Čo teraz čítaš?

V tejto chvíli (10. mája) sa blížim ku koncu novej knihy od Michaely Rosovej Sprievodca K. a už som neodolala a začala som čítať Básnikov zo Stasi, tiež knižná novinka.

Máš rozčítaných viacero kníh, alebo musíš prečítať jednu a potom začať ďalšiu?

Tomuto sa snažím vyhnúť, mať rozčítaných viacero kníh. Beriem to tak, že môj čas je venovaný jednej knihe, na ktorú sa sústredím, a ak ju dočítam, až potom otváram ďalšiu. Moja predchádzajúca odpoveď to trochu popiera, ale ide naozaj o výnimočnú situáciu.

Aké slovenské knihy, ktoré vyšli v uplynulom roku, ťa zaujali?

Minulý rok vyšlo veľa dobrých slovenských kníh. Celkovo to bol až zarážajúco zaujímavý literárny rok. Ešte si asi rok-dva počkáme na dôsledky pokriveného rozhodovania Rady FPU a jej „odborných komisií“.

Bavila ma rozprávka pre dospelákov s množstvom historických informácií o slovenskom vysťahovalectve od Tomáša Hudáka Amerikáni, slza mi vyšla pri próze Tomáša Hučka Strieborná metalíza a prekvapil ma veľmi sebavedomý debut Jany Cigánikovej Bernardína a iné ženy. Mráz mi behal po chrbte pri čítaní „nielen“ afrického Údolia Mareka Vadasa.

Neprečítala som, samozrejme, všetko, čo vyšlo, ale o niektorých knihách som veľa počula od iných a potom sa mi z rôznych dôvodov ťažšie hľadá motivácia si ich prečítať.

Dá sa pozorovať nejaký tematický trend, ktorý sa začína v slovenskej beletrii opakovať?

Ach jaj, túto otázku aj ja rada kladiem (resp. kládla som) mojim hosťom z literárneho prostredia. Nemali ju radi – a už viem prečo. Nechceš ju odbiť niečím povrchným o pestrosti súčasnej literatúry, zároveň sa žiada formulovať nejakú múdrosť, ktorá by mala podnietiť k väčšiemu záujmu o čítanie. Možno len veľmi opatrne uvediem, že na počet obyvateľov a z toho vyplývajúci počet čitateľov je slovenská literatúra otvorená a to do takej miery, že každý, kto hľadá, si v nej vie to svoje nájsť. Ak si niekto myslí, že mu v nej niečo chýba, tak je to skôr o tom, že nevie o existencii nejakej knihy, ktorá by mu to isto ponúkla. A do tejto odpovede zahŕňam všetko, od ľahších žánroviek až po intelektuálne či interpretačne náročnejšie texty.

Máš nejaký prekvapivý literárny objav posledných rokov?

Literárnym objavom, ktorý ma prekvapuje už niekoľko rokov, sú ľudia z prekladateľského prostredia. Moja fascinácia je čiastočne spôsobená tým, že sama neovládam žiadny cudzí jazyk (češtinu ako cudzí jazyk nevnímam) dostatočne na to, aby som si v ňom prečítala knihu. Časopis Verzia, ktorý je zameraný na umelecký preklad, prekladateľský festival Tranz v Banskej Bystrici či menšie vydavateľstvá, ktoré objavujú pre slovenské čitateľstvo množstvo zaujímavej literatúry, sú priam zázrakmi. Prekladatelia a prekladateľky sú pre mňa nenápadní hrdinovia a hrdinky. Okrem samotného prekladania odvádzajú aj veľkú časť organizačnej práce, ktorá predchádza tomu, že sa mi v rukách ocitne nimi preložená kniha. Nedostatočne zaplatení, sem-tam uvedení na obálke knihy, ale napriek tomu neúnavní hľadači dobrých textov a pre slovenského čitateľa objavitelia nových autorských mien.

A čo obľúbené vydavateľstvá, resp. vydavateľstvá, ktorých každú knihu zoberieš do ruky?

