Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Slapovského storočnica neistoty

Alexej Slapovskij (*1957) bude v našich geoknihomoľských končinách patriť medzi úplných nováčikov. Pritom však určite nemožno povedať, že by tento veľmi zaujímavý ruský autor platil za nejakého zelenáča. Viacero divadelných hier a dve desiatky románov dostatočne vypovedajú o jeho tvorivej plodnosti. Punc kvality potvrdzujú časté nominácie na rôzne prestížne ceny. Navyše sa už istá časť jeho diela dočkala prekladov hádam do všetkých veľkých západoeurópskych jazykov.

Konečne sa teda predstavuje aj u nás. Nový román má názov Neistota. Vyšiel v Slovarte v rámci legendárnej edície MM. O jeho nádherné slovenské znenie sa s bravúrou sebe vlastnou postaral náš prekladateľský nezmar Ján Štrasser.

A je to spisba vskutku nezvyčajného razenia. V podstate ide o generačnú ságu skomponovanú zo šiestich častí, zaoberajúcu sa takpovediac „ruskou storočnicou“. Počnúc revolučným rokom 1917 tak v šiestich zastávkach spolu s jednotlivými protagonistami dokráčame (takmer) až do súčasnosti. Čo rodinný člen, to jedna originálne prerozprávaná kapitola. Čo kapitola, to iný žánrový útvar. Čo žánrový útvar, to kúsok veľmi pohnutých ľudských osudov, napospol mapujúcich rôzne historické fázy z daného storočia. A sú to fázy ťaživé až celkom najťaživejšie, neúprosné, človeka preťažko skúšajúce.

Veľké dejiny rozpustené, rozfragmentované v koláži dobových denníkových záznamov, zápisníkov, ľúbostných vyznaní, správ, súdnych rozsudkov či záznamov rozhovorov. Je tu i súbor nanajvýš osobných, veľmi uhrančivých poviedok a taktiež nemôže chýbať čosi dnes už takmer celkom fosílne, zato však preveľmi intímne – listy. Obrazy životov malých existencií do značnej miery vyformovaných alebo skôr zdeformovaných jednou zvláštnou ideou. Vlastne celkom neistou ideou, ktorá hovorí zhruba o tom, že bude lepšie – zajtra, možno pozajtra či jednak popozajtra, alebo určite najneskôr... niekedy. Len vydržať, pestovať ideu, počkať, kým sa rozrastie a zanechá nezmazateľné stopy neprieč generáciami. No a potom... potom už nič, iba sa opiť. Načisto, celkom domŕtva, lebo to už je taký osud človeka.

Nešťastní ľudia žijúci svoje nešťastné životy v neveľmi peknom svete. To je v skratke Slapovského storočie zachytené pomocou zdanlivo nesúrodých literárnych prvkov. Pri zbežnejšom pohľade to dokonca vyzerá, akoby to napísali viacerí Alexejovia Slapovskí, ktorým najväčšiu radosť robí hašteriť sa medzi sebou. Všetci sa chcú presadiť, a tak sa nakoniec dohodnú, že si každý napíše „svoje“. Navonok nesúrodý text však v konečnom dôsledku famózne kooperuje. Zachytená neistota práve tým dostáva svoju nezameniteľnú pečať, charakteristickú pre tú-ktorú konkrétnu generáciu.

Naisto však možno povedať, že Slapovskij zvolené témy uchopil a spracoval skutočne originálnym, neošúchaným spôsobom. Nad postavami bdie len ako pozorovateľ s minimálnou účasťou. Necháva ich naplno žiť vo svojom nebezpečnom, neistom biotope. Len občas niečo skoriguje, dovysvetlí, fikciu prepojí s historickou realitou tak, že splývajú v jedno. Dominujú vážne, tvrdé námety: revolúcia, nepredstaviteľné vojnové útrapy, hlad, roky červenej izolácie či autistický babylon súčasného moderného technologického sveta. Logicky teda prevládajú aj neveľmi pozitívne nálady: existenčná neistota, pocity odcudzenia, straty, samoty, sklamaní či nenaplnenia túžob a očakávaní, ale blysnú sa i silné vášne a búrlivá láska.

