkoľvek všedný deň. Obyčajné slová, strohé úsečné vety s úsporným obsahom. Ich nálada, v súhrne tvoriaca akúsi útržkovitú mozaiku rôznych postojov, o celej mizérii vypovedá viac než dostatočne, lebo dusivý opar temných vojnových mrakov nikam neodchádza. A to sa Kurkov skutočne vyhýba vyslovene hrôzostrašnému naturalizmu. Zato však pridá niekoľko britkých porovnaní a paralel medzi správaním sa našej civilizácie a veľkými hmyzími spoločenstvami s jasne riadenou organizáciou, kde má každý element presne zadefinované úlohy. Sú to na pohľad možno laicky prosté, ale napriek tomu nepríjemne trefné postrehy.

Ak teda budeme o Sivých včelách uvažovať ako o vojnovom románe, dostaneme v ňom vskutku netradičnú žánrovú variáciu. Je to výborná literárna vzorka od (pre mňa) dosiaľ celkom neznámeho autora, ktorú na posúdenie rád odporučím aj ostatným.

Andrej Kurkov: Sivé včely

Slovart, 2023 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

312 strán

Zobraziť diskusiu (0)