Obľúbených vydavateľstiev mám viacero, ale nedovolila by som si uviesť, že každú ich knihu zoberiem do ruky. Literárna bašta dokáže priniesť nové súčasné mená zo svetovej literatúry, bez Absyntu si snáď už ani nevieme predstaviť slovenský knižný trh a zaujímavé je aj sledovať, do akých menších či väčších vydavateľstiev sa presúva autorstvo objavené vďaka literárnej súťaži Poviedka Kolomana Kertésza Bagalu.

Sleduješ český literárny svet?

Pred pár rokmi som ho sledovala dosť dôsledne. Mala som obdobie, že môj prehľad o aktuálnej českej literatúre bol väčší než o slovenskej. Veľmi rada som robila rozhovory s českými autormi a autorkami, ktorí boli v Bratislave na vyšehradskom rezidenčnom pobyte alebo ako hostia rôznych festivalov. Príležitostne počúvam české literárne podcasty či český rozhlas Vltava. A, samozrejme, sledujem aj české literárne ocenenia. Nielen Magnesiu literu, ale aj Ceny literárnej kritiky a v Česku majú aj komiksovú cenu Muriel. Na knižnom veľtrhu Svět knihy sa napríklad udeľuje aj anticena Skřipec za najhorší umelecký preklad.

Čítajú Slováci aj českú beletriu? Hovorí to o nás čosi?

Neprezradím žiadne tajomstvo, ak poviem, že povedomie Slovákov o českej literatúre je väčšie ako Čechov o slovenskej. To je fakt, nepopierateľný. A takisto sa nedá rozporovať to, že Slováci majú oveľa menší problém čítať beletriu v češtine. Na slovenskom knižnom trhu je minimum českých kníh preložených do slovenského jazyka. A tie, ktoré sú, tak za nimi cítim biznis plán, lebo vydavateľ si vyberá české bestsellery. Čo je, samozrejme, v poriadku. Som však trochu zvedavá, ako mu tento biznis plán vychádza. Pri spomínaných rozhovoroch s českými spisovateľkami a spisovateľmi som ich pravidelne konfrontovala s otázkou, či sledujú slovenské literárne prostredie. Ich odpovede vám nepoviem a nie sú teraz ani dôležité. Vy sa pýtate, čo to o nás hovorí – o mne to hovorí, že nie som zmierená s tým, že záujem je často jednostranný, a opakovaným kladením tejto otázky mám snahu vyvolať u nich zvedavosť o slovenskú – nielen súčasnú – literatúru. Ale aby som to aj vyvážila – počúvať v rozhlasovej adaptácii knihu Krev je jenom voda od Jany Micenkovej na českom rozhlase Vltava bolo pre mňa poslucháčskym zážitkom. A evidujem aj jedno české vydavateľstvo, ktoré sa stará o preklady slovenských diel do angličtiny, čo je pozoruhodné.

Ako sa o knihách dozvedáš?

Asi som už stará škola, ale často mám informácie z tlačových správ. Tiež na sociálnych sieťach sledujem slovenské vydavateľstvá. Potom sú tu relevantné literárne časopisy, ale tie sú pre mňa zaujímavé až v momente, keď mám knihu prečítanú a chcem si porovnať svoju reflexiu diela s nejakým iným postrehom.

Ako o knihách písať a hovoriť v dnešnom svete booktokov a bookstagramerov?

To naozaj netuším a priznám sa, že je to pre mňa neprebádaný svet. Ak niečo na mňa vyskočí na sociálnych sieťach, tak mám skôr pocit, že ide viac o cool nastajlovanú foto, ako informáciu o knihe. Nechcem to však takto jednoznačne odsúdiť, ale nie som toho cieľovka, i keď som už dostala aj otázku, či sa týmto smerom nebudem v budúcnosti profesijne orientovať.

Fungujú ešte tradičné cesty – od recenzii cez kritiku až po články – ako spôsob, ako povedať ľuďom o zaujímavých knihách?

