Článok Jána Púčeka v Denníku N pri príležitosti Vianovej storočnice a prvého slovenského vydania jedného z jeho kľúčových diel, románu Červená tráva (vyd. Modrý Peter, preložila Michaela Jurovská), vo mne vyvolal príliv spomienok na prvé stretnutie s Borisom Vianom.

Nie, s Vianom som sa samozrejme v žiadnom prípade nemohol stretnúť osobne. Dvadsiateho tretieho júna 1959, keď počas premietania filmovej verzie jeho románu Napľujem na vaše hroby 39-ročný spisovateľ náhle skolaboval a cestou do nemocnice v sanitke podľahol infarktu, som ešte nemal ani päť rokov.

Spomienky sa samozrejme viažu k prvému stretnutiu so spisovateľovým životom a dielom, ktoré malo nádych vianovskej absurdity. Pamätníci si azda spomenú, že v Esterházyho paláci na Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave kedysi sídlil Dom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva a v ňom sa nachádzala aj knižnica. Môj priateľ a spolužiak z gymnázia, dnes významný matematik, jedného dňa okolo roku 1973 objavil, že sa tam popri dielach klasikov marxizmu-leninizmu a „skvostov“ socialistického realizmu nachádzala aj celkom slušná kôpka čísiel českej Světovej literatury, mnohé z obdobia kultúrneho „odmäku“ okolo roku 1968. Zrejme ich prehliadlo bdelé oko normalizačných cenzorov alebo ich osvietená knihovníčka zachránila pred skartovaním. Nejaký čas sme si teda s priateľom chodili tieto čísla Světovky vypožičiavať.

V jednom čísle z roku 1967 som natrafil na obsiahly materiál o živote Borisa Viana, o ktorom som dovtedy nepočul, a dve jeho poviedky. Ten zážitok na mňa zapôsobil ako blesk z jasného neba, nikdy naň nezabudnem.

Prvá poviedka (Mejdan u Léobilla) bola záznamom vodopádu bláznivých vylomenín, výstrelkov a eskapád, ktoré vymýšľali Vian a jeho priateľ Major, vlastným menom Jacques Loustalot. Major bol po osem rokov Vianovým druhým ja – amatérsky herec, milovník džezu a alkoholu, mystifikácie a recesie, so skleným okom, ktoré si na ohúrenie a pobavenie spoločnosti rád vyberal a prehĺtal. Loustalot tragicky zomrel mladý, iba 23-ročný: kvôli hlúpej stávke počas jednej vianovskej surprise party vypadol v zime 1948 z okna.

Druhá poviedka, tragicky krásne Malé zastavení, vo mne zanechala mimoriadne silný dojem. Kontúry príbehu si vybavujem takto: Zo strechy vysokého činžiaka raz večer skáče životom zunovaný samovrah. Čas akoby odrazu spomalil svoj beh. Muž letí popred vysvietené okná jednotlivých poschodí a pozoruje obyčajný život, ktorý sa za nimi odohráva. Za jedným večeria rodina, za iným sa hádajú manželia. Za otvoreným oknom na druhom poschodí stojí krásna, smutná, osamelá žena. Muž zastaví svoj pád, vstúpi dnu, prežije so ženou krátky intenzívny vzťah. Potom vykráča po schodišti až na strechu, znovu skočí a o pár okamihov sa roztriešti na chodníku pred činžiakom. (Zadrhnutie toku času vo Vianovej poviedke pripomína Borgesov Tajný zázrak zo zbierky Fikcie.)

Po tomto prvom zoznámení ostal Boris Vian natrvalo v mojom hľadáčiku. Nie je mi úplne jasné, prečo sa jeho poviedky a romány u nás dlho nevydávali. Možno boli na príčine Vianova nespútaná kreativita, nekonformnosť a láska ku slobode, ale aj tragickejšie a úzkostné tóny a metafory ľudskej existencie v jeho neskoršej tvorbe – témy nevhodné pre normalizovanú socialistickú spoločnosť. V malých nákladoch vyšli Pěna dní v roku 1967 a Červená tráva a Srdcerváč spoločne v r. 1971, k nim sa však bolo veľmi ťažké dostať.

Mojím ďalším stretnutím s Vianom tak bol až v roku 1985 nádherný román Pěna dní, ktorý spolu s Červenou trávou vydal pražský Odeon. Po slovensky vyšla Pena dní spolu s Jeseňou v Pekingu v r. 1990 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, pred deviatimi rokmi Penu dní opäť vydala Agentúra Pohoda.

O nej už ale písali kompetentnejší odo mňa, napr. vlani pani Elena Flašková.

Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)