Dolný Val je na prvý pohľad obyčajné malomesto s niečo vyše dvadsaťtisíc obyvateľmi. Muži sa stretávajú v krčme, ktorú prezývajú svätostánok. V ňom sa nachádza srdce mesta, pulzuje život (leje sa ako čerstvo vychladené pivo) či prebiehajú všetky dôležité i menej dôležité rozhovory. Ich predmetom je najmä rodina, práca a želania zrelých mužov po päťdesiatke. Možno však ,,svätostánok“ iba napĺňa nemenej známu túžbu po svätom pokoji. ,,Väčšina jeho rovesníkov prahla po svätom pokoji, už chcem svätý pokoj – ale čo je to svätý pokoj? pýtal sa.“ Niekto ho hľadá, chodiac po dvore, iný premýšľajúc nad stolom práve v krčme.

Pre svätostánok sú typické modlitby veriacich, teda tých, ktorí sa v ňom zhromažďujú. Má v ňom svoj význam rovnako modlitba, ako aj mlčanie. Aj v krčme sa mlčí – prebiehajú v nej tiché konfrontácie so samým sebou. A modlitby? Tie ostávajú často nevypovedané. Presne ako tajomstvá, ktoré majú postavy v diele. Tých je niekoľko. Okrem mužov z Dolného Valu, návštevníkov ,,svätostánku“, z ktorých má každý svoj vlastný príbeh, tvorí dejovú líniu Vanesa – štyridsiatnička, ktorá žije so svojím otcom a dcérou. V istom momente nastáva stretnutie medzi oboma protagonistami a udalosti dostanú nečakaný spád.

O Vanesinej minulosti sa dozvedáme pomocou retrospektívneho rozprávania. Jej osud je príkladom toho, že si traumy z detstva ľudia často nesú naďalej so sebou. V tomto prípade ide o nezvyčajný syndróm, ktorý výrazným spôsobom poznačil Vanesu a jej okolie. Naučila sa s ním však viac-menej fungovať bez problémov. Napriek tomu ju jej choroba dostáva do rôznych situácií, tvorí obsah väčšiny rozhovorov a do veľkej miery sa vďaka nej stáva zaujímavou osobou pre cudzincov aj známych. Príznaky syndrómu sa prejavujú ako početné červené škvrny po celom Vanesinom tele, a tak je odkázaná na neustále prijímanie dotykov. Pre ňu ide o nevyhnutnosť, pre jej blízkych niekedy o otravný zvyk. Vanesine potreby však musia ostať naplnené. Hlad po dotykoch je zároveň aj hladom po láske, ktorú si týmto spôsobom priam vynucuje. Svoju túžbu čiastočne sýti vzťahom s Gabrielom. Dokáže však odohnať jej trápenie?

Nad Dolným Valom sa zmráka a v inak pokojnom meste sa vyskytnú početné otravy psov a vražda manželky Gabrielovho kamaráta. V oboch prípadoch sa angažuje ako policajt. A hoci je vo vzťahu s Vanesou šťastný, predsa jej so stúpajúcou dôverou nedokáže o sebe povedať všetko. Má svoje tajomstvá. Vanesa je na tom rovnako. Klame Gabriela aj samu seba. Ukáže sa, že nie sú jediní, čo si nechávajú v zálohe ,,zadné dvierka“, čiže možnosť utiecť z reality do svojej pravdy (alebo ďalšieho klamstva). Príčina konfliktu a vnútorného napätia medzi postavami tak tkvie nielen v stupňovaní partnerskej dôvery, ale aj v neustálom klamaní. Čo sa stane východiskom z tejto situácie?

Vanda Rozenbergová priniesla v knihe Spoločný nočný mier precíznu psychologickú štúdiu postáv. V danom rukopise dáva priestor autentickosti, rodinným tragédiám aj traumám. Komplexne vykresľuje mužský a ženský svet – skvelo rozumie obom pohlaviam. Odhaľuje v človeku skryté vnútorné pohnútky, odsudzuje akúkoľvek formu násilia a pokúša sa o zmierenie. Text sa napriek ťažkým témam číta ľahko – pomáha tomu aj značné odľahčenie pre autorku príznačným humorom a vtipom. Román otvára otázku podvodov a lží, ukazuje ich zhubné pôsobenie na človeka a jeho vzťahy, pričom za škodlivé sa považuje nielen klamanie ostatných, ale aj seba. V medziľudských vzťahoch figurujú trojuholníky, jeden člen je v nich navyše a neskôr sa dostáva na okraj záujmu (alebo z deja úplne vymizne). Napokon sa v diele pracuje s veľkým počtom postáv – niektoré sú viac a iné menej dôležité pre samotný dej. Ich potenciál však ostal sčasti nevyužitý. Svoju úlohu v diele hrajú aj (skutočné či metaforické) zvieratá. Jedno z nich sa nachádza na nápaditej obálke knihy. Autorkou ilustrácie je sama spisovateľka, ktorá vyniká nielen skvelým pozorovacím talentom a skutočným rozprávačským majstrovstvom, ale aj estetickým zmyslom.

Vanda Rozenbergová: Spoločný nočný mier

Slovart, 2020

264 strán

Zobraziť diskusiu (0)