Na mňa určite fungujú, aj keď úplne najlepší je osobný kontakt a rozprávanie sa o knihách. Či už na literárnom podujatí, alebo počas návštevy dobrého kníhkupectva, kde vám vedia poradiť a naviesť vás.

Existuje na Slovensku čosi ako literárne publikum?

Literárne publikum určite existuje. Vždy sa o tom presvedčím napríklad na Mesiaci autorského čítania, ktoré prebieha počas celého júla, každý deň – okrem iných miest aj v Bratislave. Párkrát som na ňom moderovala a každý rok ma prekvapí to veľmi rôznorodé divácke publikum, ktoré si počas letných prázdnin nájde čas a príde na často pre nás úplne neznámych autorov a autorky.

Z diaľky a zatiaľ nezúčastnene evidujem aj existenciu viacerých knižných klubov. Je to pre mňa neprebádané územie, ale na uvedení románu Zoja Duša Martinčoka bolo viacero členov a členiek týchto čitateľských klubov a išla z nich na mňa dobrá energia.

Zohrávajú v informovaní o knihách rolu malé nezávislé kníhkupectvá?

Nezastupiteľnú. Hlavne ak sú mimo hlavného mesta a okrem kníhkupeckého remesla ešte organizujú nejaké literárne podujatia. Je úplne jedno, či sú to literárne kvízy, literárne kluby alebo čítačky so spisovateľmi a spisovateľkami. Vzniká tak komunita, ktorá ich vie podporiť v tomto náročnom období a v neľahkých podmienkach.

Sú literárne ceny dôležité? Ak áno, prečo, a ak nie, prečo?

Keďže som niekoľko rokov bola súčasťou organizačného tímu ceny Anasoft litera a rada svoj čas investujem do zmysluplných vecí, tak určite nepoviem, že literárne ceny nie sú dôležité. Nikdy som to však nevnímala ako nejakú súťaž, ktorá má odmeniť najlepší výkon. Pri umení, presnejšie pri literatúre, je to vždy subjektívne. Záleží od zloženia poroty; i keď si zároveň nemyslím, že ak by bola porota iná, bola by trebárs desiatka nominovaných kníh úplne odlišná. Viem, že túto cenu sledujú aj prekladatelia, ktorí sa podľa nej orientujú, čo by mohli zo súčasnej slovenskej literatúry preložiť. Na oceňovaní mám rada, že je to príležitosť viac hovoriť o literatúre, pomáha ju spropagovať a okrem spomínaných prekladateľov a prekladateliek si aj kultúrne centrá či knižnice pozývajú autorov a autorky nominovaných kníh na diskusie. Zároveň vďaka štatútu ceny sa neprehliadnu tí, ktorí si knihy vydávajú sami a nestojí za nimi žiadne známe vydavateľstvo; alebo im kniha vyšla v zahraničí.

Objavila si nejakú knihu alebo autora či autorku vďaka nominácii na literárnu cenu?

Napríklad Miroslav Hlaučo. Je to Slovák dlhodobo žijúci v Česku, ktorý s debutovým románom Letnice vyhral u našich západných susedov rôzne ceny vrátane Magnesie litery. A už spomenutá Literárna bašta priniesla do slovenského knižného priestoru Susanne Gregor, rakúsku autorku so slovenskými koreňmi, ktorá je aktuálne nominovaná na Anasoft literu.

Vieš o literárnom ocenení, ktoré vo svete majú, ale na Slovensku nie a bolo by dobré ho mať?

Mne v posledných rokoch chýba ocenenie pre literatúru pre deti. Vychádzajú naozaj krásne knihy. Po obsahovej, ale aj vizuálnej stránke. Keď boli moje deti malé, tak som kupovala každú knihu pre deti, ktorá vyšla. Bolo to obdobie knižnej Mimi a Lízy, Salmelinej Žirafej mamy a Kvaka a Čľupa. V istom momente som si uvedomila, že tej ponuky je toľko, že nemôžeme vlastniť každú knihu. A hlavne deti rástli a už si samy hľadali, čo chcú čítať. Ale stále si v tých knihách rada listujem, či už sú zo Slniečkova, z Brakovej edície Alma, alebo z Monokla. V oblasti komiksov spravila veľkú prácu hlavne Jana z E.J. Publishing; ešte to síce nevyzerá, že máme toľko komiksov, aby sa založila slovenská verzia ceny Muriel, ale výborné je, že vznikajú nové autorské veci.

