V maturitnom ročníku sa študenti rozhodujú, čo ďalej. Tí zo stredných všeobecných škôl ponajviac mierili na vysoké školy. Ako si sa rozhodoval ty?

Už som ti hovoril, že v detstve som obdivoval elektrikárov. Neskôr som sníval o tom, že sa budem venovať zvieratám, starať sa o ne, pozorovať ich správanie... predstavoval som si, že by som pracoval v nejakej zoologickej záhrade ako ošetrovateľ zvierat. Ba šiel som aj ďalej: chcel som byť riaditeľom ZOO. Bola to línia môjho záujmu o etológiu, evolučnú psychológiu a evolučnú psychiatriu. Ale to prišlo až neskôr.

Takže v tom čase si uvažoval o štúdiu prírodných vied – biológie, zoológie?

Vedel som si predstaviť aj iné povolanie – v maturitnom ročníku som si pravidelne kupoval a čítal časopis 100 + 1 zahraničných zaujímavostí a hovoril som si, že by bolo fajn byť novinárom so zameraním na zahraničnú tlač. Vyberal by som a prekladal či inak spracovával rôzne zaujímavé články o vede... Ale zvíťazila túžba vedieť čo najviac o tom, kto je a čo je človek. Zaujímalo ma najmä, prečo sa ľudia správajú určitým spôsobom a prečo sa niektorí ľudia správajú zvláštne, inak ako drvivá väčšina.

Čo podnietilo v tebe práve tento záujem?

Keď som o tom neskôr rozmýšľal, uvedomil som si, že veľkú rolu v tom zohrala situácia v našej rodine. Istá polarita medzi otcom a mamou. Otec bol mojím bezpečným zázemím, určitou stabilitou, kým mama bola psychicky labilnejšia, precitlivená, a tak trochu ma to dráždilo. Až neskôr som pochopil, že to pramenilo z jej zdravotného stavu. A druhou motiváciou bolo, že som mal toľko sestier a mohol som pozorovať ich spôsob vnímania sveta, ich komunikáciu, partnerské vzťahy, neskôr ich manželstvá, ich vzťah k vlastným deťom... To všetko bol pre mňa obrovský zdroj podnetov a v konečnom dôsledku ma to priviedlo k úvahám, že by som šiel študovať psychológiu, ale ešte radšej psychiatriu. A tak som sa prihlásil na štúdium medicíny.

Ako reagovali tvoji rodičia?

Otec môj zámer podporoval. Pokiaľ si pamätám, komentoval to asi takto: „Dobre si sa rozhodol, viem, že lekári sa vo väzení mali lepšie ako obyčajní mukli.“ Vedel, o čom hovorí. Ale hneď dodal, že dúfa, že si to nebudem musieť vyskúšať na vlastnej koži.

Prečo si sa prihlásil na štúdium medicíny do Prahy?

Pôvodne som si dal prihlášku na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Počet uchádzačov vari aj desaťnásobne prevyšoval počet prijatých. Trochu som podcenil prijímacie pohovory a skončil som tesne pod čiarou. Podal som odvolanie a komunistický riaditeľ našej esvéešky k tomu pripojil svoj list, kde dekanátu odporúčal, aby moje neprijatie prehodnotili, lebo som bol dobrý žiak a podľa neho by som bol aj dobrý študent medicíny a dobrý lekár. Dodnes som mu za tú podporu vďačný.

A výsledok?

Nevzali ma. Ale v konečnom dôsledku som bol rád, že to tak dopadlo. Podal som si prihlášku na Karlovu univerzitu.

To sa dalo stihnúť?

Áno, lebo som sa neprihlásil na Fakultu všeobecného lekárstva, ale na Lekársku fakultu hygienickú, ktorá mala posunuté prijímačky o nejaké tri týždne. Počas tej fugy som sa poctivo učil a dopadlo to dobre. Od jesene 1967 som bol študent medicíny v Prahe. Prvé dva ročníky na hygiene boli identické so štúdiom na všeobecnom lekárstve. Po prvom ročníku som bez problémov prestúpil z hygieny na všeobecné.

