Rozmýšľam, čo spája tých sedemnásť príspevkov, ktoré zostavil Fedor Gál do zborníka Mojich tridsať rokov (Bratislava: Artforum 2019). Všetky tie svedectvá vzišli z vnútornej potreby vyrozprávať svoj osobný príbeh posledného tridsaťročia. Všetky vychádzajú z vnútorného pretlaku. Všetky popri rozdielnom veku, rode, životnej skúsenosti a odlišnom jazyku a spôsobe, či móde výpovede spája to, že sa odvíjajú od kľúčového okamihu slovenských dejín dvadsiateho storočia, od Novembra 1989.

Tých sedemnásť výpovedí je však predovšetkým kaleidoskopom singulárnych výpovedí. Ich emocionalita má širokú škálu. Niektoré sú entuziastické až obscénne zúrivé, iné melancholické, nostalgické, ďalšie začudované, niektoré stíšené, sprevádzané bázňou. Idylická nie je ani jedna. Vznikli z istého pnutia, čo vidieť na ich jazyku, zajakavom a v dvoch prípadoch z dvoch opačných brehov až frenetickom. Väčšina z príspevkov vznikla z životnej úzkosti, niektoré aj z vykorenenosti a viaceré sú prejavom dlhodobého posttraumatického stresu – sú správami o prenikavej bolesti a rastúcom smútku. Všetky však spája ešte niečo podstatné: nikto z týchto svedkov tridsaťročia neľutuje, kľaje len jeden a rúha sa druhý. A tretí si naopak myslí, že sa má lepšie, ako si zaslúži.

Keď Alta Vášová, vyjadrujúca sa vo svojich textoch literárnym jazykom, dočítala knihu, povedala: Najlepšie sú ženy. Ženy Novembra. Neukazovali sa, ukazovali.

Ženy. Celých tých tridsať rokov myslím na to, čo o nich treba povedať. Teraz je na to správny čas. Boli prvý deň v Umeleckej besede. Už na druhý deň vniesli medzi nás to, čo muži nie sú schopní a čo pomenovala vo svojom príspevku Inge Antalová slovíčkom služba. Z pamäti sa mi vynárajú ako prvé Hana Volková s Kalkou Paulíniovou na Markušovej, u ochrancov prírody. Potom všetky tie dievčatá na VŠMU, maľujúce, kresliace, šijúce a strihajúce transparenty, pripravujúce karimatky a vitamínové bomby. Skolabovali sme, po niekoľkých dňoch, týždňoch, mesiacoch, ale bez nich by sme skolabovali skôr.

Prvé, čo som si všimol na Námestí SNP, boli vrcholky štvorca, ktorý za tribúnou utvorili herečky zo SND. S istotou si pamätám Zuzanu Kocúrikovú. Vtedy som si povedal: to sa už nedá prehrať, najlepšie herečky vždy neomylne cítia úspech. Milka Vášáryová vystúpila na námestí, odhodila papier, na ktorom mala napísaný príhovor a na celé námestie zvolala: láska.

Potom prišiel Mozartov dom. Strážkyňa, neoblomná Mária Filková, Bohdana Machajová. Inge Antalová, Terka Grellová, Maja Kresánková, Romana Hambálková, bubeníčka Lucia, Monika Zajacová, Miška, Katka Haroníková, Zuzana Cigánová, Katka Šimončičová. Bodygardky Milana Kňažka, rovnako dobré ako pištolníčky Václava Havla. Verná Anka Erdélyová. Aj tá osoba, ktorá začala kradnúť faktúry a doklady, jej meno som našťastie zabudol.

Marienku Mistríkovú za mnou priviedol Peter Tatar, ochranárku a archivárku. Celých tých tridsať rokov zbierala, ochraňovala a budovala archív VPN. Bez nej by vôbec neexistoval.

A samozrejme diskutérky. Soňa Szomolányi, vynálezkyňa pojmov ako „ostrovčeky pozitívnej deviácie“ (o autorstvo tohto pojmu sa dodnes uchádza viacero adeptov) a „nežný kolaps“. Hela Woleková, Iveta Radičová a za ňou jej študenti. Ľuba Lesná, ktorá neskôr viedla Verejnosť. Henrieta Hrinková a Petra Zemanová.

Gaba Langošová v psychologickej poradni. Jana Štúrová? Zora Bútorová, Oľga Gyarfášová, Táňa Rosová, ktoré začali robiť prvé ponovembrové výskumy verejnej mienky. Mozartov dom bol bláznivý, spájal politickú činnosť s poradenskou a s právnymi radami, vegetariánskou reštauráciou, s ezoterikmi a prútkarmi, ktorí hľadali v budove štenice. Ako sa neskôr ukázalo, boli tam prednovembrové, novembrové aj ponovembrové generácie.

Neviem, čo všetky robili počas tých tridsiatich rokov, ale vzdávam im hold, ale aj ďalším, ktorých mená mi vypadli z pamäti. Bola to existenciálna služba, jej menom bola starostlivosť. Ony tvorili spolu s nami November 1989, boli jeho základňou.

Skúsenosť tridsiatich rokoch:

1. Nedajme si zobrať November 1989 rečami o tom, že sme všetko posrali. Nie je to tak.
2. Dnes už nemá zmysel zliepať rozbitý porcelán. Ilúzií má človek dosť aj bez toho, aby si ich skladal z črepov.
3. Spomínam si na príbeh Mary Renaultovej Býk prichádza z mora. Má dve časti. V prvej Théseova družina vyslobodí Ariadnu z krétskeho labyrintu. V druhej sa vráti naspäť do Atén, kde sa jednotlivé príbehy rozčesnú. Ale tá Théseova družina napriek neskorším dramatickým príbehom jednotlivých členov bola, bol aj krétsky labyrint a bol aj Minotaurus.

Možno sa len nesmieme uspokojiť s tým, čo nás chronicky sprevádza po veľkých vzopätiach – viera, že po ňom ide všetko samo od seba. Nejde.

Hannah Arendtová má výrok:

Dobré veci v dejinách majú

obyčajne veľmi krátke trvanie:

mávajú však potom rozhodujúci

vplyv na to, čo sa neskôr deje v

dlhých dobách, ktoré vôbec nie

sú krásne.

Má pravdu.

Peter Zajac

| šestnásť autorov šestnástich ponovembrových príbehov |

Zobraziť diskusiu (0)