Nová biografia Billie Holidayovej sa na knižnom trhu objavila po dvadsiatich rokoch a privádza čitateľa do verne opísaného priestoru, v ktorom sa táto eminentná americká jazzová speváčka pohybovala. Iba dnes hádam môžeme pochopiť, čím všetkým musela na svojej ceste k umeleckému zenitu prejsť. Hoci ju počas jej života a aj po smrti často zobrazovali iba ako narkomanku, ktorá mala nešťastné ľúbostné vzťahy s mužmi a so ženami, obklopovali ju zrady a podvody ľudí jej blízkeho okolia, autor Paul Alexander sa nedal uniesť masou informácií o Billie (pôvodným menom Eleanora Faganová) a na literárne faktografické spracovanie si šikovne vybral posledný rok pred jej smrťou. Podal veľmi živý obraz o jej finálnom triumfe, ktorý nakoniec dosiahla svojím talentom, pracovitosťou a odvahou.

Billie bola prvou Afroameričankou, ktorá spievala s čisto bielym orchestrom, prvá americká černoška, ktorá spievala v Metropolitnej opere. Spievala aj v Savoy Ballroom v Chicagu, v Hollywood Bowl v Los Angeles, newyorskej Carnegie Hall, v milánskej La Scale a na iných svetoznámych miestach.

Ani nie osemnásťročná v novembri roku 1933 urobila svoju prvú nahrávku. Bolo to takmer rok po tom, čo ju v nelegálnom bare (v čase vrcholiacej prohibície v USA) objavil známy jazzový kritik John Hammond a zoznámil s viacerými významnými hudobníkmi, medzi nimi aj s Benny Goodmanom, ktorého presvedčil, aby Billie pozval na nahrávanie do svojho štúdia.

Benny Goodman bol už v tom čase významnou postavou na newyorskej hudobnej scéne a Billie Holidayová s ním vtedy nahrala svoje prvé dve piesne. O dva roky nato Billie nahrávala pravidelne pre štúdio spoločnosti Columbia a jej spevácka kariéra už bola v plnom prúde.

Vo svojej autobiografii Lady spieva blues Billie hovorí o tom, ako sa stala speváčkou: „Jedného dňa, keď sme meškali s platbou nájomného, mama dostala písomné upozornenie, že ak okamžite nezaplatíme rentu, prijde nás polícia deložovať a vyhodia nás na ulicu. Nevedela som, že tu na Severe to bežne robili. Nech to bolo na Juhu akokoľvek zlé, tam vás nikdy nevyhodili na ulicu. Bolo to v čase tej najtuhšej zimy v Harleme a mama sa ani nepostavila na nohy, taká bola chorá. Keď nadišiel posledný večer ultimáta, rozhodla som sa, že peniaze zoženiem za každú cenu. Tej noci bolo pekelne chladno, no vyšla som na ulicu bez kabáta. Išla som po Siedmej avenue a vošla som do každého podniku nájsť si nejakú prácu. Tento rajón bol vtedy naozajstné miesto zábavy, s tuctom barov a reštaurácií v každom bloku. Nakoniec som vošla do Pod & Jerryho baru a pýtala som sa na šéfa, myslím, že ma poslali za Jerrym. Predstavila som sa ako tanečnica a že by som to chcela skúsiť. Vedela som tancovať iba dvojkrok a vôbec som nevedela, že slovo konkurz vôbec existuje. Jerry ma poslal ku klaviristovi a vyzval ma, aby som sa im predviedla. Bolo to úbohé, tancovala som ten svoj dvojkrok, znovu a znovu, až kým Jerry na mňa nezabrechal, aby som prestala plytvať jeho časom. Chcel ma hneď aj vyhodiť z baru, ale neprestávala som žobroniť o prácu. Nakoniec sa pianista nado mnou zľutoval a spýtal sa: Dievča, vieš aspoň spievať? Odpovedala som: Samozrejme, že viem, ale načo mi je to dobré? Spievala som od mala, ale páčilo sa mi to natoľko, že mi ani nenapadlo, že by som si tým naozaj mohla aj zarábať. A okrem toho to boli časy, keď v Harleme kraľoval Cotton Club a tie známe mačičky, ktoré nič nevedeli, ale vyzerali fantasticky, trocha sa ponatriasali a zhrabli peniaze od hostí. Ale v tom momente som si uvedomila, že to bol jediný spôsob, ako získať peniaze, a ja som do rána potrebovala zohnať štyridsaťpäť dolárov. O spevákoch sa vtedy veľmi nevedelo, iba ak ste boli Paul Robeson, Julian Bledsoe alebo niekto podobný. A tak som povedala pianistovi, aby zahral Trav'lin' All Alone od sestier Boswellových. Tá pieseň vyjadrovala presne to, ako som sa v tom momente cítila. A aspoň časť tej skladby musela na prítomných zapôsobiť. Celý bar stíchol, a ak by niekomu padol čo len špendlík, tak by to zaznelo ako výbuch bomby. Keď som skončila, každý v miestnosti slzil a hneď na prvý raz som vyzbierala tridsaťosem dolárov. Keď som toho večera odchádzala domov, rozdelila som sa o peniaze s pianistom a ešte aj tak mi zostalo päťdesiatsedem dolárov. Vyšla som na ulicu, kúpila celé pečené kurča a opraženú fazuľu – mama ju milovala – a letela domov po Siedmej avenue. Keď som doma ukázala, že mám peniaze na zaplatenie nájmu a že mám stále miesto ako speváčka za osemnásť dolárov týždenne, mama nemohla tomu uveriť…“

