Konečne sa teda predstavuje aj u nás. Nový román má názov Neistota. Vyšiel v Slovarte v rámci legendárnej edície MM. O jeho nádherné slovenské znenie sa s bravúrou sebe vlastnou postaral náš prekladateľský nezmar Ján Štrasser.

A je to spisba vskutku nezvyčajného razenia. V podstate ide o generačnú ságu skomponovanú zo šiestich častí, zaoberajúcu sa takpovediac „ruskou storočnicou“. Počnúc revolučným rokom 1917 tak v šiestich zastávkach spolu s jednotlivými protagonistami dokráčame (takmer) až do súčasnosti. Čo rodinný člen, to jedna originálne prerozprávaná kapitola. Čo kapitola, to iný žánrový útvar. Čo žánrový útvar, to kúsok veľmi pohnutých ľudských osudov, napospol mapujúcich rôzne historické fázy z daného storočia. A sú to fázy ťaživé až celkom najťaživejšie, neúprosné, človeka preťažko skúšajúce.

Veľké dejiny rozpustené, rozfragmentované v koláži dobových denníkových záznamov, zápisníkov, ľúbostných vyznaní, správ, súdnych rozsudkov či záznamov rozhovorov. Je tu i súbor nanajvýš osobných, veľmi uhrančivých poviedok a taktiež nemôže chýbať čosi dnes už takmer celkom fosílne, zato však preveľmi intímne – listy. Obrazy životov malých existencií do značnej miery vyformovaných alebo skôr zdeformovaných jednou zvláštnou ideou. Vlastne celkom neistou ideou, ktorá hovorí zhruba o tom, že bude lepšie – zajtra, možno pozajtra či jednak popozajtra, alebo určite najneskôr... niekedy. Len vydržať, pestovať ideu, počkať, kým sa rozrastie a zanechá nezmazateľné stopy neprieč generáciami. No a potom... potom už nič, iba sa opiť. Načisto, celkom domŕtva, lebo to už je taký osud človeka.

Nešťastní ľudia žijúci svoje nešťastné životy v neveľmi peknom svete. To je v skratke Slapovského storočie zachytené pomocou zdanlivo nesúrodých literárnych prvkov. Pri zbežnejšom pohľade to dokonca vyzerá, akoby to napísali viacerí Alexejovia Slapovskí, ktorým najväčšiu radosť robí hašteriť sa medzi sebou. Všetci sa chcú presadiť, a tak sa nakoniec dohodnú, že si každý napíše „svoje“. Navonok nesúrodý text však v konečnom dôsledku famózne kooperuje. Zachytená neistota práve tým dostáva svoju nezameniteľnú pečať, charakteristickú pre tú-ktorú konkrétnu generáciu.

Naisto však možno povedať, že Slapovskij zvolené témy uchopil a spracoval skutočne originálnym, neošúchaným spôsobom. Nad postavami bdie len ako pozorovateľ s minimálnou účasťou. Necháva ich naplno žiť vo svojom nebezpečnom, neistom biotope. Len občas niečo skoriguje, dovysvetlí, fikciu prepojí s historickou realitou tak, že splývajú v jedno. Dominujú vážne, tvrdé námety: revolúcia, nepredstaviteľné vojnové útrapy, hlad, roky červenej izolácie či autistický babylon súčasného moderného technologického sveta. Logicky teda prevládajú aj neveľmi pozitívne nálady: existenčná neistota, pocity odcudzenia, straty, samoty, sklamaní či nenaplnenia túžob a očakávaní, ale blysnú sa i silné vášne a búrlivá láska.

Veľmi precízne prekreslené charaktery, ktorým jednoducho nemôže chýbať to esenciálne ruské: miestami až neobsiahnuteľná, neuchopiteľná hĺbka. Rozorvané nátury, ktorým je skutočne ťažko rozumieť, radno nad nimi len hlavou krútiť, ale ich prudký emocionálny náboj má svoje zvláštne podmanivé čaro. A potom ten melancholický splín. Posmutnelá, bôľna, bezvýchodisková atmosféra. A ten zmar, vodkou nasiaknutý užialený zmar, pohlcujúci odovzdané trpiteľské existencie ako nekonečná ničota, v ktorej navždy miznú vaše sny. A je tu aj občasný láskavý humor, aj akýsi hrejivý pocit, že aj keď to ide „drapľavým navrch“, predsa len to trocha ide.

Celkovo vzaté, Slapovského zvláštny, ale výborný „neromán“ sa nesie vo vážnych tóninách. Poľahky vám z neho v duši môže uľpieť fatalistický pocit, že všetko je márne. Alexej Slapovskij plní plán storočnice na dvetisíc percent. Verdikt je jasný – ako pri každom riadnom ruskom texte: som dojatý.

Tragická nádhera i krása v tragédii.

Alexej Slapovskij: Neistota

Vydal: Slovart, 2020 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

464 strán

Zobraziť diskusiu (0)