Štúdium medicíny je azda najťažšie vysokoškolské štúdium. Študuje sa o rok dlhšie ako všetky iné odbory. Strašne veľa učenia z kníh, veľa praktických cvičení... A štúdium na prestížnej univerzite v Prahe zrejme tiež kládlo na študenta vysoké nároky. Ako si to zvládal?

Od prvého ročníka som poctivo študoval, chodil som na prednášky, na cvičenia, dôkladne som si naštudoval všetku povinnú, ba aj nepovinnú literatúru. Mal som radosť z toho, čo som sa naučil, aj z toho, že tomu všetkému rozumiem, skrátka mal som pôžitok zo štúdia.

Čo bolo pre teba najťažšie?

To, čo pre každého študenta medicíny – v prvých dvoch ročníkoch najmä anatómia. Kosti, svaly, šľachy, väzy, nervy... Musíš poznať každú kostičku, každú chrupavku. Musíš sa všetko poriadne nabifľovať a k tomu v latinčine. Našťastie som na strednej škole chodil na nepovinnú latinčinu. A po treťom semestri zistíš, že buď už nie si študent, alebo že zmizlo zopár tvojich kolegov... A druhý raz to zistíš po skúške z patológie v treťom ročníku. Poctivo som sa priebežne učil a hádam sedemkrát som prečítal hrubiznú Borovanského Soustavní anatomii člověka.

A uspel si.

Áno, dokonca na skúške u samotného autora tej učebnice, významného českého anatóma a dlhoročného prednostu Anatomického ústavu Fakulty všeobecného lekárstva profesora Ladislava Borovanského. Mal už cez sedemdesiat, ešte som ho stihol. Fajčil partizánky jednu od druhej. Položil otázku a uprene sa pozeral skúšanému do očí. Keď zbadal, že zasvietilo svetielko, znamenalo to, že skúšaný rozumie otázke, vie odpovedať, tak ho po pár vetách zastavil – v poriadku.

Od začiatku štúdia si sa zameriaval na psychiatriu?

Psychiatria ako predmet sa študuje až vo štvrtom a piatom ročníku. Ale od začiatku štúdia bola možnosť chodiť do záujmových krúžkov na jednotlivé katedry. Chodil som do psychiatrického krúžku, dokonca som fiškusoval na katedre psychiatrie.

Fiškusoval?

Študenti týmto slovom trochu vtipne, trochu zhadzovačne označovali tých svojich kolegov, ktorí sa zapájali do študentskej vedeckej činnosti. Bol som na katedre psychiatrie takzvaný pomved, čiže pomocná vedecká sila, a to ešte skôr, než som mal psychiatriu ako predmet. A chodil som aj do endokrinologického krúžku, ktorý viedol múdry a vzácny človek profesor Josef Charvát a jeho docenti. Dalo mi to veľmi veľa.

Keď tak o tom rozmýšľam... z Banskej Štiavnice do Prahy vlakom je poriadna štreka. Najprv musíš cestovať Štiavnickou Ančou po známej Trati mládeže do Hronskej Dúbravy, odtiaľ do Zvolena, zo Zvolena do Prahy... S prestupmi desať až dvanásť hodín cesty.

Tá cesta bola fakt horor. Necestoval som domov často. Väčšinou v noci, vo vlaku som si trochu pospal.

Zvykol si si v cudzom prostredí? Bez rodičov, bez sestier? Necítil si sa osamelo? Predsa len – osemtisícová Banská Štiavnica a miliónová Praha?

Ani na okamih som nepociťoval nejakú fóbiu z veľkého mesta, na Prahu som sa adaptoval rýchlo a dobre. Možno aj preto, že otec mi veľa rozprával o New Yorku, kde sa narodil a prežil detstvo. Mal som dobrý internát a boli sme dobrá partia. To, čo teraz poviem, bude asi znieť veľmi neštudentsky – mňa to štúdium neskutočne bavilo. Skúšky som robil na prvý raz, zväčša na jednotky.

Necítil si sa sociálne hendikepovaný povedzme voči Pražákom z lepšie situovaných rodín?

