Barberyová tentoraz zvolila iný žáner, ktorý vydavateľ označil ako literárnu fantasy. Zdanlivo to potvrdzuje samotný názov knihy i anotácia odkazujúca na nadčasový príbeh o silách dobra a zla.

Na nadprirodzené prvky je text skutočne bohatý a v tomto zmysle o jeho žánrovej príslušnosti nemôžeme pochybovať. V tú istú noc nájdu obyvatelia malej francúzskej farmy i horskej osady v Taliansku na svojom prahu bábätko – dievčatko. Maria a Clara, ktoré až do svojich trinástich rokov vyrastajú bez povedomia o tej druhej, však už čoskoro začnú prejavovať zvláštne schopnosti. Clara dokáže prostredníctvom hry na klavír zhmotňovať obrazy z minulosti i súčasnosti a Maria odhaľuje v ľuďoch to najlepšie a vytvára spojenia s tajomným svetom elfov. Práve z neho však prišlo kedysi dávno i zlo, ktoré sa teraz snaží ľudský svet zničiť.

Barberyová poetickým jazykom a na relatívne malom priestore (literárnom i geografickom) rozohráva príbeh s epickými tendenciami. Dievčatá vyrastajúce v uzavretom prostredí horských dedín sú obklopené ľuďmi, ktorí žijú jednoduchým životom. Ich každodennosť autorka približuje v opisoch lesov a hôr, zmyslových vnemov (chuť hrušky na víne, pohľad na tri strúčiky cesnaku a pohár s vodou) i životných výziev malých ako zbieranie liečivých bylín, ale i veľkých ako záchrana sveta. Spolu s postavami tak Barberyová láka a navádza čitateľa k obnove slabnúceho spojenia s prírodou.

Výčitky modernému svetu a ľudskej expanzii na úkor prírodného sveta zase akcentuje prechod jednej z hrdiniek do mestského prostredia „mŕtvych kameňov“, ktorému vládne nebezpečný guvernér. Ten dáva dievčatku i jeho mentorom pocítiť svoju moc – nielen naznačovanú nadprirodzenú, ale i svetskú – politickú, pred ktorou sú nútení utiecť v utajení.

Autorka vo svojom románe prináša magické prostredie i postavy. Práve dôraz na čarovnosť, mystifikácia a kvetnatý poetický jazyk však predstavujú hlavné úskalia textu, v ktorom dominujú na úkor dejovosti. Hlavná príbehová línia je často prerušovaná odbočkami do epizód zo života niektorej z množstva postáv, pričom často nie je jasné, či a ktorá z nich bude pre ďalší vývoj relevantná. Tento rušivý element komplikuje aj schopnosť čitateľa stotožniť sa s postavami – veľké množstvo z nich sa do deja zapojí len nakrátko, zatiaľ čo hlavné postavy sú tak prehnane tajomné, že sa o nich nedozvieme takmer nič.

Barberyová to čitateľovi neuľahčuje ani v dialógoch. Tie síce ponúkajú mnoho podnetov na zamyslenie či úvahy o sile príbehu a podstate umenia a krásy, no ich význam pre dej sa často ukazuje ako sporný – prehnane mystifikujúce a nenadväzujúce výpovede ostávajú nerozlúštené a v poslednej tretine textu sa autorka niekoľkokrát zbytočne uchyľuje k bezdôvodnému odkladu vysvetlení („Tenhle příběh ti ale dnes vyprávět nebudeme.“), ktoré neskôr aj tak poskytne.

Práve na poslednej stovke strán pritom dochádza k oveľa vyváženejšiemu stavu, čo sa týka využitia poetického jazyka a zrýchlenia dynamiky deja. Postavy začínajú konať a viaceré otvorené línie, ktoré autorka načrtla v prvých dvoch „prípravných“ tretinách románu, sa začínajú spájať do zmysluplných konštrukcií. Obrazy ticha pred búrkou a neskrotenej sily živlov ovládnutých zlom ostanú v pamäti čitateľa ešte dlho po dočítaní – pokiaľ nestratí záujem (či seba) v komplikovanom a pomaly plynúcom texte, ktorý im predchádzal.

Závisí teda od očakávaní konkrétneho čitateľa a čitateľky. Barberyovej beletristický apel na návrat človekak prírode plynie v pomalom tempe a len naznačenom kontraste s technikou a pokrokom moderného sveta, v protikladoch starého a nového, rurálneho a urbánneho. Život elfů sa priam ponúka na sústredené, pomalé či snáď epizodické čítanie kdesi v záhrade. Tento štýl však nemusí vyhovovať každému – a fanúšikom a fanúšičkám žánrovej literatúry tobôž.

Muriel Barbery

Život elfů

Jota 2019

Zobraziť diskusiu (0)