Zložitosť sveta a ľudí v ňom

Vigan v diele Slová vďaky rozpráva o problémovom starnutí v dnešnom „skazenom“ svete. Charakter Mišky je vyznačený spojením jemnosti, úprimnosti a nežnosti, ktorú – hoci možno aj nevedome – odovzdáva svojím spoločníkom. Prežila ťažké životné momenty, na ktoré sa nedá len tak zabudnúť. Pre svoj strach sa ocitá v starobinci, ktorý je stvárnením kontrastného prostredia. Každá osoba v ňom prežíva vlastné trápenia, rieši svoje problémy a dospieva k individuálnym záverom.

Prezentované prozaické dielo nie je však LEN o starnutí a traumatických zážitkoch. Nepriamo rozoberá večne aktuálnu tému a najväčší nedostatok v histórii ľudského sveta. Pojednáva o vďačnosti. O tom, ako si predsa len až s pribúdajúcim vekom uvedomíme, že sme mali za viac vecí poďakovať, viackrát urobiť niečo len tak nezištne, viackrát pomôcť a nič naspäť neočakávať.

„Už ste si skúsili zrátať, koľkokrát za deň ste povedali ďakujem? Samovoľné, automatické poďakovania za zdvorilosť, za spoločenské správanie. Takmer prázdne. Občas zabudnuté.“

Mária a Jérôm v Miškinom živote

Každý príbeh si podľa môjho názoru žiada štipku lásky. Či už rodičovskej, partnerskej, alebo kamarátskej. A táto knižka disponuje svojím osobitým spôsobom každým jedným typom. Autorka v nej vykresľuje vzťahy medzi jednotlivým protagonistami, zobrazuje nepretržitú starostlivosť a strach, je výnimočným spôsobom aj vtipná pri znázornení podoby zmýšľania starších osôb. Ide o tzv. „dojemnú otvorenosť starých, ten spôsob strkať prsty presne na miesto, kde to bolí.“

Miesto, kde to bolí. Miesto alebo spomienka, ktorá nás trápi a nezmizne ani po uplynutí dlhého času. Veľa vecí sa časom stratí, časom pominie hnev a smútok, zmizne cit, intimita, bolesť a aj naše myslenie sa bude líšiť od toho spred pár rokov. Tento fakt je v knihe dokonalo predostretý, a to práve prostredníctvom vzťahu medzi ľuďmi s výrazným vekovým rozdielom. Mimoriadne vydarená je aj skutočnosť, že v nej čitateľ nemusí „nasilu“ hľadať isté nevyslovené posolstvo, pretože práve vďačnosť sa najjednoduchšie vyjadruje slovami.

„Keď idem na návštevu k Miške, zakaždým si všimnem obyvateľov domova. Veľmi, veľmi starých, stredne starých, ešte nie takých starých. A zavše mám chuť spýtať sa ich: Existuje na svete niekto, kto vás ešte poláska?“

Delphine de Vigan: Slová vďaky
Preklad: Alexander Halvoník
Odeon, 2019

Zobraziť diskusiu (0)