Ani nie. Mal som sociálne štipendium a neskôr aj prospechové. Internát a menza neboli drahé, ostalo mi čosi aj na kino či na nejakú knihu, ba aj na pivko s kamarátmi v hospode čiže v krčme. A sem-tam mi otec poslal stovku na prilepšenie, naozaj neviem, ako sa mu ju podarilo vyčariť.

Vytvoril si si k Prahe nejaký špecifický vzťah?

Obľúbil som si ju. Objavoval som jej architektúru, rád som sa túlal zákutiami Starého Mesta. Pred skúškou som po meste chodil sám celé hodiny, bol to môj rituál.

Ale predsa, ako si sa cítil ako Slovák v Prahe? Nikdy si nezakúsil určitú českú, špeciálne pražskú nadradenosť voči Slovákom?

Nie. Dokonca ani tú príslovečnú pražskú aroganciu. Zrejme to bolo tým, že som mal naozaj výborných spolužiakov, boli to fajn chalani, vzdelaní, rozhľadení. Vnímal som, aj keď to bol skôr optický klam, že Česi sú vzdelanostne a kultúrne o dosť pred Slovákmi. A teraz veľký strih: definitívne ma táto ilúzia opustila v roku 2013, keď v prezidentských voľbách Miloš Zeman porazil Karla Schwarzenberga.

Ako vraví náš „klasik“: „Je jeden svet, a predsa dva sú svety...“ Praha a Česko...

Vždy som bol aj som kozmopolitne založený, no časom mi začalo prekážať, že v rozhovoroch všetko československé bolo české. Český futbal napríklad...

Pričom vo futbale to bývalo presne naopak – v šesťdesiatych aj sedemdesiatych rokoch základ československej reprezentácie tvorili Slováci... Spomínaš si ešte na niektorých svojich profesorov?

V prvom rade na psychiatra a psychológa, ale aj farmakológa a endokrinológa profesora Vladimíra Vondráčka. Veľká osobnosť!

Viem. V roku 1968 vyšla kniha Fantastické a magické z hlediska psychiatrie, ktorú napísal s JUDr. Františkom Holubom. V umeleckých kruhoch sme tú knihu doslova hltali.

Nezabúdam ani na ďalších významných psychiatrov, s ktorými som prišiel do styku počas pražského štúdia – na zakladateľa českej psychiatrickej genetiky Petra Zvolského, na Stanislava Drvotu, na Milana Černého, ktorý sa zapodieval hypnózou a mal som možnosť asistovať mu pri jeho terapiách... A zažil som aj legendárneho Miroslava Plzáka, primára Psychiatrickej kliniky Fakulty všeobecného lekárstva, ktorého vedeckým odborom je matrimoniológia, čiže náuka o manželstve.

Toho Plzáka, ktorý radil neverným manželom „zatloukat, zatloukat“?

Presne toho. Ale tento jeho princíp vnímam ako eticky problematický. No treba povedať, že ešte pred knihou Taktika a strategie v lásce a ďalšími nesmierne populárnymi publikáciami o mileneckých manželských vzťahoch s dôrazom na tému žiarlivosti napísal s Vlastou Březinovou a Petrom Zvolským skvelú knihu Depresivní stavy v dospělém věku.

Začal si študovať na jeseň 1967. A ešte k tomu v Prahe. Ako prvoročiak si rovnými nohami vpadol do víru hektických udalostí. Začalo sa to koncom októbra 1967 protestnou demonštráciou vysokoškolákov proti zlým podmienkam na vysokoškolskom internáte v Prahe na Strahove.

Áno, študenti sa vydali na protestný pochod do stredu mesta, kde ich brutálne rozohnala polícia. Býval som na Koleji 5. května, na tej demonštrácii som nebol, ale všetko sme to intenzívne prežívali. Atmosféra vo vysokoškolskom prostredí bola búrlivá, dalo by sa povedať: tehotná zmenami. Šťastím bolo, že naši pedagógovia boli po odbornej i ľudskej stránke nespochybniteľné osobnosti s prirodzenou autoritou a vnímali komunistický režim veľmi kriticky. Ľudia ako profesor Charvát, profesor Vondráček, profesor Patočka neboli rýchlokvasení akademickí funkcionári, kde na prvom mieste bola vernosť strane, až potom etika a odbornosť. K študentom boli priateľskí, prívetiví, brali nás ako kolegov... Veľmi nás to povzbudzovalo v štúdiu aj v protirežimných postojoch.

