Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Spalovač mrtvol

Ťažko vymaniť z obrazovej predstavivosti jednu z najservilnejších a najambivalentnejších postáv, aké kedy Rudolf Hrušínský vo filme stvárnil. Roman Kopfrkingl, psychopatický zamestnanec pražského krematória, vďaka filmovej adaptácii Juraja Herza s nekompromisnou zlomyseľnosťou harmonizuje s jeho literárnym predobrazom od Ladislava Fuksa. Spalovač mrtvol (Odeon, 2022) je aj po rokoch aktuálnym príbehom o ľudskej manipulácii v čase vojnového konfliktu a o obskúrnej interpretácii čistoty.

Kto by to bol o ňom povedal?
Zdrobneniny, zdanlivé osvietenie, budhizmus, ale predovšetkým mlčanlivý a zlovestný vývoj navonok pokojného vnútra. Nebeská, čarokrásna, nežná, inak sa hádam v domácnosti Romana Kopfrkingla ani nehovorí a rovnakú mierumilovnosť mu opláca aj okolie. Manželka prezývaná Lakmé, deti Milivoj a Zina. Človek neschopný pred blízkymi ublížiť ani vianočnej rybe, veriaci v mier, aj v pokračovanie človeka v inej, životaschopnej posmrtnej forme, inšpirovaný budhistickým učením nápadne, už v takmer samotnom začiatku, pociťuje menejcennosť: „Ale co jsem udlal já? Snad jen ten náš byt jsem zařídil, no a i když je to byt krásný, tak to je, co jsem udlal, všechno.“ (str. 8)

Akoby sám bol inkarnáciou ich domácej mačky, takmer nebadaného domáceho tvora, a ľudia ho tolerovali v jeho hebkej a nenútenej podobe. Paralela s mačkou nie je náhodná, veď kniha o Tibete, v ozdobnej žltej látke, je častým motívom myšlienkového sveta hlavnej postavy. Verí v koexistenciu s prírodou, v kompromisné reinkarnovanie prizmou budhistického náboženstva i v spaľovanie ako najčistejšiu formu likvidácie telesných pozostatkov.

Čo horí s plameňom
Krematórium v Spalovačovi mrtvol nie je iba prácou, ale aj filozofiou. Človek v posmrtnom rozklade v Kopfrkinglovi vzbudzuje ľútosť. Akoby oheň bol jedinou formou legitímneho očistenia od bytia ako takého. Posúva vnímanie toho, čo je v rešpektovaní smrti akceptovateľné. Keď je smrti nadradená ideológia, stáva sa jej novou prirodzenosťou. Legitimáciou odchodu zo zotrvačnosti, opotrebenia tela vekom. Ideológia, v tomto prípade nacistická, sa implantuje do smrti ako pravda svätená princípmi umelého poriadku na báze prírodnej hierarchie. V čitateľných a priehľadných vzťahoch lovca a koristi. Aj keď pre nacizmus je čosi také málo intelektuálne, príliš surové, ako ryba násilne usmrtená pre potreby štedrovečernej tabule. Smrť má byť právom nadradenej rasy, nie skratkovým dôsledkom likvidácie. Má byť systémom, nie vulgárnou vraždou.

„… pan Kopfrkingl s drahými se ocitl opt v míst, kde byl výhled na hlavní část msta, na kus Vltavy, Staré Město, Národní divadlo, Vinohrady… ‚tak jsme zas tu. Jakobychom stáli na nejvyšší hoře a pozorovali svět, který se rozkládá pod námi. Pod našima nohama.‘“ (str. 119)

Kontrastom snobského púšťania komornej hudby v pohodlí domova sú dôverné návštevy u kožného lekára Bettelheima zo susedstva. Intímne vyšetrenia narúšajú chorobne nastavenú stabilitu, rozpadávajúcu sa v celej svojej teatrálnosti každým vykročením Kopfrkingla z domova. Tam sa stáva ľahko manipulovateľným, hoci si to nepripúšťa. I on je v nepatrnom štádiu rozkladu, hoci neistotu dáva sotva najavo. Zatriasla by jeho vierou, pretože komfort je nadradený konečnosti, s ktorou, ako sa domnieva, je profesionálne vyrovnaný. Obavy ožívajú na uliciach a menia sa na osudy priateľov. Ich moc, autorita, postupne začínajú imponovať aj tým najsilnejším povahám. Darmo tá abstinencia od tabaku či alkoholu. Od všetkého, čo by mohlo mať kompromitujúci dôkaz.

