Medzi „hentými“
Je to v podstate celkom jednoduchý príbeh. Vedúci pracovník Jano Biely je slobodný mládenec krátko pred päťdesiatkou. Na staré kolená sa však zahľadí do sekretárky Júlie, pracujúcej na úrade, s ktorou nakoniec plánuje sobáš a spoločnú budúcnosť. Kvôli nej sa dokonca rozhodne podstúpiť protialkoholické liečenie s tým, že po jeho úspešnom absolvovaní už túži byť doživotným abstinentom. Prichádza na hospitalizáciu do „Pinelky“ na dobrovoľný deväťtýždňový odvykací kurz.

Za múrmi psychiatrickej liečebne panuje zvláštny mikrosvet. Svojbytný organizmus, ktorý môžeme optikou hlavného hrdinu preskúmať vskutku hĺbkovo. Komplexná sieť vzťahov medzi zdravotníkmi a pacientmi zvlášť, a tiež v ich tesnej, možno nielen profesionálnej spätosti. Iste, je tu i úprimná snaha medicíny pomôcť chorému, aj urputná vôľa pacienta vyliečiť sa. Hlavná línia textu vcelku silne autenticky, neraz bez okolkov hrubo znázorňuje proces, akým sa tento zámer uskutočňuje, čo môžeme považovať za dostatočne jasnú pointu.

Mám však taký pocit, že Sloboda akoby šiel ešte o krok ďalej. V spodnejších myšlienkových vrstvách možno chce nebadane rezonovať akýsi kritický obraz rozpadu socialistického raja, ktorému v tom čase už pomaly, ale isto zvonil umieračik. V jemných náznakoch by sme dokonca mohli zachytiť aj predikciu podoby nasledujúceho spoločensko-mocenského usporiadania, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou príde, keď ten umieračik definitívne dozvoní. Môže to znieť ako silený konštrukt, ale pri konaní niektorých tu zúčastnených postáv neviem rozmýšľať inak.

Nech je, ako chce. Celkový mimoriadne pozitívny dojem z brilantne zachytenej reality, v ktorej sa podľa možnosti nikto príčetný nechce ani na minútu ocitnúť, to nijako neznižuje. Práve naopak. Dusivú ťažobu bremena závislosti v rámci každodennej existencie v spoločnosti to len umocňuje. Stručne a jasne: aj bez pridaného politického pozadia ide o skutočne fyzicky nepríjemné čítanie.

Diamanty v prachu poľnej cesty
Ak by ste si mali v živote prečítať čo i len jedinú knihu týkajúcu sa (najmä) alkoholovej závislosti v našich ustálených kultúrnych zvyklostiach, prosím, nech váš výber padne na Stratený raj. Slobodov rukopis je totiž neopakovateľný, a pritom tak rýdzo náš. Vychádza, žiaľ (či v tomto prípade skôr chvalabohu?), z osobných skúseností s touto vskutku bolestivou problematikou. Autorov prostý, žiada sa povedať až vyložene hrubozrnný (nie však vulgárne primitívny) sloh tejto ťažkej téme náramne svedčí. Neradno v ňom hľadať elegantnú noblesu. A vlastne tu ju i neveľmi treba, veď koľkých vyfintených krasorečníkov, tobôž na „cajle“, za deň stretneš? Napriek tomu sa textu nedá uprieť ten špecificky slobodovský kostrbatý pôvab. Zvlášť, keď je násobený prítomnosťou množstva jasnozrivých postrehov, ktorých aktuálnosť priam vyráža dych. Hádam práve v tom bude ukrytá najväčšia devíza tvorby Rudolfa Slobodu. Ona vedela byť navýsosť modernou už pred celými desaťročiami.

Rudolf Sloboda: Stratený raj

Slovart, 2024

184 strán

Zobraziť diskusiu (0)