Proti ich snahám bojujú dezinformačnými kampaňami a hoaxami zástupcovia ropného a plynárenského priemyslu, politici popierajúci existenčnú hrozbu, ale aj iní vedci. Kniha, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve HADART Publishing, potvrdzuje, že na záchranu planéty je potrebná nielen súhra politiky, technológií, vedy a ekonomiky, ale stredobodom riešenia tohto globálneho problému musí byť aj etický rozmer. Príbeh hrdinov knihy je príbehom nás všetkých.

Úvod: Zúčtovanie

Takmer všetko, čo dnes vieme o globálnom otepľovaní, sme vedeli už v roku 1979. Dokonca sme tomu rozumeli lepšie. Deväť z desiatich Američanov dnes netuší, že vedci v miere ďaleko presahujúcej len všeobecnú zhodu názorov jednotne tvrdia, že ľudia neuváženým spaľovaním fosílnych palív zmenili globálnu klímu. V roku 1979 však už boli hlavné body bezvýhradne akceptované a pozornosť sa presunula od základných princípov k spresňovaniu predpokladaných následkov. „Skleníkový efekt“ – metafora, ktorá vznikla na začiatku dvadsiateho storočia – bol na rozdiel od teórie strún či genetického inžinierstva takpovediac starodávnym javom, opísaným v ktorejkoľvek učebnici uvádzajúcej do sveta biológie. Pochopiť základné vedecké premisy nebolo obzvlášť zložité. Dajú sa zhrnúť do jednoduchého základného princípu: čím viac oxidu uhličitého je v ovzduší, tým viac sa planéta zohrieva. A ľudia pálením uhlia, ropy a plynu chrlia do ovzdušia z roka na rok obludnejšie množstvá oxidu uhličitého.

Od čias priemyselnej revolúcie sa svet zohrial o viac ako 1 stupeň Celzia. Zabrániť zohrievaniu nad 2 stupne Celzia mala Parížska dohoda o zmene klímy, nezáväzná, nevymáhateľná a v podstate už aj ignorovaná zmluva, ktorá bola podpísaná na Svetový deň Zeme v roku 2016. Nedávna štúdia odhaduje šancu na úspech na jednu ku dvadsiatim. Pokiaľ by sa nám to predsa nejakým zázrakom podarilo, budeme sa musieť popasovať len so zánikom všetkých tropických koralových útesov, niekoľkometrovým nárastom morskej hladiny a s opustením Perzského zálivu. Klimatológ James Hansen nazval oteplenie o dva stupne „receptom na dlhodobú katastrofu“. Dlhodobá katastrofa je dnes ešte tým lepším scenárom. Oteplenie o tri stupne je však receptom na katastrofu v krátkom čase: v Arktíde sa objavia lesy, väčšina pobrežných miest sa stane neobývateľnými, nastane hladomor. Podľa Roberta Watsona, niekdajšieho predsedu Medzivládneho panelu o zmene klímy pri OSN (United NationsIntergovernmental Panel on Climate Change), je oteplenie o 3 stupne realistickým minimom. Pri štyroch stupňoch Európu postihne permanentné sucho, rozľahlé oblasti Číny, Indie a Bangladéša pohltí púšť, Polynézia zmizne pod hladinou oceánu a rieka Colorado potečie len cícerkom. Pri predstave oteplenia o 5 stupňov už aj špičkoví klimatológovia, ktorí ozaj nepodliehajú emóciám, varujú pred koncom ľudskej civilizácie. Bezprostredným dôvodom nebude samotné oteplenie, nevzbĺkneme a neľahneme popolom, ale jeho sekundárne následky. Podľa odhadov Červeného kríža už dnes uteká viac utečencov pred krízami životného prostredia ako pred násilnými konfliktmi. Hlad, sucho, zaplavené pobrežia a dusivé rozširovanie sa púští prinúti stovky miliónov ľudí, aby utekali a zachránili si život. Masové migrácie rozkolíšu krehké regionálne prímeria, vyvolajú boje o prírodné zdroje, teroristické činy a vojny. V istom bode sa dve najväčšie hrozby našej civilizácie, globálne otepľovanie a jadrové zbrane, zbavia okov a spoja sily pri vzbure proti svojim tvorcom.