Strahovské udalosti bezprostredne viedli k podstatným politickým i spoločenským zmenám v roku 1968. V januári padol Antonín Novotný a na čelo KSČ, čiže štátu, sa dostal Alexander Dubček. Nastalo obdobie, ktorému sa hovorilo Pražská jar, obrodný proces, socializmus s ľudskou tvárou... Ako si to vnímal ako mladučký vysokoškolák?

Veľmi intenzívne. Už som spomínal, že z domu som bol nastavený nekomunisticky až antikomunisticky. Otec mi prízvukoval, že režim, v ktorom žijeme, udržiava našu krajinu v neslobode. Že na svete je veľa krajín, kde ľudia môžu slobodne cestovať, kde existujú slobodné voľby, sloboda zhromažďovania, sloboda slova bez akejkoľvek cenzúry. A že komunistická totalita nemá v sebe budúcnosť a jedného dňa sa zrúti.

Na ten „jeden deň“ si si musel počkať ešte ďalších vyše dvadsať rokov, ale na rok 1968 si bol pripravený tuším celkom dobre.

Áno, hovoril som si: Už je to tu! Už sa to rúca!

Myslel si si, že komunizmus padne úplne?

Dúfal som, že to k tomu smeruje, ale uvedomoval som si, že komunisti držia všetky páky, a navyše nad tým všetkým bdie veľký sovietsky brat. Bolo mi jasné, že je to zmena v rámci socializmu, no držal som jej palce. Každé uvoľnenie bolo plus.

Aj si sa nejako angažoval v obrodnom procese?

Aktívne ani veľmi nie, bol som študent prvého ročníka... Užíval som si čas verejných diskusií so spisovateľmi, novinármi aj s novými politikmi, na tých som sa zúčastňoval veľmi intenzívne v škole aj na internáte. Spomínam si na mítingy s Ludvíkom Vaculíkom, Pavlom Kohoutom aj s Josefom Smrkovským... A hltal som noviny a časopisy, najmä Literární listy, mal v nich článok aj mladý Václav Havel. Bola to zmena, naozaj to vyzeralo, že ten kasárenský komunizmus slabne a že sa rodí čosi nové.

Čo bolo to nové?

Najviac ma zaujali názory, že demokratické zriadenie si žiada politický pluralizmus a komunistická strana si má svoju vedúcu úlohu obhajovať vo férovej súťaži s inými politickými stranami a potvrdzovať si ju v slobodných voľbách. A ak máme mať socializmus, tak nech je to ten škandinávsky sociálnodemokratický.

Ale Sovietsky zväz, majiteľ a hegemón jediného správneho socializmu, mal na to iný názor.

Žili sme v istej eufórii z vlastnej cesty a neuvedomovali sme si, alebo nie celkom pripúšťali, že náš obrodný proces môže niečo či niekto ohroziť.

Ako si vnímal Alexandra Dubčeka?

Bolo mi sympatické, že to nie je ten kožený stranícky aparátnik starého typu, že má prirodzený kontakt s bežnými ľuďmi. Sálala z neho energia, ústretovosť, optimizmus. Mal som pocit, že jeho snaha poľudštiť socializmus bola úprimná. No aj vďaka tým otvoreným diskusiám som si uvedomil, že Dubček a to, čo predstavuje, má proti sebe veľmi silných nepriateľov, vtedy sa im hovorilo konzervatívci, po Nežnej revolúcii staré štruktúry. Skrátka tvrdí bigotní komunisti, ktorí nechceli nijakú slobodu a demokraciu a hľadali najúčinnejší spôsob, ako obrodný proces zastaviť a zvrátiť. Aj ho našli.

Čo máš na mysli?

Smutne preslávený Biľakov pozývací list Brežnevovi. Vlastne je len symbolom. Sovieti si zrejme želali, aby mali „pozvánku“ na okupáciu na papieri.

