Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Stroje a vlky

Stroje a vlky prišli v edičnom pláne vydavateľstva Európa v optimálnom načasovaní. Môžeme ich čítať takmer po sto rokoch s obdobným obrazom o mýte neporaziteľnej krajiny, v ktorej zaťatú päsť bielu od hnevu vždy držia iba tí, ktorí sa nechajú štvať vlčím vytím. V akomkoľvek stvárnení je však pod vlčím kožuchom mäso, čo svrbí cudzím hnevom. Boris Andrejevič Pilňak necháva všetky svoje postavy v tomto stave a niet toho, kto by ich poškriabal.

Ruský spisovateľ s germánskymi génmi vo svojom osudovom diele dekonštruuje ruskú tradíciu, aby namiesto jej základov ponúkol popolavé trámy zborených domov. V tých kedysi žili úprimní, ale poverčiví a do prostého života ponorení sedliaci, ktorí sa nechali zmanipulovať a zverbovať mocou, pokiaľ im tá ukázala všeobecné ohrozenie a vytvorila v nich pocit spolupatričnosti v boji s nebezpečenstvom. Aj keď nebezpečenstvo v tejto knihe nie je celoplošné, týka sa skôr vnútornej konštrukcie prítomných skupín a postáv. Strieda sa s nečinnosťou a bezvýznamnými štatistikami.

Aby sa Pilňak vyhol riskantným moralitám, prudko žmurká v tikoch experimentálneho textu. Pod viečka sa dostávajú záblesky vytvárajúce magický zmätok v konfrontácii s koreňmi, náboženstvom, revolúciou, politikou, hlúposťou, pomstychtivosťou, krvilačnosťou a neuhasiteľným hladom po nebezpečnom love. Z tejto stránky však kniha nie je lineárna, ponúka skôr otvorený svet v pohľade na veľmi uzatvorenú krajinu. Potom opäť tú tradíciu, ktorá je tu generovaná v úrovni zdania, aby v nej postavy vynikali takým pôsobením, aké im prikladá sám autor — pokorne naivné, no v domnelo dobráckej podstate sa rozprestiera periféria Limba v celej svojej temnote. Atraktivitou je, že do tejto tmy permanentne vstupuje osvietené pero. Tak sa aj v lenivom alebo starom tele objavia bystré oči, čo svoju apatiu iba predstierajú, aby sa nedostali do konfliktu s impulzívnejšou väčšinou.

„On osobne v príbehu neúčinkoval, ale veľa ľudí by ho chcelo zahrdúsiť, dokonca vlastnoručne, — keby ho bolo začo zahrdúsiť, — ale on nič nerobil, a tak nebolo začo. So všetkým súhlasil a všetkému sa vždy podriadil — a nerobil nič okrem svojich štatistických tabuliek.“ (str. 24)

Literárne suroviny nepohodlia rozkladá Pilňak v chaotických zábleskoch, čo najväčšmi pripomínajú denník žurnalistu. Ten je tak reportérom, ako aj aktérom mihotavého porevolučného diania v Rusku. Dramatická línia je rozptýlená do fragmentov — etnografických, sociologických, ale aj historických, pretože práve história tvorí tak neprekonateľne obrovskú a tak nevyspytateľne prázdnu plochu, ku ktorej sa ikonicky prikovala cárska autorita. A vrcholením prvého z najkrvavejších konfliktov dvadsiateho storočia sa aj na tomto území odviedla krutá daň z monarchistického zriadenia — inštitucionalizovanej moci, ktorá koncom veľkej vojny strácala diplomatický, ale najmä mocenský význam. Výraz moci je v knihe Stroje a vlky nenahraditeľný, hoci je každým okamihom očakávaný. Pilňak z nej urobil automatické náboženstvo, ktoré má každý v sebe, ale nikto ho nepozná.

