Dva roky pred udelením Nobelovej ceny za literatúru napísal John Steinbeck svojmu priateľovi: „Na jeseň sa idem opäť zblížiť so svojou vlastnou krajinou. Mám dojem, že som zabudol, ako vonia a chutí, ako znie – už uplynulo veľa času odvtedy, čo som si ju mohol úplne zblízka poobzerať. Kúpil som si malý nákladiak, s malou chatkou na korbe, podobnou kajute člna, s posteľou, kachľami, písacím stolom, chladničkou a toaletou. Nekúpil som príves, ale obytné auto, ktoré sa lepšie ovláda pri šoférovaní a parkovaní. Vydám sa na cestu z východného pobrežia na Západ severnou cestou, krížom-krážom cez Severozápad a cez štáty Skalistých hôr. Vyhnem sa veľkým mestám, pôjdem cez malé usadlosti s farmami a rančmi, budem vysedávať v baroch a hamburgárňach a v nedeľu si zájdem do kostola. Potom z Oregonu šibnem po Pacifickom pobreží dolu do Kalifornie a potom naspäť seknem krížom cez Juhozápad a Juh až po Atlantické pobrežie a potom späť na jeho sever. Väčšinu cesty pôjdem sám, manželka ma, z času na čas, pri mojich zastávkach navštívi.

Pocestujem inkognito, chcem nerušene krajinu pozorovať a načúvať jej. Potrebujem si svoju vlasť znovu naštudovať, znovu sa s ňou zoznámiť, s jej názormi a zmenami...“

A naozaj, začiatkom septembra 1960 John Steinbeck vyrazil na cestu vo svojom zelenom nákladiaku GMC, obytnom aute, na ktorom sa skvel donkichotovský nápis – Rocinante. A v kabíne vedľa vodiča sa pohodlne usalašil jeho veľký francúzsky pudel Charley, ktorý sprevádzal spisovateľa na niekoľkotisícmíľovej ceste po americkom kontinente. O dva roky neskôr sa na amerických knižných pultoch objavila neveľká kniha Johna Steinbecka – Potulky s Charleym: Po stopách Ameriky.

John Steinbeck bol svedkom hospodárskej krízy, keď sa veľký americký sen menil na nekonečnú nočnú moru. Vo svojej najlepšej knihe Ovocie hnevu priblížil obraz osudov pol milióna malých farmárov a poľnohospodárskych robotníkov z amerického Stredozápadu, ktorí museli opustiť svoje domovy a presťahovať sa zväčša do Kalifornie, kde, samozrejme, na nich – na Okies, ako ich nazývali – nikto nečakal. Kniha, za ktorú v roku 1939 Steinbeck dostal Pulitzerovu knihu, a najmä jej filmové spracovanie režisérom Johnom Fordom už v nasledujúcom roku rozbúrili kultúrnu hladinu nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe.

John Steinbeck sa narodil 27. februára 1902 v kalifornskom mestečku Salinas v rodine, ktorá patrila k americkej strednej vrstve. Počas letných prázdnin si privyrábal prácou na rančoch a neskôr aj na cukrovarníckych farmách, kde sa mal možnosť zoznámiť so životom inej spoločenskej vrstvy, než v akej sa narodil a vyrastal. Táto životná skúsenosť sa odrazila v mnohých jeho literárnych prácach. Po štúdiách na Stanfordovej univerzite sa vydal do New Yorku, kde sa usilovať uchytiť ako novinár na voľnej nohe, ale čoskoro sa vrátil do Kalifornie, aby sa úplne venoval písaniu prózy. Rozhnevaný občan Steinbeck, obhajca ponížených a urazených, otvorene ukázal slabé miesta amerického sna, ale zároveň, ako jeden z mála, vyzdvihol nádej a vieru, ktorú tento sen skrýval. Ako naturalista a environmentalista veril v prírodu a vo vývoj ľudskej osobnosti.

Po Ovocí hnevu a Pulitzerovej cene sa jeho úspešná literárna kariéra naplno rozbehla – nasledovali diela ako Na plechárni (1945), Na východ od raja (1952), Zima úzkosti (1961) či Potulky s Charleym (1962), ktoré boli jednou z jeho posledných prác a vyšli práve v roku, keď sa stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru.