Čo si myslíš o tom, že sa tu všetci poznáme? Je to pre hodnotenie literatúry dobré alebo je to jedno?

Výborná otázka, ktorú si sama dlhodobo kladiem. Pri hodnotení literatúry to asi nie je dobré. Mňa hlavne vytáčajú koncoročné ankety kníh, kde presne viem, prečo ten vybral tú knihu a tá pochválila zase inú knihu. Ale možno to je len môj problém, že do toho príliš vidím. Niekto sa chce do ankety zapojiť, veľa toho neprečítal, a tak napíše knihu kamaráta, lebo sa s ním o nej rozprával. A kamaráta treba podporiť – čím sa presuniem aj k tomu, že to, že sa tu všetci poznáme, má aj svoje výhody. Napríklad teraz to bolo pekne vidieť pri vyhlásení PUČ-u (platformy umeleckých časopisov). Rýchlo dohodnuté stretnutie zástupcov umeleckých časopisov, účasť na stretnutí vysoká, dohoda a stanovisko formulované veľmi zrozumiteľne.

Odpoveď by som uzatvorila takto: to, že sa tu všetci poznáme, má svoje výhody aj nevýhody, ale v závere je pre mňa dôležité, či je táto spoločnosť otvorená novým podnetom a novým ľuďom – a to je.

Prežije knižný svet tak, ako ho poznáme, alebo sa bude meniť?

Prežije, ale niečo sa zmení, len som ešte neprišla na to, čo to bude.

Je AI hrozba, alebo je pre knižný svet irelevantná?

Bola som so staršou dcérou na Dňoch otvorených dverí na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Celkom náhodou som sa ocitla v aule, kde prebiehala prezentácia Ústavu translatológie. Za celých 40 minút nepadlo ani slovo o AI, dokonca ani keď bol priestor na otázky. Záujemci o štúdium sa pýtali na všeličo, ale nie na AI. Bola som z toho dosť prekvapená. Tiež vnímam diskusiu medzi slovenskými prekladateľmi umeleckej literatúry. Poznám názory o tom, ako budú nahradení, aj ako nebudú nahradení AI. Myslím si, že v tejto fáze je fajn, že sa o tom hovorí, a je pre mňa zaujímavé túto diskusiu sledovať. O hrozbe by som zatiaľ naozaj nehovorila.

Čítajú dnešní mladí ľudia?

Ak mám pomenovať, čo sa deje u nás doma, u mojich detí (19, 18 a 12 rokov), tak sa číta, a to naozaj veľa. Rada provokujem rodičov rovesníkov mojej najmladšej dcéry, že pre ňu je najväčší trest, keď vyhlásim: „Tento týždeň nejdeš do knižnice!“ Knihy sú u nás všade, čím som si pripomenula, že nadišiel čas triedenia. Môj letný voľnočasový plán. Ale predpokladám, že otázka bola položená z toho dôvodu, že štatistiky ukazujú niečo iné, než to, čo sa deje u nás doma. Nechcem pôsobiť nejako mravokársky, moje deti som len minimálne hecovala do čítania, každého si to našlo v inom veku, ale každé z nich veľmi rýchlo pochopilo, akú im to dáva výhodu a schopnosti. Nielen informačné, prehľadové, ale aj vyjadrovacie či rozsah slovnej zásoby, a pod.

Čo to znamená pre budúcnosť knižnej kultúry a kultúry celkovo?

