Je jasné, že téma knihy, napísanej počas krízy v roku 2014, je dnes stále aktuálnou, a stala sa neodkladnou počas separácie detí od rodičov na mexicko-americkej hranici pred niekoľkými týždňami. Pre ľudí žijúcich na druhej strane hranice, na tej mexickej, môže byť až nepochopiteľné, že tieto informácie sa predstavujú ako nové. Čo je však nové aj pre hispánskeho čitateľa, je opis amerického súdneho systému a otázok, ktoré dávajú deťom pri ich výsluchu na súde, ako aj kritériá, ktoré majú váhu počas rozhodovanie o osude detí.

Luiselli pracovala ako prekladateľka na súde, ktorý sa zaoberal prípadmi nedokumentovaných detských imigrantov, ktorý prichádzali hlavne z Hondurasu, Guatemaly a El Salvadoru. Cestujú bez sprievodu až do Mexika, na severnú hranicu so Spojenými štátmi, kde sa po prekročení samé odovzdajú hraničnej polícii. Tam ich však po rôznych azylových centrách čaká súd, ktorý môžu vyhrať len ak je ich prípad dostatočne silný, teda ak voči nim bolo spáchané fyzické násilie, či boli prenasledovaní gangmi v ich rodnej krajine. Ilustruje tiež reformu Baracka Obamu, ktorý počas imigračnej krízy zmenil zákon, ktorý predtým nechával deťom 365 dní na nájdenie právneho zástupcu, a zredukoval tento čas na 21 dní, aby sa tak začala rýchla a efektívna deportácia a poslal sa tak signál budúcim maloletým, ktorí sa chystajú do Spojených Štátov. Stal sa tak prezidentom, ktorý deportoval najviac imigrantov v histórii Spojených štátov. Pomáhal mu pritom aj poslušný, pekne učesaný mexický prezident Enrique Peña Nieto, ako ho volá Luiselli, ktorý sa pomocou Programu „Južná hranica“ postaral o to, aby sa deti nedostali na tú severnú, a deporoval ich už pri príchode na mexicko-guatemalskú hranicu. Ani jeden z nich neprejavil záujem o riešenie problému a poskytnutie ochrany týmto deťom na úteku.

Rovnaká otázka zostáva nezodpovedaná tak Valerii Luiselli ako aj čitateľovi či širokej verejnosti, ktorá sa o témou zaujíma, a tou je:

Prečo sa nezaoberáme problémami, ktoré nútia deti k úteku z ich krajín, a nezohľadňujeme nie národnú, ale globálnu zodpovednosť za krízu v týchto krajinách?

A to nie zo solidarity, ale na základe štúdia dejín a medzinárodných zásahov do rozvoja a chodu krajín, ktoré dospeli až do takého štádia, kde sa sedemročné deti, v náručí s dvojročným súrodencom, vydajú na cestu za lepšou budúcnosťou. Mnohé z nich sú cestou znásilnené či sa stratia bez stopy. Luiselli správne opravuje používanie termínu: tieto deti nie sú imigrantmi, ale vojnovými utečencami. Valerii Luisellli, súdnej prekladateľke, ani po niekoľkých mesiacoch strávených na súdoch, nie je jasné, za aký zločin ich to vlastne súdia.

Luiselli sa nevenuje téme, kvôli ktorej sú tieto krajiny vo vojnovej situácii, možno preto, aby tak zaostrila pozornosť na osudy detí a ich stratené detstvo, bez ohľadu na to, kto je za túto situáciu zodpovedný. Otázku, prečo knihu napísala, zodpovedá aj v tejto citácii zo Stratených detí:

Nedá sa vedieť o tom, čo sa deje v našej dobe, v našich krajinách, a nespraviť vôbec nič. Nemôžme dovoliť, aby sa aj naďalej normalizovali horor a násilie.

Lucia Duero

Lucia Duero, slovenská spisovateľka a prekladateľka žijúca v Mexiko City, jej práce boli publikované v magazínoch na Slovensku, Čechách, v Latinskej Amerike a USA. Jej preklad básní Luljety Lleshanaku Lunes en Siete Días (Olifante, 2017) do španielčiny získala prestížnu II Marcelo Reyes Translation Award, v slovečine vyšla pod názvom Pondelok v siedmich dňoch (Vlna 2017). V roku 2017 vyšiel aj jej preklad knihy Roztrhaný čas a iné poviedky Dávila Ampara, v roku 2018 Anne Carson: Krátke Rozhovory (Vlna) a v Španielsku Una pequeña gran ciudad (Malé veľké mesto) od Kataríny Kucbelovej (Olifante).

Zobraziť diskusiu (0)