Málokomu nadelila vyššia moc do vienka taký literárny talent ako Umbertovi Ecovi. Taliansky spisovateľ, semiotik a medievalista (mohol by som vypísať ešte mnoho ďalších prívlastkov) napísal dovedna len sedem románov, ale tiež vydal množstvo odborných prác, esejí, novinových stĺpčekov... zameraných na rôzne témy.

Antikvár Giambattista „Yambo“ Bodoni sa po porážke prebúdza v nemocnici so stratou pamäte. Pripadá si ako novorodeniatko s čistým štítom, tabula rasa. Napriek amnézii si však vybavuje mnoho citátov z rôznych kníh. Veľkú väčšinu z nich spája jeden fakt – hovoria o hmle, ktorú v tomto kontexte môžeme chápať aj ako metaforu stavu, v ktorom sa Yambo práve nachádza. Postupne objavuje to, čo pozabúdal, osvojuje si staré zvyky a pomaly zapadá na svoje miesto v mechanizme ľudskej spoločnosti.

„Hovno je tá najosobnejšia a najintímnejšia vec, čo máme. Všetko ostatné môžu poznať všetci, výraz tváre, pohľad, gestá. Aj tvoje nahé telo, pri mori, u doktora, keď sa miluješ. Dokonca aj myšlienky, lebo veď zvyčajne ich vyjadruješ, alebo iní ti ich uhádnu podľa toho, ako pozeráš, alebo dávaš najavo rozpaky. (...) Lenže hovno nie. Okrem kratučkého úseku v živote, keď ti mama vymieňa plienky. Potom je už len tvoje.“ (str. 98 – 99)

Eco sa v Tajuplnom plameni kráľovnej Loany dôsledne zaoberá stratou pamäti. Ako je možné, že človeku vymiznú spomienky na manželku, na vlastné deti a na všetkých priateľov, ale dokáže citovať state z mnohých literárnych diel? Čo spôsobilo Yambovu porážku? Kým Yambo bol a kým je teraz? Hlavný protagonista hľadá odpovede na tieto (ale aj na mnohé ďalšie) otázky. Návratom do domu, v ktorom strávil veľkú časť svojho detstva, si začína obnovovať spomienky. Ponára sa do svojej minulosti a snaží sa pochopiť, čo z neho vyformovalo takého človeka, akým bol pred porážkou.

„Myslím, že takto funguje náš život, len ak si v mysli vyvoláš minulosť, môžeš predvídať, čo bude ďalej.“ (str. 42)

Niektorí vnímajú Tajuplný plameň kráľovnej Loany ako číru grafomániu alebo literárnu orgiu. Dokážem pochopiť, prečo Ecova kniha vyvolala takéto názory, ale zásadne s nimi nesúhlasím. Je pravda, že Tajuplný plameň kráľovnej Loany nemá tempo severských trilerov a rovnako je pravda, že ide o takmer nedejový príbeh s minimom priamej reči, ktorý sa z veľkej časti odohráva v Yambových myšlienkach, ale to bol autorov zámer. Hneď ako si čitateľ uvedomí, že v Ecovom románe nie je podstatný dej, ale v prvom rade ide o oslavu krásnej (poväčšine talianskej) literatúry z predvojnových a vojnových rokov, začne si príbeh užívať. Domnievam sa, že Umberto Eco pri jeho písaní často zablúdil do svojich vlastných spomienok na obdobie druhej svetovej vojny, ktorú prežil ako malý chlapec, a vytiahol z nich fragmenty doby, ktorá ho, spolu s mnohými ďalšími, poznačila na celý život.