Zdanlivo to vyzerá, že budúcnosť nemusí byť úplne ružová. Neviem si však predstaviť, že by sme smerovali k tomu, že čítanie kníh bude nejaká exkluzívna záležitosť. Teraz – ako som spomínala v úvode rozhovoru – čítam knihu Philipa Oltermanna Básnici zo Stasi v preklade Viliama Nádaskaya, kde je informácia aj o tom, že v Nemeckej demokratickej republike bol v roku 1973 zákon, že každá väčšia továreň (do 500 pracovníkov) musela zriadiť knižnicu, ktorá mala 500 až 1000 kníh, a k tomu mať knihovníka na polovičný úväzok. V prípade, že v závode bolo zamestnaných viac ako 5-tisíc ľudí, tak knižnica musela mať knižný fond v počte od 18-tisíc do 30-tisíc titulov a predpokladám, že aj knihovníkov tam bolo už viac. Toto riadené, plánované hospodárstvo máme, chvalabohu, za sebou, ale ak by mal štát do niečoho vstúpiť, tak to je podpora knižníc a cielená podpora knižnej kultúry.

Čítajú ešte starí ľudia?

Určite čítajú aj seniori. Moja mama prečíta naozaj všetko. A aj keď pred pár rokmi to boli prevažne ženské románové lahôdky, odkedy je na dôchodku, nosím jej knihy zo súčasnej nielen slovenskej literatúry a aj ich číta. Sem-tam príde s otázkou, ktorá ukáže, že je do toho čítania ponorená, alebo mi môj výber okomentuje: „No, to bola náročná kniha.“ Ale zvládne to a vidím, ako ju to uspokojuje, že sa tým prelúskala. Evidujem aj knižné búdky a mám zopár ľudí vo svojom okolí, pre ktorých sú zdrojom nie vždy úplne bizarných knižných tipov.

Prežijú malé nezávislé kníhkupectvá túto divokú dobu?

O tom nepochybujem, a z tohto celého vyjdú posilnené. Možno neprežijú všetky, ale aj v lepších časoch veci vznikali a zanikali.

Ako sa ťa dotýka súčasná slovenská politika?

Dotýka sa ma do tej miery, ako jej to dovolím. Som „nadbytočná“, ale nechcem, aby to bolo to, čo ma definuje. Je za mnou nejaká práca v rádiu Devín, kde pod súčasným vedením už o ňu záujem nebol. Mám úžasnú rodinu, podporných priateľov a priateľky – a toto je pre mňa dôležité.

A čo svetová – má vplyv na teba a na to, ako žiješ, prípadne na to, čo čítaš?

Svetová politika sa ma na prvý pohľad dotýka menej, ale to, čo sa deje vo svete, a potreba tomu rozumieť je dobrým kompasom, po akej literatúre siahnuť. Doma sa u nás viedli niekoľkohodinové debaty o izraelsko-palestínskom konflikte, ktoré sa skončili výmenou kníh medzi manželom a synom. Každý si prečítal knihy toho druhého a zrazu sa aj tie debaty niesli v oveľa pokojnejšej atmosfére. Od ruského napadnutia Ukrajiny sledujem a čítam oveľa viac ukrajinskú literatúru. Síce z nej ide veľa smútku a bolesti, ale vďaka nej pochopíte, že to nie je len konflikt dvoch krajín, ale skôr vojna dvoch systémov: demokratického a autoritárskeho.

Ako vyzerá tvoja každodennosť v tejto dobe a aké miesto v nej majú knihy?

Trošku som sa obávala, že po ukončení práce v rozhlase stratím jednu z motivácií, prečo veľa čítať, lebo zmizne pracovný dôvod. Samozrejme, že čítam aj vo voľnom čase knihy, o ktorých nebudem robiť rozhovor, ale väčšina z prečítaného bola súčasťou mojej profesie. Literárna bublina je však podporná, čím jej veľmi ďakujem. V týchto dňoch sa pripravujem na knižný festival Brak, kde budem moderovať viacero debát. Teším sa na to. Popritom som uviedla do praxe pozmenenú podobu hesla: „Povaľači z kaváren, šup s nimi do pekáren,“ tak v jednej pekárni ma môžete stretnúť... :)

Zobraziť diskusiu (0)