Ak sa nám scenár prípadného oteplenia o 5 či 6 stupňov zdá prehnaný, je to len tým, že predpokladáme, že zareagujeme včas. Kým nás ohrozí 6 stupňov, budeme predsa mať desaťročia nato, aby sme sa zbavili emisií uhlíka. Už doteraz sme však mali k dispozícii desaťročia, počas ktorých sa navyše čoraz výraznejšie a častejšie objavovali katastrofy súvisiace s klímou, a urobili sme takmer všetko možné preto, aby sa problém len zhoršil. Asi už nie je rozumné predpokladať, že ľudstvo sa bude zoči-voči existenciálnej hrozbe správať racionálne.

Nie je možné pochopiť naše súčasné a budúce ťažkosti bez pochopenia toho, prečo sme nevyriešili tento problém vtedy, keď sme mali možnosť. Pretože počas desiatich rokov medzi rokmi 1979 a 1989 sme mali vynikajúcu príležitosť. Svetovým mocnostiam už chýbalo len niekoľko podpisov k schváleniu záväzného rámca na zníženie uhlíkových emisií. Boli sme k tomu oveľa bližšie ako kedykoľvek potom. Prekážky, ktorým pripisujeme našu súčasnú nečinnosť, v priebehu toho desaťročia ešte neexistovali. Podmienky na úspech boli natoľko priaznivé, že dnes pôsobia až rozprávkovo. Dnes sa totiž mnohí veteráni boja za klímu, vedci, politickí vyjednávači a aktivisti, ktorí desaťročia bojovali proti ignorancii, apatii a korporátnej korupcii, netaja tým, že možnosť dosiahnutia čo i len miernejšieho úspechu je zúfalo nízka. Ako nedávno povedal Ken Caldeira, vedúci klimatológ v Carnegieho inštitúte pre vedu (Carnegie Institutionfor Science) v kalifornskom Stanforde, „v čoraz väčšej miere sa posúvame z režimu predpovedania toho, čo sa udeje, do režimu snahy vysvetliť, čo sa stalo“.

A čo sa teda stalo? Dnes sa to bežne vysvetľuje drancovaním zo strany priemyslu s fosílnymi palivami, ktorý sa mu v ostatných desaťročiach naplno oddal s bravúrou komixového zloducha. Priemysel v rokoch 2000 až 2016 vynaložil na boj proti zmenám zákonov týkajúcich sa klímy viac ako 2 miliardy dolárov, teda desaťkrát viac ako ochranárske skupiny. Masívna oblasť klimatickej literatúry sa venuje zaznamenaniu machinácií priemyselných lobistov, korupcie ovplyvniteľných vedcov a ovplyvňujúcim kampaniam, ktoré aj dávno potom, ako najväčšie ropné a plynárenské spoločnosti skoncovali s hlúpo predstieraným popieraním, naďalej znehodnocujú politickú diskusiu. Priemysel však naplno zaútočil až koncom osemdesiatych rokov. Počas predchádzajúceho desaťročia aj niektoré z najväčších ropných a plynárenských spoločností vrátane firiem Exxon a Shell preukázali vážnu snahu pochopiť rozsah krízy a popasovať sa s možnými riešeniami.

