„Vždy je a vždy aj bude ďalší príbeh. O tom príbeh je.“

Jeseň je umeleckým rozprávaním o koncoch a začiatkoch. A tiež o nezvyčajnom priateľstve. Na jednej strane stojí dospievajúca Elisabeth a jej hlava chrliaca množstvo otázok, na ktoré jej mama odsekne vždy „neviem“, a na druhej strane zasa Daniel, starnúci sused – čudák, ktorý jej v spoločných rozhovoroch vždy ponúkne kúsok zo svojej múdrosti. Najprv sa jej vždy opýta na to, čo číta, a keď mu Elisabeth odpovie, začnú sa rozprávať (banálnosti si nechávajú na neskôr alebo sa o nich nerozprávajú vôbec). Jednoducho sa spoločne podelia o vlastné vnímanie sveta, chvíľu polemizujú a udržiavajú pomyselnú „loptičku“ stále vo vzduchu. Elisabeth toto priateľstvo udržiava pri jedinom „zdroji“ života, nevyčerpateľnej studni odpovedí, úvah a myšlienok – Danielovi.

Ten je v knihe skôr „prítomný“ cez Elisabethine spomienky. Napokon má už 101 rokov a dielo ho zachytáva v domove dôchodcov, kde väčšinu času prespí. Akoby boli spomienky naňho jediná barlička, o ktorú sa môže Elisabeth ešte oprieť. Ako sa končí Danielov život, tak ubiehajú minúty aj jednej z kapitol v dejinách Veľkej Británie. Odchod z Európskej únie, označovaný ako brexit, sa totiž blíži – šíri sa nenávisť, rastie agresivita a v ľuďoch lomcuje strach a neistota.

Jeseň od Ali Smith je preto považovaná aj za prvý „pobrexitový“ román. Táto dejová línia sa vyskytuje v príbehu až po istom čase a podčiarkuje ju istá naliehavosť, vyjadrená aj opakovaním rovnakých slov na začiatku po sebe idúcich viet: „V celej krajine sa ľudia cítili opustení a šokovaní. V celej krajine sa ľudia cítili čestní. V celej krajine sa ľudia cítili nanič. V celej krajine ľudia cítili bremeno dejín na svojich pleciach.“

No práve nezvyčajné priateľstvo medzi Elisabeth a Danielom je to, čo dielo stmeľuje a dáva rozprávaniu ľudský aspekt. Jeden z citátov z knihy hovorí o tom, že na priateľov niekedy čakáme celý život. O tejto myšlienke by sa možno dalo polemizovať, no napriek tomu v kontexte diela vyznieva veta ako šitá na mieru hlavným hrdinom. Elisabeth a Daniel sú dôkazom toho, že aj neobyčajné priateľstvo má tendenciu vydržať niekedy až do konca – vie prekonať osobnú krízu, odlúčenie a nepriaznivú spoločenskú atmosféru.

Okrem tohto aspektu sa v knihe často spomína starnutie ako prejav ubúdania fyzických síl, krehkosti a čoraz väčšej zraniteľnosti. Písať o starobe z tohto pohľadu nie je jednoduché, no práve Smith poukazuje na jej prínos pre zdanlivo neuspokojiteľné potreby mladého človeka. Jej štýl, obohatený o myšlienky filozofického charakteru a úvahy, pripomína esej a je určitým pohladením a povzbudením pre čitateľa. Ten akosi vytuší za riadkami plnými starostí a problémov nádej – aj keď stromy na konci jesene zhadzujú všetky listy, predsa sú dôkazom farebnosti života.

Ali Smith sa v románe Jeseň podarila skvostná štúdia o ľudskosti, pričom Elisabethin príbeh vyrozprávala krásnym umeleckým jazykom. Potreba dialógu sa aj v súčasnosti javí ako liek na srdce a tvrdohlavý rozum. A čo sa stane liekom na starnutie? Keď nielen v literatúre prenecháme slovo starým ľuďom. Napriek svojmu veku sú ohnivkami spojenia medzi generáciami a s mladými ich spája najmä túžba po lepšom a krajšom svete. Na začiatok preto stačí, ak im začneme načúvať. Môžu sa nám stať veľkou inšpiráciou, lebo rozhodne majú čo povedať.

Ali Smith: Jeseň

Preklad: Kristína Svrčková, Pavol Lukáč

Artforum, 2019, edícia -klad

Zobraziť diskusiu (0)