Billie v roku 1939 nahrala prelomovú pieseň Strange Fruit, podľa poémy židovského učiteľa Abela Meeropola, protestsong proti lynčovaniu černochov najmä na americkom juhu. Meeropola inšpirovala krvavá udalosť v auguste 1930 v štáte Indiana, keď rozvášnený belošský dav vtrhol do väznice v meste Marion a zlynčoval dvoch mladých černochov podozrivých z vraždy belocha a obesil ich mŕtvoly na neďaleké stromy.

Meeropol uvidel známu fotografiu Lawrencea Beitlera z roku 1930, ako dav zavraždil Thomasa Shippa a Abrama Smitha, a v roku 1937 napísal báseň, ktorá neskôr inšpirovala Billie Holidayovú. Jej pieseň Strange Fruit sa stala protestsongom boja černošskej menšiny za ľudské práva v USA. Úrady sa za to Billie Holidayovej „odvďačili“ – sledovali ju a strpčovali jej spevácku kariéru, ako sa len dalo. Obávali sa, že pieseň vyburcuje ďalšiu vlnu nepokojov v afroamerickej komunite, a usilovali sa odradiť ju od spievania tejto piesne. Keď sa im to nedarilo, riaditeľ federálneho protinarkotického úradu Anslinger, s požehnaním od riaditeľa FBI Hoovera, na ňu nasadil skupinu agentov, aby ju kompromitovali pre jej drogový návyk, a v roku 1949 sa im podarilo podplatiť ľudí v jej najbližšom okolí a dostať ju na rok do väzenia. O tomto policajnom prenasledovaní Billie Holidayovej podala umelecky spracovanú výpoveď americká životopisná filmová dráma z roku 2021 United States vs. Billie Holiday.

Po prepustení z väzenia sa Billie vrátila na jazzovú scénu, no často musela hosťovať mimo New Yorku, pretože miestne úrady jej odmietali vydať licenciu, aby mohla spievať v baroch a vôbec kdekoľvek, kde sa predával alkohol. Jej manažér jej zabezpečoval vystúpenia mimo najväčšieho amerického mesta. Bola nebezpečnou umelkyňou, ktorá dokázala svojím hlasom rozhýbať davy. Polícia jej bola stále v pätách. Detektívi podplácali alebo vydierali ľudí v jej blízkom okolí, usilovali sa jej za každú cenu zabrániť, aby spievala pieseň Strange Fruit, ktorá sa mohla stať Marseillesou Afroameričanov. Ked Billie zaspievala... southern trees bear strange fruit, blood on the leaves and blood at the root, black bodies swinging in the southern breeze, strange fruit hanging from the poplar trees... Keď sa Billie objavila na pódiu, obecenstvo všetkých rás sa dvíhalo zo sedadiel a diváci sa dožadovali tejto revolučnej piesne.