Sublimovaný strach
Strach v knihe Spalovač mrtvol je tým, čím je pre pozorovateľa Krajina s lampášmi od belgického surrealistického maliara Paula Delvauxa. Nadväzuje na naše vnemy vlažne, nenásilne. Centrom pozornosti sa čochvíľa stane žena v čiernom, aby sme v jej zornom uhle vzápätí zbadali feminínne postavy nesúce zakryté telesné pozostatky na nosidlách – a to krížom cez naznačený chodník stratený pod ich nohami. Krajina okolo mŕtveho stráca kontext s celistvosťou objektov. Domy sú iba kontúrami múrov bez základov. Chodník je zdanlivo bezproblémovo narušený kríkom. Vystupujúce figúry v ľavom hornom rohu rôznych veľkostí púšťajú ako predvoj najmenšiu, najnepoškvrnenejšiu postavu. Celý nenápadný odchod je navyše v krajinnej priepasti a lemuje rieku. Tiež však chodník a cezeň nahí vzpriamene kráčajú ľudia. Rovnako bezvýznamne, ako stoja pozdĺž rieky zanikajúce mramorové stĺpy bez potenciálu držať akúkoľvek strechu.

Roman Kopfrkingl je v príbehu hegemónom a meditáciou prerušovanou našimi myšlienkami k jeho postupnej zmene. Nie je invazívna. Vyššia spoločnosť s pofidérnym smerovaním sa koncentruje v kasíne symbolizujúcom Dritten Reich. Zástavy, mramor, predajná láska, hazard, najkvalitnejší alkohol. Stačí si vybrať vlastnú cestu závislosti a vydať sa na dlhú, nezvratnú a likvidačnú chôdzu. Kulisa druhej svetovej vojny je vo svojej psychologickej úrovni silným dejovým alternátorom. Zbrane a front sú sekundárne. Kopfrkingl je na poli medzi vlastnými zákopmi. Najdesivejší na celej knihe je neurčitý pokoj. Má blízko k pohľadu do očí leoparda v pavilóne šeliem.


Ladislav Fuks: Spalovač mrtvol

Odeon, 2022

Obraz Landscape with Lanterns (1958) od Paula Delvauxa ma upútal vo viedenskom múzeu Albertina

Zobraziť diskusiu (0)

Spalovač mrtvol

Spalovač mrtvol

Fuks Ladislav

Slavný příběh o spalovači mrtvol, podivínském Karlu Kopfrkinglovi, je podobenstvím o patologickém vývoji malého člověka k přijetí zla. Filmové zpracování z roku 1968 patří ke zlatému fondu české kinematografie.

Kúpiť za 13,63 €

Podobný obsah

Čo okom nevidíš alebo Magický príbeh o snoch, ktoré sa plnia

Recenzie

Čo okom nevidíš alebo Magický príbeh o snoch, ktoré sa plnia

V poslednom období sú na vzostupe knihy žánrovo radené pod magický realizmus. Hoci sa dávnejšie spopularizoval najmä v oblasti Latinskej Ameriky, v súčasnosti sa vyvíja aj na európskom kontinente. Mariana Leky je nemecká spisovateľka a dielo Čo okom nevidíš bolo preložené do niekoľkých jazykov. O slovenský preklad sa postaral Andrej Zahorák.

Svojráz Petrovovie chrípky

Recenzie

Svojráz Petrovovie chrípky

Svojrázny samorast usídlený v Jekaterinburgu (Sverdlovsku) na Urale, ku ktorému je v súčasnej(šej) ruskej tvorbe vcelku náročné nájsť rovnocenné autorské garde. To je básnik a prozaik Alexej Salnikov, ktorý dlho pôsobil ako dobre utajený tip známy akurát v zasvätených kruhoch literárnych nadšencov. Výrazný prelom, ktorý z autora urobil skutočnú mediálnu hviezdu, nastal po uverejnení románu s názvom U Petrovových řádí chřipka, čím sa minimálne doma Salnikov dostal na roveň skutočne veľkých mien. Ide o materiál natoľko zaujímavý, že sa najprv dočkal dramatizácie, až po ňom napokon siahol a do filmovej podoby ho pretavil slávny disidentský režisér Kirill Serebrennikov.

Děti Volhy

Recenzie

Děti Volhy

V poradí druhá kniha populárnej Guzel Jachinovej opäť reflektuje mimoriadne citlivú politickú problematiku. Historický román s názvom Děti Volhy približuje osud nemeckej komunity usídlenej v Povolží, ktorej dejiny prvej polovice minulého storočia určili veľmi trpký koniec. Typograficky pohľadne spracovaný text vyšiel v českom vydavateľstve Prostor v rámci edície Současná světová próza, pričom sa o skutočne precízny preklad postaral Jakub Šedivý.