Sedíme v štúdiu, pred nami je svetlo, v ktorom sa mihajú čiastočky prachu. Ich chaotické poletovanie je jediným, hoci nestabilným bodom, na ktorý sa dívame okrem toho, že vnímame to silné a nepríjemné svetlo namierené na našu tvár. Kvôli nemu nevidíme, kto je v hľadisku a či vôbec niekto. Odkiaľsi prichádza hlas a kladie otázky. Vy máte na mysli vtipnú príhodu, akú ste zažili cestou na toto miesto, chcete tým otvoriť svoju odpoveď, no než sa vám dostane na jazyk prvá veta, príde vám žalostne banálna, až na moment stratíte reč, stŕpnete a v kŕči hľadáte význam svojej prítomnosti pod reflektorom. Nemôžete pokrčiť papier a zahodiť ho kamsi do rohu miestnosti. Už ste to len vy, nie iba vaša tvorba. Prečo píšete? Zaznie zo zlomyseľnej tmy a vy sa utešujete, že nie ste v realite, že to je len sen, v akom sa od vás žiadna odpoveď neočakáva. Že to s písaním bol len akýsi absurdný žart s vlastným osudom. O moment sa môžete prebudiť, alebo sa snová abstrakcia premení nepredvídateľným smerom a vy čoskoro zabudnete, kým ste boli.

José Garciá, hlavný protagonista románu Prázdna kniha (Brak, 2021) od mexickej scenáristky a autorky dvoch románov Josefiny Vicens, zažíva momenty, z akých sa nevie prebudiť už dve dekády. Sadá si nad popísaný papier, aby každý deň spochybnil, čo už napísal. Všetko z jeho pera mu pripadá banálne, nezaujímavé, no napriek tomu si uvedomuje, že to je dedičstvo celého vnútorného sveta, ktorý mu patrí, hoci oň nikto nestojí. Svoju večnú krízu a potrebu písania systematizuje a rozhodne sa, že svoje dojmy, o aké zasvätene stojí len on v konfrontácii so samým sebou, zaznamená do samostatného zošita, vytvorí nepodstatný koncept, z akého časom možno vzíde literatúra. Práve tento zošit ho má čoskoro v moci a on sa potrebuje zorientovať v otázkach vlastnej spokojnosti. Chudoba, pasívne manželstvo, nedokonalé otcovstvo, práca, zotrvačnosť, predovšetkým však absolútna neschopnosť písať a ešte väčšia túžba po opaku.

Nie je totiž jediný chudobný, jediný nespokojný, jediný netalentovaný. Ako to robia tí skutoční majstri slova? Ako dokážu tak výnimočne preniknúť pod povrch, pritom často hovoriť o absolútnych banalitách, ktoré sa dajú prerozprávať v pár vetách? Ako je možné, že José Garciá taký nemôže byť a je odsúdený na zabudnutie?

„Naša realita sa nedá jednoducho vyjadriť: keď sa precíti a odžije, je silná a dojemná; keď sa vyrozpráva, hoci aj primerane a striedmo, čudne sa deformuje a pôsobí ako nedôstojné stonanie.“ (s. 131)

Snaha je dvojsečná zbraň. Dokáže vychovať poctivých remeselníkov, ale pre komplexnú osobnosť veľkého spisovateľa nemusí stačiť ani disciplína, ani vytrvalosť. Aj masívna socha golema je bez alchýmie len kopou hliny. Potreba písania môže byť všedným prekliatím, pod ktorým sa talent už dávno zadusil. Hlúpe vety pre drevený opar zásuviek. Pre tolerantný okruh známych a pre unudených editorov, ktorí pričasto čelia podozreniu, že v Amerike v jeden okamih zakotvilo priveľa Columbov, Vikingov alebo čínskych obchodníkov, aby povedali, že ten nekompromisne osídlený kontinent je len divokou prírodou, aká čaká na ich pracovité ruky, jazyk a náboženstvo.