Iróniou osudu sa stalo, že Steinbeck, v poradí iba šiesty Američan, ktorému sa podarilo získať najprestížnejšiu literárnu cenu, sa po jej udelení v roku 1962 stal terčom útokov americkej tlače, ktoré proti nemu viedli New York Times, keď 9. decembra toho roku uverejnili článok (pravdepodobne na objednávku) Arthura Mizenera, profesora literatúry na Cornellovej univerzite a literárneho kritika. Mizener označil Steinbecka za autora minulosti a otvorene sa pýtal, či si jeho morálna vízia z tridsiatych rokov ešte stále zaslúži Nobelovu cenu v časoch, keď čitateľská verejnosť už tomu obdobiu dávno prestala venovať pozornosť. Takisto označil Steinbeckove literárne názory za simplicistické a dokazoval, že Amerika a jej literárna tvorba sa už dávno preniesla niekam inam. Obvinil Švédsku kráľovskú akadémiu, že za laureáta Nobelovej ceny vybrala dinosaura a druhotriedneho autora, ktorého diela ani v minulosti neboli poznačené dobovými modernistickými vplyvmi, nemali nič spoločné s novým štýlom písania ako u Hemingwaya a hĺbkou duše Faulknerových postáv, že Steinbeckovi hrdinovia vôbec nemali svoj vnútorný život a že sa vo svojich literárnych opisoch viac kĺzal po povrchu a zbytočne veľa písal o počasí, práci ľudí, ich strojoch a nástrojoch.

Deň po uverejnení tohto devastujúceho článku Steinbeck stál na pódiu Švédskej kráľovskej akadémie a v úvode skromne podotkol, že sú azda mnohí iní spisovatelia, ktorí si Nobelovu cenu zaslúžia pravdepodobne omnoho viac než on. A potom predniesol svoju ohromujúcu, a zároveň optimistickú reč o úlohe spisovateľov v atómovej dobe, v časoch, keď si človek uzurpoval moc, ktorá sa v minulosti pripisovala iba Bohu... A v takej situácii vyzval, aby v konaní ľudí voči sebe a prírode prevládla múdrosť, ktorej sa ľudia oddávna dovolávali u božstva...

Steinbeckovej tvorbe sa však po nevyberaných útokoch v čase udelenia Nobelovej ceny nakoniec dostalo literárnej satisfakcie, ale až omnoho neskôr, na prelome tisícročia a najmä dnes, keď kritika začala v jeho tvorbe vyzdvihovať environmentálne prvky, ktorými ďaleko predbehol svoju dobu, keď niekedy až naturalisticky opisoval, čo človek páchal (a dodnes pácha) na prírode. Objavili sa nové vydania jeho kníh a aj na českých a slovenských pultoch kníhkupectiev znovu uzreli svetlo sveta aj jeho Potulky s Charleym.

Jeho najlepšie literárne diela hovoria o veľkosti Steinbeckovho srdca i mysle. Zdá sa mi, že toto spojenie v súčasnej americkej literatúre často chýba.

Dnes Steinbeckovu veľkú cestu po Amerike, príbehy skúseného pozorovateľa meniacej sa krajiny, pripomína rozsiahla výstava v Národnom Steinbeckovom centre v jeho rodnom meste Salinas, neďaleko od Monterey, v strednej Kalifornii. Expozícii s obrovskou mapou Steinbeckovej cesty po kontinente doplnenej fotografiami a citátmi z knihy dominuje originálny zelený obytný nákladiak, v ktorom autor spával počas svojej cesty a zapisoval si svoje nekonečné pozorovania americkej spoločnosti šesťdesiatych rokov. Z jeho cestovateľských zápiskov vznikla kniha, v ktorej často kontrastovalo staré s novým, prichádzajúce s odchádzajúcim.

V Salinas dodnes pripomína Steinbecka aj jeho rodný dom, v ktorom vyrastal a ktorý na spisovateľovu počesť zachovali a zreštaurovali, podobne ako chata jeho otca na pobreží v Pacific Grove, v ktorej Steinbeck prebýval a písal svoje knihy a poviedky. V neďalekom Monterey ho zase pripomína zreštaurovaná konzerváreň Cannery Row (kde sa odohráva jeho román Na plechárni) s hotelmi a reštauráciami, ktorá je dnes vyhľadávanou turistickou atrakciou v tejto prímorskej oblasti.

Z Cannery Row v kalifornskom Monterey sa vám ozýva Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)