„Ráno poľovníci odišli domov, na vozoch, uprostred zimy. Teraz už boli úplne obyčajní ľudia — garbiar Ivanov, ľudový sudca Gerc, lekárnik Ukrajinec Laševič, komisár Latrygin, inžinier Rosčislavskij, hodinár Panťuchov. Timotej, vetchý dedo, spal vyvalený na vlkoch. A nie je dôležité, že sa z týchto ľudí stali celkom obyčajní ľudia, ktorí si zajtra budú zasa robiť svoju robotu a na ulici v meste sa budú zdraviť podľa svojho postavenia a titulu, — dôležité je, ako dediny vítajú vlky. (str. 64)

Stroje a vlky symbolizujú dva bojové póly. Na jednej strane je vnútená mašinéria pokroku, ktorá je ako mytologický obor — neporaziteľná, ale nezvratná, pokiaľ si krajina chce udržať status veľmoci. Ďalší pól, animóznejší, predstavuje svoje bojové pôsobenie ako neurčitý lov s divou a dravou zverou, v ktorej sa v citeľných chvíľach zázraku zobrazuje človek cez hmlu akéhosi rozprávkového zajatia. A tak, zdá sa, nie je úplne ani človekom, ani vlkom, ani bojovníkom, ani mierumilovným občanom, ani obeťou, ani lovcom, ani nebezpečenstvom, ani strachom.

Pilňak je fascinovaný vlčím pachom rozptýleným v zdaní mechanického pokroku podobne, ako bol Viktor Borisovič Šklovskij upätý na futurizmus médiom automobilu. Vytvára potrebnú obeť, aby ju mohol absurdne zlikvidovať pre vlastnú rýchlosť, nech nič nestojí tomu fiktívnemu pokroku v ceste. A keď je vlk mŕtvy/keď automobilu dochádza benzín, ocitne sa človek s horúcou puškou/horúcim motorom sám, uprostred momentu, v ktorom ho limit vlastnej potreby našiel. Mimo kohokoľvek. V absolútnej izolácii.

„— tretina Ruska v tomto roku nepoznala nijaký oheň, tretina Ruska si svietila smolienkami, — ale aj petrolej, — kto nevie, aký je osirelý, pochmúrny, nespočíva vari celá romantika a celá ublíženosť storočia ruskej inteligencie, ktorá vtedy umierala, v zelenej petrolejovej lampe? (str. 184)


Boris Pilňak: Stroje a vlky

Európa, 2022

Preklad: Ivana Kupková

Zobraziť diskusiu (0)

Stroje a vlky

Stroje a vlky

Pilňak Boris

Boris Piľňak (vl. m. Boris Vogau; 1894 – 1838) – ruský sovietsky prozaik rusko-nemeckého pôvodu. Jeho rozporuplnú literárnu kariéru odštartoval kaleidoskopický román Holý rok (1922) o októbrovej revolúcii 1917 a porevolučnom vývoji v Rusku.

Kúpiť za 11,69 €

Podobný obsah

Márne čakanie na bezpodmienečnú lásku

Recenzie

Márne čakanie na bezpodmienečnú lásku

Najnovšia próza oceňovanej nórskej autorky je denníkom nenaplnenej túžby po bezpodmienečnej láske a odpustení.

Komnata ozvien stupídnosti

Recenzie

Komnata ozvien stupídnosti

Nie je na škodu, ak sa vo vašej obľúbenej, rokmi preverenej edícii súčasnej svetovej literárnej tvorby, obťažkanej zväčša náročnejšou produkciou, občas mihne i čosi odľahčené. Zvlášť vtedy, keď aj pri uvoľnenej zábave predsa len príde k trpkej reflexii niektorých nepríjemných problémov moderného digitálneho veku. Edičná šperkovnica Slovartu vďačne ponúkne i takýto dostatočne kvalitne vybrúsený (polo)drahokam. Nemilosrdná tragikomédia s názvom Komnata ozvien od známeho írskeho prozaika Johna Boynea sa preto v preklade Otta Havrilu medzi konkurenciou z edície MM naozaj nemusí cítiť menejcenne.

Jaroslav Švelch: Hráč versus příšery

Recenzie

Jaroslav Švelch: Hráč versus příšery

Rôzne príšery a monštrá patrili k videohrám odjakživa: boli tu s nami duchovia v Pacmanovi, chápadlovité vesmírne príšery v Space Invaders i mnoho ďalších. Jaroslav Švelch sa už pred niekoľkými rokmi rozhodol venovať špeciálnu pozornosť príšerám a skúmaniu monštruozity vo videohrách a recenzovanú knihu vydal najprv v angličtine. Vďaka vydavateľstvu Akropolis sme ju však minulý rok dostali aj v českom preklade.