Veľmi precízne prekreslené charaktery, ktorým jednoducho nemôže chýbať to esenciálne ruské: miestami až neobsiahnuteľná, neuchopiteľná hĺbka. Rozorvané nátury, ktorým je skutočne ťažko rozumieť, radno nad nimi len hlavou krútiť, ale ich prudký emocionálny náboj má svoje zvláštne podmanivé čaro. A potom ten melancholický splín. Posmutnelá, bôľna, bezvýchodisková atmosféra. A ten zmar, vodkou nasiaknutý užialený zmar, pohlcujúci odovzdané trpiteľské existencie ako nekonečná ničota, v ktorej navždy miznú vaše sny. A je tu aj občasný láskavý humor, aj akýsi hrejivý pocit, že aj keď to ide „drapľavým navrch“, predsa len to trocha ide.

Celkovo vzaté, Slapovského zvláštny, ale výborný „neromán“ sa nesie vo vážnych tóninách. Poľahky vám z neho v duši môže uľpieť fatalistický pocit, že všetko je márne. Alexej Slapovskij plní plán storočnice na dvetisíc percent. Verdikt je jasný – ako pri každom riadnom ruskom texte: som dojatý.

Tragická nádhera i krása v tragédii.


Alexej Slapovskij: Neistota

Vydal: Slovart, 2020 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

464 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Neistota

Neistota

Alexej Slapovskij

Originálne románové svedectvo o jednom storočí v dejinách Ruska od boľševickej revolúcie v roku 1917 až po rok 2017. Základným znakom toho storočia bola neistota. Popredný ruský prozaik a dramatik Alexej Slapovskij svoju sugestívnu výpoveď podáva prostredníctvom dejín jedného ruského rodu, no nie je to rodinná sága, ale fascinujúca historická i žánrová koláž ‒ v denníkoch, listoch, dokumentoch, poviedkach i dialógoch. Autor na okraj svojho diela výstižne podotkol: „Každá generácia začína žiť doslova odznova, od tej predošlej zdedí iba to, čo sa u nás nemení ‒ striedanie zmien s nepredvídateľným výsledkom."

Kúpiť za 16,10 €

Podobný obsah

Pozor, bodkovaný pes!

Recenzie

Pozor, bodkovaný pes!

Veronika Šikulová je známa slovenská spisovateľka, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje aj písaniu pre deti. Knižka Pozor, bodkovaný pes! je jej najnovšou detskou knižkou. Hlavnými postavami sú veselý dalmatínec Dunčo a jeho všetkostíhajúca majiteľka, ktorej nikto v knižke nepovie inak ako mama.

Úpal Leonarda Cohena

Recenzie

Úpal Leonarda Cohena

Siedmeho novembra to bolo presne päť rokov od smrti Leonarda Cohena, geniálneho básnika a hudobníka, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie. Prekvapilo ma, že Nádherní porazení nie sú zbierkou básnických textov, ktoré by som od Cohena čakal, ale epickým románom. Prvýkrát vyšiel v roku 1966 a vtedajšej kritike na ňom prekážala hojnosť explicitného zobrazovania sexuality. Cohen sa prozaickej tvorbe už viac nevenoval, Nádherní porazení boli jeho druhým a zároveň posledným prozaickým dielom.

Meno mám zo Studničky

Recenzie

Meno mám zo Studničky

Božena Slančíková sa narodila v roku 1867 v obci Polichno do mnohopočetnej rodiny evanjelického farára. Otec ju istý čas aj vyučoval a ostatní súrodenci, najmä brat Bohuslav, jej poskytli útočisko v samote, keďže sa nikdy nevydala, v dôsledku čoho zažívala materiálne ťažkosti. Práve peripetie so sobášom otvárajú krásne spracovanú zbierku Meno mám zo studničky, akú v sprievode tematických výšiviek od Ivany Šátekovej prináša vydavateľstvo Slovart.