A prišla noc z 20. na 21. augusta 1968, do Československa vtrhlo pol milióna vojakov krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom, začala sa okupácia našej krajiny. Spomínaš si na svoj autentický zážitok z toho dňa, z tej udalosti?

Vpád vojsk ma zastihol doma v Banskej Štiavnici. Učil som sa chémiu, bola to jediná skúška z prvého ročníka, ktorá mi ostala na september. Chémiu sa človek musí nabifľovať, drvil som sa vzorce, mal som nimi oblepené všetky steny v izbe. V noci ma zobudil otec: „Jožko, zle je! Okupácia! Obsadili nás Rusi!“ Zapli sme rádio a všetko bolo jasné.

Čo si si pomyslel?

Najprv som cítil, až potom myslel. Šok, hrôza, bezmocnosť. Začal som uvažovať, čo robiť. Mal som pocit, že sa musíme brániť, aktívne vzdorovať, poviem to pateticky, so zbraňou v ruke. Chce to partizánsky boj, máme predsa nejakú povstaleckú tradíciu! To, že sme obeťou koordinovanej akcie socialistického tábora pod vedením Sovietskeho zväzu, mi dochádzalo až postupne.

Aj do Banskej Štiavnice prišli tanky?

Tanky nie, prišli obrnené transportéry.

Maďarské. V Štiavnických novinách z augusta 2018 som sa dočítal, že im velil plukovník Garambvölgyi.

Tak to vieš viac ako ja. Šiel som sa pozrieť na Trojičné námestie, kde sa rozložili. Strašne ma sklamali niektorí Štiavničania, ktorí sa správali podlízavo – priateľsky sa s nimi rozprávali, nosili im vodu, dokonca im núkali víno! Pamätám sa, že som vtedy nahlas povedal: „Hanbím sa za vás, Štiavničania.“ Potom sme s kamarátmi lepili plagáty – Okupanti, domov! Dubček, Svoboda, sme s vami, buďte s nami! A podobne. Za normalizácie sa jeden z tých podlízavcov vyjadril: „Ja by som tomu Haštovi vedel poriadne zavariť, som svedok, že tam vtedy povedal, že sa za nás hanbí...“

Kedy si sa vrátil do Prahy?

Začiatkom septembra na tú skúšku z chémie. V Prahe bola úplne iná atmosféra než v našej malej Štiavnici. Vysoké školy sa zmenili na miesta ostrých protestov proti okupácii. Protesty mali rôzne formy – od mítingov až po hladovky. Väčšinou sme sa stretávali v tej najväčšej posluchárni na katedre biológie Prírodovedeckej fakulty na Albertove, uvažovali sme, čo ďalej, sľubovali sme si, že sa nedáme zlomiť.

Myslel si si, že to mohutné vzopätie českého a slovenského národa vyženie okupantov z Československa?

Až taký naivný som nebol, ale vedel som, že je nesmierne dôležité, ako sa budeme zoči-voči okupantom správať. Či poslušne sklopíme uši, alebo sa budeme snažiť udržať slobodu a demokraciu v najvyššej možnej miere. Skrátka, či to ustojíme. Naši najvyšší štátni predstavitelia to neustáli. S výnimkou vtedajšieho predsedu Národného frontu Františka Kriegela všetci 26. augusta podpísali Moskovský protokol, ktorý legalizoval prítomnosť intervenčných vojsk v Československu. Pamätám sa, ako nám to Alexander Dubček s plačom oznamoval v televízii.

Myslel si si, že socializmus s ľudskou tvárou bude pokračovať?

Bol som dosť skeptický. Prečo? Veď všetci, za ktorých sme sa päť dní predtým demonštratívne postavili, Svoboda, Dubček, Černík, nám sľubovali, že z našej špecifickej cesty budovania komunizmu nezídeme. Môj najoptimistickejší predpoklad bol, že ostaneme na tej úrovni, kam sme došli, ďalej to už s demokratizáciou nepôjde. Ale ani to sa nestalo. Nemyslel som si, že to my občania tak skoro vzdáme. No celkom som sa stotožnil s názorom Zdenka Mlynářa, ktorý na jednom našom študentskom mítingu povedal, že teraz nás síce zošraubujú, ale že to, čo sa v roku 1968 udialo u nás, môže inšpirovať niektorých dôležitých ľudí v Sovietskom zväze. Že to potrvá skôr desaťročia ako roky, ale on tomu verí...