Dnes si zúfame nad spolitizovaním témy klimatických zmien, čo je len zdvorilým pomenovaním toho, že sa ju Republikánska strana odhodlala tvrdohlavo popierať. V roku 2018 len 42 percent registrovaných republikánov vedelo, že „väčšina vedcov sa domnieva, že sme svedkami globálneho otepľovania“, a toto percento sa odvtedy ešte znížilo. Skepsa voči vedeckému konsenzu o globálnom otepľovaní a nedôvera voči integrite experimentálnej metódy a snahe o objektívnu pravdu sa stali základným krédom strany. V osemdesiatych rokoch však mnohí poprední republikánski členovia Kongresu, kabinetu a stratégovia zdieľali s demokratmi presvedčenie, že klimatické problémy sú v politike ozaj zriedkavým javom: nadstraníckou otázkou s najvyššími možnými rizikami. Medzi tých, ktorí volali po naliehavej, okamžitej a ďalekosiahlej klimatickej politike, patrili senátori John Chafee, Robert Stafford a David Durenberger, riaditeľ Agentúry pre ochranu životného prostredia (Environmental Protection Agency, EPA) William K. Reilly a aj George H. W. Bush počas svojej prezidentskej kampane. Ako povedal lídrom priemyslu v roku 1981 Malcolm Forbes Baldwin, výkonný riaditeľ Výboru pre kvalitu životného prostredia (Councilfor Environmental Quality) za vlády Ronalda Reagana: „Nič nemôže byť dôležitejším záujmom ochranárov ako ochrana samotnej zemegule“. Téma bola nespochybniteľná, podobne ako podpora ozbrojených síl či slobody slova. Akurát ovzdušie malo ešte širšiu voličskú základňu: všetky ľudské bytosti na Zemi.

Všeobecne sa očakávalo, že by mali nasledovať bezprostredné opatrenia. Začiatkom osemdesiatych rokov vedci pracujúci pre federálnu vládu predpovedali, že presvedčivé dôkazy o otepľovaní sa objavia vo svetových teplotných záznamoch koncom desaťročia a vtedy už bude príliš neskoro na zabránenie katastrofe. V tom čase boli Spojené štáty americké hlavným svetovým producentom emisií skleníkových plynov. Viac ako tretina ľudskej populácie vôbec nemala prístup k elektrine. Na katastrofálne zvýšenie globálnych uhlíkových emisií nebolo nutné, aby miliardy ľudí dosiahli „americký spôsob života“, stačila by na to jediná žiarovka v každej druhej dedine. Správa, ktorú pre Biely dom vypracovala v roku 1980 Národná akadémia vied, navrhovala, že „otázka oxidu uhličitého by sa mala stať súčasťou medzinárodnej agendy v kontexte, ktorý bude maximalizovať spoluprácu a hľadanie konsenzu a minimalizovať politickú manipuláciu, polemiku a rozdeľovanie“. Keby boli Spojené štáty súhlasili s návrhom, ktorý mal koncom osemdesiatych rokov širokú podporu, teda so zmrazením uhlíkových emisií a ich redukciou o 20 percent do roku 2005, otepľovanie by bolo možné udržať pod hranicou 1,5 stupňa.

Vznikla medzinárodná zhoda, že vhodným mechanizmom na dosiahnutie cieľa by mala byť záväzná globálna zmluva. Táto myšlienka sa dokonca vynorila už vo februári 1979, na prvej Svetovej klimatickej konferencii v Ženeve, kde sa vedci z päťdesiatich krajín jednomyseľne zhodli na tom, že je „naliehavo nevyhnutné“ konať. O štyri mesiace neskôr, na stretnutí G7 v Tokiu, vrcholní predstavitelia najbohatších krajín sveta podpísali vyhlásenie o riešení zníženia uhlíkových emisií. O desaťročie neskôr bolo v Holandsku zvolané prvé významné diplomatické stretnutie s cieľom schváliť rámec pre dohodu. Zúčastnili sa na ňom delegáti z viac ako šesťdesiatich krajín. Vedci a svetoví lídri boli jednohlasne zajedno: treba konať a do čela sa musia postaviť Spojené štáty. Neurobili to.

Úvodná kapitola ságy o klimatickej zmene sa skončila. V tejto kapitole, ktorá by sa dala nazvať Predtucha, sme identifikovali hrozbu a jej následky. Diskutovali sme o opatreniach, ktoré sú potrebné na uchovanie planéty v stave vhodnom pre ľudský život, o prechode zo spaľovania fosílnych pohonných látok na obnoviteľnú a jadrovú energiu, o dômyselnejších poľnohospodárskych postupoch, o obnove lesov, o uhlíkovej dani. So stupňujúcou naliehavosťou a sebaklamom sme hovorili o vyhliadkach na víťazstvo napriek chabej šanci na úspech.