Úrady sa vo svojej šikane proti jazzovej speváčke nezastavili ani v čase, keď bola veľmi ťažko chorá Billie pripútaná na lôžko. Do Metropolitnej nemocnice v New Yorku ju previezli v bezvedomí 31. mája 1959. Prijali ju pod jej občianskym menom Eleanora McKayová, a keďže nemocničný personál nevedel, o koho ide, nechali ju v bezvedomí vyše troch hodín na vozíku. Až na intervenciu jej priateľov po hodinách strávených na nemocničnej chodbe jej poskytli prvú pomoc.

Billie sa už z nemocnice nevrátila. Jej stav, ktorý sa čiastočne zlepšil a stabilizoval, sa vážne narušil zásahom polície, ktorá 12. júna 1959 vtrhla do jej nemocničnej izby a na lôžko pripútanú speváčku obvinila z vlastníctva narkotík, nasadila jej želiezka a pred jej izbu postavila stráž. Policajná akcia nasledovala po udaní, keď ošetrujúca zdravotná sestra údajne našla v izbe Billie Holidayovej balíček s bielym práškom a oznámila to. Vyšetrovatelia naliehali, aby prezradila zdroj nákupu drôg. Billie odmietla a prokurátor sa usiloval dotiahnuť ju aj vo vážnom stave pred súd. Keď sa mu to nepodarilo a sudca dokonca prikázal odvolať policajtov z nemocnice, detektívi opäť vtrhli do jej izby, urobili jej daktyloskopiu a zastrašovali ju, usilujúc sa dostať z nej priznanie. Začiatkom júla sa jej stav začal rapídne zhoršovať a 17. júla 1959 po tretej hodine nad ránom Billie Holidayová zomrela.

Billie si neužila peniaze, ktoré tak ťažko zarobila, honoráre za autobiografiu či za filmové práva a príjmy z nahrávok piesní po jej smrti získal manžel Louis McKay, ktorý s ňou už roky nežil a s ktorým sa rozvádzala už pred svojou hospitalizáciou. Vo vážnom zdravotnom stave už nestihla podpísať rozvodové dokumenty, ktoré na ňu čakali doma. Louis McKay, ktorý zomrel v roku 1981, majetok zdedený po Billie Holidayovej odkázal svojej ďalšej manželke a svojmu synovi, ktorého mal štyri roky po smrti Billie – ľuďom, ktorí ju ani nepoznali.

Billie Holidayová sa svojou piesňou Strange Fruit postavila vláde v boji za práva Afroameričanov ešte dávno pred známou deviatkou študentov v Central High School v arkansaskom Little Rocku, predtým ako uvrhli Rosu Parksovú do väzenia, keď odmietla uvoľniť belochovi svoje sedadlo v autobuse v alabamskom Montgomery, či ako Martin Luther King organizoval svoje protestné bojkoty a zhromaždenia. Billie sa nikdy nevzdala svojich piesní a ani na smrteľnej posteli sa nedala zmanipulovať policajnou šikanou. Pripútaná k posteli želiezkami odmietla podpísať detektívom priznanie, ktoré jej nanucovali bez prítomnosti advokáta. Zachovala si svoju dôstojnosť a nakoniec predsa triumfovala nad mocou. Zomrela tak, ako žila a spievala... And don't care just what people say, ain't nobody's business if I do, nobody's business, ain't nobody's business, nobody's business, nobody's business if I do...

Jej umelecké dedičstvo – 350 piesní, ktoré naspievala počas svojej kariéry, žije dodnes. Pieseň Strange Fruit, ktorej sa ešte v roku jej uvedenia predalo vyše milióna gramoplatní, v roku 1978 uviedli do siene slávy – Grammy Hall of Fame. V roku 1999 ju Time Magazine nazval piesňou storočia a v roku 2002 túto pieseň americký Kongres poctil zaradením do National Recording Registry.

O autorovi:

Paul Alexander publikoval osem kníh, medzi nimi Rough Magic – biografiu Sylvie Plathovej či J. D. Salingera, ktorá sa stala podkladom na dokumentárny film vysielaný na amerických staniciach PBS, Netflix a HBO. Jeho novinové články a komentáre sa objavujú na stránkach The New York Times, The Los Angeles Times, The Boston Globe, The Guardian, The Washington Post a Rolling Stone. Prednáša na Hunter College.

Danica Hollá, Seattle

Zobraziť diskusiu (0)