Mihály, mladý dedič pomerne úspešného rodinného podniku, je tragikomický hrdina. Roky sa snažil „konformizovať“, ako to nazýva autor, prevziať zodpovednosť a založiť si solídnu existenciu. Rodina, žena, úctyhodné povolanie. Pohodlie meštiackeho domova. Lenže jeho bohémska minulosť ho dostihne, iróniou osudu, práve na svadobnej ceste... Po náhodnom stretnutí s dávnym priateľom, ktorý mu vyčíta zradu spoločnej mladosti, sa mu akosi podarí nastúpiť na zlý vlak a svoju mladú manželku Erszi necháva samu. Rozhodne sa k nej už nevrátiť a tak sa začína jeho blúdenie po Taliansku, krajine mŕtvych.

„Dôležité veci sú zväčša tie, čo sa stali už veľmi dávno.“

Dej, ako podotýka spisovateľ Vladimír Balla na prebale knihy, poháňa „osudová nostalgia“. Sentimentálny Mihály je magicky priťahovaný minulosťou, melancholickými spomienkami na mladosť a najmä zvláštne priateľstvo alias ľúbostný trojuholník, ktorého vrcholmi sú hlavný hrdina a podivne androgýnna súrodenecká dvojica Tamás a Éva Ulpiusovci (podľa viacerých kritikov je dvojica narážkou na Cocteauove „Les Enfants Terribles“). Obaja stoja tak výrazne mimo tohto sveta a jeho praktických, materiálnych záležitostí, že aj Mihályho dospievanie s Ulpiusovcami nezmazateľne poznačí. Musí prijať ich hodnoty a tým sa vyčleniť z bezpečného sveta zarábania peňazí a buržoáznej úctyhodnosti do spoločenského exilu.

Počas svadobnej cesty o nich Mihály rozpráva svojej žene. Je to nepochybne zaujímavý príbeh, ale na povrch sa spolu s ním vyplavujú démoni minulosti a o tragédiu je postarané. Ústrednú tému románu azda možno zhrnúť do tejto často citovanej pasáže:

Praktický život je mýtus, bluf, ktorý si pre vlastnú útechu vymysleli tí, ktorí nie sú schopní venovať sa duchovným veciam.

Proti malomeštiackej konformite, obyčajnosti a priemernosti tu stojí mýtus romantického silného indivídua: heroické vyhnanstvo, anarchická vzbura, „pustošivá sloboda“.

Akordy krásneho zániku

Cestu za mesačného svitu možno čítať aj ako iniciačný či vývojový román. Hrdina prechádza akousi duchovnou cestou na spôsob Hesseho Demiana či Siddhártu; absolvuje celý diapazón možností existencie (stretnutie Mihályho s mníchom Erwinom v kláštore pripomína zasa Hesseho Narcisa a Goldmunda, dva romanticky vyhrotené, exaltované protipóly životných filozofií). Počiatkom je svadobná cesta do Talianska, ktoré symbolizuje potvrdenie dospelosti. Avšak aby získal jej pečať, musí prejsť skúškou a Mihály dobre vie, prečo si vybral práve túto krajinu. Taliansko sa totiž stáva miestom, kde stretáva sám seba. Toho, pred kým dlhé roky utekal. Opätovne prežíva bolesť minulosti i túžbu po nenávratne stratenej mladosti a uvedomí si, že na dospelosť ešte nie je pripravený. Či skôr nikdy nebude, pretože nie je „normálny človek“. Večne ho to ťahá do osamelej pustatiny – čoraz bližšie k bezvýchodiskovej smrti.

Vedel, že pocestný ide už dlho po čoraz opustenejších krajoch, pod nepokojnými stromami a štylizovanými ruinami, desia ho búrky a vlky, už azda niet nikoho, kto by sa túlal za takej noci a taký osamelý.

Počujeme tu romantické ozvuky Hesseho knulpovského tuláctva. Paralely s dielom Szerbovho veľkého súčasníka sa vynárajú často. Aj tu je kľúčovým slovom, ktoré sa ako ozvena ustavične navracia, „zánik“, „skaza“, „úpadok“, „pominuteľnosť“, „záhuba“, „rozklad“, „zmar“... To je leitmotív, osnova, na ktorej sú utkané príhody románu. Smerovanie ku krásnej smrti, ktorej meno sa v obmenách opakuje ako všadeprítomný refrén, dodáva rozprávaniu čosi, čo už dnes takmer ani nedokážeme vysloviť bez pocitu určitej dutosti: hĺbku. Onú hĺbku veľkých románov ukotvených v minulom, predmodernom svete, pre ktorý bola smrť ešte vždy čosi reálne, intenzívne prítomné.

My sme už od civilizácie dostali hotový taký vynikajúci duchovný aparát, že počas väčšiny svojho života vieme zabudnúť, že raz zomrieme; postupne budeme vedieť vytlačiť smrť z vedomia presne tak, ako sme z neho vytlačili jestvovanie Boha. To je civilizácia. (...) Čím je civilizácia mocnejšia, tým hlbšie do podvedomia sa dostáva láska k smrti.