Eco v jednom rozhovore povedal, že eseje nečíta nikto, ale hneď ako sa esej pretaví do románovej podoby, stáva sa čitateľsky príťažlivejšou. Vychádzajúc z tohto názoru, Tajuplný plameň kráľovnej Loany by sme mohli žánrovo zaradiť práve niekam medzi epický príbeh a esej o talianskej kultúre z čias stratenej generácie. Eco na jednej strane vzdáva hold literatúre spomínaného obdobia, ale na strane druhej ostro kritizuje vydavateľské neduhy, ktoré prišli spolu s vojnou; „potaliančovanie“ zahraničných príbehov, silná cenzúra (ktorá sa ale netýkala iba kníh) a hlavne tvrdá „nacionalistická“ výchova prostredníctvom literatúry a masmédií. Verejná mienka sa upravovala rôznymi spôsobmi a fašistická doktrína sa pretláčala do každého kultúrneho odvetvia – na rovnakom princípe fungoval aj socialistický realizmus, ale v Taliansku, zmietanom vojnou, sa na piedestál kládol fašizmus spolu s Ducem, ktorý bol mládeži prezentovaný ako vzor udatného a čestného muža, ochotného preliať za lásku k Taliansku aj vlastnú krv. Umberto Eco vo svojom románe ukazuje schizofréniu fašistického Talianska v celej jej surovosti.

„(...) som si kládol otázku, aká vlastne musí byť rozpoltená osobnosť dieťaťa, ktoré bolo vystavené ódam ospevujúcim slávu národa, zatiaľ čo sa na druhej strane dávalo unášať fantazírovaním o londýnskych hmlách, kde stretávalo Fantomasa zápasiaceho so Sandokanom, v salvách sekaných klincov (...) a teraz som sa dozvedel, že v tých istých rokoch mi rádio ponúkalo ako životný vzor skromného úradníka túžiaceho len po pokojnom domčeku na predmestí.“ (str. 186)

Veľmi oceňujem vynikajúce grafické spracovanie knihy. Nachádza sa v nej množstvo vizuálneho materiálu, súvisiaceho s textom, ktorý poteší oko. V knihe nájdeme napríklad dobové prebaly gramofónových platní, obálky a ilustrácie dobrodružných románov a tiež výtvarnícke pokusy samotného Umberta Eca. Bonusom sú preložené texty rôznych piesní, na ktoré autor v príbehu často odkazuje. Z toho všetkého na čitateľa dýchne atmosféra opisovanej doby.

Tajuplný plameň kráľovnej Loany sa mi javí ako veľmi citlivé a poetické dielo. Ecova práca so slovom a s rytmom textu, vďaka ktorej sa čitateľ do knihy ponorí ako do mäkkej plávajúcej postele a nebude z nej chcieť vyliezť, je vskutku ohromujúca. Som presvedčený, že ak by sa túto tému takýmto spôsobom rozhodol spracovať akýkoľvek iný autor, výsledok by bol značne nezáživný a suchopárny, ale Eco sa so svojím dielom vyhral do najmenších detailov a napísal excelentný román prameniaci z vášne k literatúre, ktorá človeku umožňuje uniknúť pred svetom do vlastných krajín hľadať samého seba, aby nakoniec znova zvíťazila čistá láska.

„Nikdy si si nepoložil otázku, prečo vlastne jestvuje na svete Zlo, predovšetkým smrť, keď sa ľuďom tak páči žiť pod týmto slnkom, a jedného dňa si ich smrť vezme, bohatých aj chudobných, prípadne ešte aj keď sú len malé deti? Počul si niekedy o smrti vesmíru? (...) vesmír, teda hovorím všetko, hviezdy, Slnko, Mliečna dráha, to všetko je elektrická batéria, ktorá funguje, funguje, ale pritom sa postupne vybíja, až sa jedného dňa vybije. Koniec vesmíru. Teda Zlo všetkých ziel spočíva v tom, že vesmír samotný je odsúdený na smrť. Od samého narodenia (...). Ibaže z tej choroby vesmíru sme sa narodili my, ktorí sme na nešťastie pekní chytráci a pochopili sme, že musíme umrieť. A tak nielen že sme obeťou Zla, ale ešte to aj vieme.“ (str. 372 – 373)

Umberto Eco: Tajuplný plameň kráľovnej Loany

Slovart, 2005

Zobraziť diskusiu (0)