A potom v emigrácii vo Viedni napísal knihu Mráz přichází z Kremlu.

Čítal som ju po rokoch v samizdate. A o necelých desať rokov prišiel Michail Gorbačov. A ak sa nemýlim, kdesi sa vyjadril, že to bol práve československý obrodný proces, ktorý mu vnukol inšpiráciu, že komunizmus sa dá budovať aj inak.

Vráťme sa na časovú os. 16. januára 1969 sa pred Národným múzeom v Prahe na protest proti sovietskej okupácii polial horľavinou a zapálil študent histórie na Filozofickej fakulte KU Jan Palach.

Neskutočný šok! Bol to môj vrstovník, býval v neďalekom internáte... Pár mojich kolegov okamžite podporilo jeho protest hladovkou na Václavskom námestí. Medzi nimi aj neskorší krstný otec mojej dcéry Myrón Malý, dnes známy ako profesor liečebnej rehabilitácie, niekdajší dlhoročný riaditeľ Národného rehabilitačného centra v Kováčovej.

Jan na následky ťažkých popálenín o tri dni zomrel...

Bol som na jeho pohrebnej rozlúčke pred univerzitou. Na smútočnom pochode a samotnom pohrebe sa zúčastnilo asi dvestotisíc ľudí, stal sa z neho jeden obrovský protest proti okupácii Československa. Za nás všetkých to dva dni po Janovej smrti presne vyjadril Václav Havel: „Čin Jana Palacha je krajním výrazem bolesti nás všech, výkřikem, kterým se jediný člověk odhodlal zvolat za nás za všechny. Právě proto je to však zároveň promyšlený politický čin. Musíme ho přijmout tak a jedině tak, jak byl myšlen. Jeho výzvu k aktivitě, ke skutečně důslednému boji za vše, co upřímně považujeme za správné. Jako apel, který nás varuje před lhostejností, skepsí, beznadějí.“

Okolo Palachovej smrti sa okamžite začali šíriť rôzne fámy, dnešným jazykom by sme povedali, že to boli konšpiračné teórie, fake news, hoaxy...

Istý pražský psychiater sa vyjadril, že šlo o psychickú poruchu, lebo bez nej vraj nikto samovraždu nespácha. To nás študentov strašne naštvalo a mňa, ktorý som sa chcel špecializovať na psychiatriu, trojnásobne. A spomínam si aj na iný nezmysel – istý bigotný komunista Vilém Nový prišiel s teóriou, že Palach sa nechcel zabiť, mal vraj použiť horľavinu s chemikáliou, ktorá spôsobuje takzvaný studený plameň, ale kontrarevolučné živly mu namiesto nej podstrčili pravý benzín. To bola typická eštebácka dezinformácia. Realita bola úplne iná.

Poznal si ju?

Takpovediac z prvej ruky. Docent Milan Černý, u ktorého som robil pomocnú vedeckú silu, bol členom lekárskeho konzília, keď bol Palach v nemocnici, a jeho kolegyňa psychiatrička Zdenka Kmuníčková sa o Palacha starala celé tri dni až do jeho smrti 19. januára.

Je známe, že doktorka Kmuníčková s ním dokonca nakrútila rozhovor na magnetofón, kde Palach hovorí, že „člověk musí bojovat proti tomu zlu, na které právě stačí“.

Jan Palach nekonal skratovo ani psychicky narušene, bol to najvyšší možný akt občianskej statočnosti. Chcel vyburcovať ľudí, aby sa usilovali napriek okupácii ubrániť si čo najväčší priestor slobody. Bolo to sebaobetovanie.

-----

Jozef Hašto, Ján Štrasser

Slovo blázon nepoužívam (úryvok)

Artforum, november 2020

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.