Tiger a baránok

V incipite druhej kapitoly sa nachádza ako motto verš z azda najznámejšej básne Williama Blakea Tiger. Blakeovo dielo charakterizuje „zvláštní syntéza realistických postřehú a mýtotvorné obraznosti“, píše o tomto preromantickom básnikovi a maliarovi prelomu 18. a 19. storočia Jiří Levý v doslove výberu Svět v zrnku písku (Maťa, 2010). Dovolím si tvrdiť, že to isté platí aj pre Antala Szerba. Jeho Cesta za mesačného svitu totiž predstavuje zaujímavé spojenie realizmu a romantickej dekadencie, klasickosti a modernizmu. Alebo, ako to vyjadrila spisovateľka Ilma Rakusa v recenzii pre Neue Zürcher Zeitung (v januári 2004): rovnováha iracionálneho námesačníctva a na predmetnú skutočnosť zameraného rozumu. Realistický rámec tvoria presne narysované súradnice života: kariéra ako ekonomická nutnosť, vzdelanie na univerzite – odklad nevyhnutnej dospelosti, peniaze, obchod, rodinný podnik... Presné a lakonické pozorovania ako napr. toto: „Lenže keď je človek na jednom mieste, predsa len až tak necíti, že je bez peňazí, ako keď cestuje.“ Kontakt s realitou nikdy úplne nemizne zo zreteľa.

Ich raj mladosti napokon zahubilo presne to isté, realita, s ktorou nepočítali a ktorá sa najčastejšie zjavuje v podobe peňazí.

Román sa tak dá čítať v dobovej intencii psychologického realizmu. No v jeho kompozícii sa objavujú prvky, ktoré takéto čítanie presahujú. Mám na mysli predovšetkým rôzne fabulačné záludnosti a „magické“ triky, ktoré autor na inom mieste (v eseji „Hľadanie zázračna“ z roku 1936) nazýva „zázraky“, a ktoré sa podchvíľou objavujú v podobe rôznych pseudo-náhodných osudových stretnutí, bizarných zhôd okolností alebo aj „duševných“ udalostí (vidín, symbolických postáv, archetypálnych momentov apod.). Jednoducho, nič tu nie je náhodné, „pretože nemohla byť náhoda, že sa s ním stretol v jeden deň dvakrát, a to ešte v takýto dôležitý deň v tomto veľkom meste. A rovnako nemohla byť náhoda, že v ňom stretnutie obidva razy vyvolalo taký bezdôvodný úžas.“ Vypäté hrdinovo vedomie nachádza vo všetkom význam, skrytú symboliku, znamenia osudu.

Práve tieto „neuveriteľné náhody“ a „vždy v pravú chvíľu sa vyskytujúce stretnutia“ (Balla) patria k poznávacím znakom spomenutej umeleckej dekadencie. Neprejavuje sa iba vo „frivoľnom“ myšlienkovom oddávaní sa smrti a sexu (teda v rovine obsahu, témy), ale aj na úrovni formy. Je tu prítomné určité narušenie realistického kódu pravdepodobnosti a hodnovernosti, odklon od čisto napodobujúceho realizmu smerom ku kvázi-fantastickým prvkom. „Kvázi“ preto, že v literárnej moderne sú často integrované do realistického rámca ako „psychologické“ momenty – sny, vízie, halucinácie, fantazijné predstavy, projekcie, posuny vo vnímaní apod. (literárny vedec Lubomír Doležel hovorí o tzv. hybridných fikčných svetoch).

Príbeh sa síce odohráva vo vonkajšom rámci psychologickej i historickej reality, avšak vnútorný rámec je iný: psychologický, prikláňajúci sa k modernistickému (neo-romantickému) estetizmu fin de siècle, štylizovanej obraznosti a dôrazu na individualitu. Pripomína symbolistické diela ako Schnitzlerova Snová novela či romány Oscara Wildea. Skutočné sa tu mieša s fantazijným, neskutočným, snovým, magickým, tajomným, záhadným; podchvíľou sa vynárajú akési impresionistické obrazy, nič vyslovene fantastické, iba trochu výstredné, excentrické, poetické, secesne ornamentálne.

Význam básne „Tiger“ (nachádza sa v zbierke s názvom Spevy skúsenosti) spočíva v jeho protiklade. Ide totiž o zrkadlový antipód Blakeovej skoršej básne „Baránok“ zo zbierky Spevy nevinnosti. Aj v Mihályho duši sa bijú tiger s baránkom (opäť sa priam núka paralela s Hesseho Stepným vlkom...); a analogicky s tým aj u autora vedľa seba koexistujú tiger výstrednej slobody a baránok stredostavovskej prispôsobivosti. Alebo je to snáď naopak, a tigrom je chladný rozum (skúsenosť), kým baránkom romantická zmätenosť (nevinnosť)? Možno práve v tomto neuralgickom bode podvojnej zvratnosti sa rodí to, čo nesie meno Literatúra.

Daniel Kováčik

Antal Szerb

Cesta za mesačného svitu

Zelený kocúr 2018

preklad: Gabriela Magová

Zobraziť diskusiu (0)