Možnosť zlyhania sme však nevzali vážne. Chápali sme, čo by zlyhanie znamenalo pre naše pobrežia, poľnohospodársku úrodu, priemerné teploty, vzorce migrácie a svetovú ekonomiku. Nepripustili sme si však naplno, čo môže zlyhanie znamenať pre nás. Ako zmení spôsob, akým vnímame sami seba, ako si pamätáme minulosť a ako si predstavujeme budúcnosť? Ako sme sa už zmenili vplyvom svojich doterajších zlyhaní? Prečo sme si toto spôsobili? Týmito otázkami sa bude zaoberať druhá kapitola témy klimatických zmien. Volajme ju Zúčtovanie.

To, že sme sa ako civilizácia priblížili k prelomeniu nášho samovražedného paktu s fosílnymi palivami, je zásluhou hŕstky ľudí: vedcov z viac ako tuctu odborov, politických predstaviteľov, členov Kongresu, ekonómov, filozofov a anonymných byrokratov. Na ich čele stáli hyperaktívny lobista a oduševnený fyzik venujúci sa atmosfére, ktorí zaplatili vysokú daň za to, že sa snažili varovať ľudstvo pred tým, čo sa blíži. Riskovali svoje kariéry v úmornej, stupňujúcej sa kampani za vyriešenie problému, spočiatku v podobe vedeckých správ, neskôr tradičnými spôsobmi politického presviedčania a napokon pomocou stratégie verejného zahanbenia. Vyvinuli úsilie, inteligentne, zanietene a zdatne. A zlyhali. Teraz nasleduje ich – a náš – príbeh.

Je lichotivé domnievať sa, že pokiaľ by sme dostali príležitosť začať odznova, konali by sme inak – či vôbec nejako konali. Možno by ste si mysleli, že rozumné mysle rokujúce v dobrej viere, po dôkladnom zvážení vedeckých poznatkov a po objektívnom posúdení spoločenských, hospodárskych, ekologických a morálnych následkov udusenia planéty by sa hádam mohli dohodnúť na potrebnom postupe. Inými slovami, mohli by ste si myslieť, že ak by sme začínali s čistým štítom, ak by sme zázračne zvládli odstrániť politickú toxicitu a korporátnu agitku, tak by sme to boli schopní vyriešiť.

Na jar v roku 1979 sme mali k čistému štítu celkom blízko. Prezident Jimmy Carter, ktorý dal nainštalovať na strechu Bieleho domu solárne panely a mal 46-percentnú podporu, hostil podpísanie izraelsko-egyptskej mierovej dohody. „Konečne sme vydobyli prvý krok vedúci k mieru,“ povedal. „Prvý krok na dlhej a strastiplnej ceste.“ Najnavštevovanejším filmom v Amerike bol Čínsky syndróm (The China Syndrome) a hitparády viedla skladba Bee Gees s názvom „Tragedy“ (Tragédia). Kniha Barbary Tuchmanovej A Distant Mirror (Vzdialené zrkadlo), dejiny pohrôm, ktoré zažila stredoveká Európa po veľkej klimatickej zmene, celý rok patrila k najpredávanejším knihám. Pri Golfskom zálive v Mexiku vybuchol ropný vrt a deväť mesiacov sa z neho chrlila ropa, ktorá znečistila pláže až v ďalekom texaskom Galvestone. V meste Londonderry v Pensylvánii, v jadrovej elektrárni Three Mile Island, začal zlyhávať vodný filter. A v centrále hnutia Priatelia Zeme (Friends of the Earth) vo Washingtone, D. C., sa tridsaťročný aktivista, samozvaný „lobista za životné prostredie“, práve snažil prehrýzť cez hrubočiznú vládnu správu, keď sa mu zmenil život.

Knižnú ukážku poskytlo vydavateľstvo HADART Publishing.

Zobraziť diskusiu (0)