Josefina Vicens napísala knihu v roku 1958 a je viac než ľahké predstaviť si podobný konflikt medzi autorom a realitou jeho tvorby aj v súčasnosti, keď sa mnohí presýtia samých seba, svojich fóbií, komplexov, deviácií. Presne takýto odpor prežíval na dennej báze aj hlavný protagonista Prázdnej knihy. Zakazoval si písanie. Považoval ho za zlozvyk, patológiu, no bez neho mu nezostávalo prakticky nič. Ide mi na jazyk ten patetický citát, že je dôležitejšia cesta ako cieľ. Čo však vtedy, ak cesta prináša len bezvýchodiskový stereotyp a sebaúnavu? Participácia na prežívaní a kreatívny sumár prežitého môže byť stále iba súkromným denníkom. Ak si odmyslíme reflektor, publikum, potrebu písania pre niekoho, čo zostáva z toho, čo píšeme? Chceme byť introverti, alebo extroverti literatúry? Je ešte stále introvert ten, kto ostýchavo, no predsa odhaľuje svoje vnútorné črty a dáva im explicitnú, knižnú podobu? José Garciá vedel, koho môže v románe angažovať, no nikto z jeho okolia mu nepripadal dostatočne atraktívny, až kým sám nezačal robiť neopatrné kroky, aby zistil, že to najpodstatnejšie, najosobnejšie v tom, čo chce povedať, je autentická túžba po prekročení svojej mizernej, zatratenej malosti a hanby. Vedel, že jeho dieťa už dospelo z veku, keď si myslelo, že za tými záhadnými dverami je otec, čo raz napíše knihu a tým získa uznanie pre celú rodinu. Dosiaľ toho nebol schopný.

Manželka hlavného protagonistu je tichým a melancholickým spoločníkom. Vie, že José sa v permanentnom strácaní a autorskom rojčení nikdy neodpúta od nej ani od detí. Ak aj, vždy sa vráti a ona mu je schopná tolerovať i excesívnejšie správanie. Jej pasivita a irónia ho dráždi a Josefina Vicens v ňom hľadá také aspekty mužstva, aké v celej svojej maskulínnosti potrebujú otvorenú revolúciu voči zaužívanej banalite a monotónnemu domovu, a tak sa José rozhodne, že podstúpi tento risk, aby ho opäť literárne naštartoval.

„… umelec je ten, čo sa narodil so všetkými ľudskými črtami a s jednou navyše, ktorá ho odlišuje a zaväzuje. U niektorých preváži tá jediná črta, bolestivo zmrzačí tie ostatné a úplne sa oddajú samote; iní pre ňu nájdu miesto a včlenia ju do zvyšku života; ďalším sa ju nepodarí zachrániť a budú sa prizerať, ako sa topí v okolnostiach krušnej a temnej existencie; iní ju vo vnútri pocítia ako nejakú zvláštnu úzkosť a nedokážu ju rozpoznať.“ (s. 162)

Stávame sa krvilačnými svedkami zošitového zrkadla Josého Garciu a potichu sa pýtame, v čom sme dobrí?

„Sme priemerní. Nedalo sa tomu vyhnúť, nevedeli sme, ako sa tomu vyhnúť. Nedostali sme do vienka žiaden dar či talent, ktorý by bol nezničiteľný. Tie naše, úplne bežné a zanedbateľné, sa prepadli v čase a nikto si ich nikdy nevšimne ani ich nespomenie.

Takí ako ja si to možno uvedomia a potajomky to oplačú na stránkach zošita. Iní možno ani nemajú čas na to, aby si všimli, že ich čas uplynul. Ale som si istý, že tak ako ja milióny ľudí zatvárajú oči, aby zabudli na rodinu, prácu, choroby či vek, a v predstavách vykonávajú obdivuhodné hrdinské činy, lebo stále veria, že by ich boli schopní.“ (str. 172)

V závere knihy je úsmevná príhoda s autorkou. Bola útlej postavy, no písala komentáre k zápasom toreadorov do novín pod mužským pseudonymom. Keď raz rozzúrený čitateľ, boxerista prišiel do redakcie, aby si vyrovnal s drzým novinárom účty, spoza stola vyskočilo drobné žieňa a chcelo sa s ním pasovať. Zmätený odišiel. Josefina Vicens bola vo svojej Prázdnej knihe touto odtajnenou ženskou redaktorkou. Pri všetkom objeme svojej práce stále hľadala satisfakciu.

Josefina Vicens: Prázdna kniha

Brak, 2021

Preklad: Lucia Duero

Zobraziť diskusiu (0)