Iris Murdoch pochádzala z Írska, narodila sa na predmestí Dublinu. Vyštudovala klasickú filológiu, filozofiu a dejiny staroveku na Oxfordskej univerzite, neskôr filozofiu na Cambridgskej univerzite, kde sa o.i. zoznámila s Ludwigom Wittgensteinom. Bola mimoriadne plodnou autorkou, jej prvé dielo Sartre: Romantic Rationalist vyšlo v r. 1953 a jej prvý román, Under the Net, o rok neskôr. Odvtedy napísala vyše dvadsaťpäť románov, najznámejšími sú The Sandcastle (1957), The Bell (1958), A Severed Head (1961), A Fairly Honourable Defeat (1970), A Word Child (1975), The Sea, The Sea (1978), The Philosopher’s Pupil (1983), The Good Apprentice (1985), The Book and the Brotherhood (1987) a The Message to the Planet (1989). Román The Sea, The Sea bol ocenený Bookerovou cenou. Posledný Murdochovej román Jackson’s Dilemma vyšiel v r. 1995. Napísala aj jednu zbierku poézie, niekoľko drám a filozofických diel, venovala sa aj literárnej kritike.

V r. 1997 bola spisovateľke diagnostikovaná Alzheimerova choroba, zomrela 8. februára 1999 v Oxfordshire vo veku necelých 80 rokov.

Murdochovej romány majú zvyčajne spletitý dej, v ktorom početné postavy reprezentujúce rôzne filozofické postoje prechádzajú kaleidoskopickými zmenami ich vzájomných vzťahov. Realistické pozorovania života profesionálov zo strednej triedy v 20. storočí sa prelínajú s mimoriadnymi udalosťami, ktoré majú nádych strašidelnej, grotesknej, divokej komičnosti. Romány ilustrujú Murdochovej presvedčenie, že hoci si ľudské bytosti myslia, že môžu slobodne vykonávať racionálnu kontrolu nad svojimi životmi a správaním, sú v skutočnosti v područí podvedomej mysle, určujúcich vplyvov spoločnosti ako celku a iných, neľudských, síl.

(Encyclopaedia Britannica)

Z rozsiahleho diela Iris Murdoch bola do češtiny alebo slovenčiny preložená iba hŕstka (podľa databazeknih.cz). V slovenčine vyšiel román Milé a pekné lásky (v origináli The Nice and the Good) v r. 1970 v bestsellerovej edícii LUK vydavateľstva Tatran, neskôr Čierny Princ (The Black Prince, Smena 1977). V češtine sú dostupné preklady románov Pod sítí (Under the Net, Odeon 1968), Hrad z písku (The Sandcastle, Mladá fronta 1972), Zvon (The Bell, Vyšehrad 2002) a Uťatá hlava (A Severed Head, Academia 2005) a novely Něco zvláštního (Something Special, Volvox Globator 2001).

* * * * *

Niekoľko autorkiných myšlienok o živote a tvorbe vyberáme z interview, ktoré vyšlo v 115. čísle časopise The Paris Review v roku 1990.

O spisovateľkiných začiatkoch: „Vedela som veľmi skoro, že chcem byť spisovateľkou. Už ako dieťa. Samozrejme, vojna zásadne prerušila všetky plány do budúcnosti. Keď som dokončila vysokú školu, hneď ma odviedli, ako všetkých. Za normálnych okolností by som bola veľmi chcela ostať v Oxforde, študovať na doktorát a potom učiť na univerzite. Veľmi som sa túžila ďalej vzdelávať. Človek však musel vojne svoje túžby obetovať. Vstúpila som do civilnej služby, na ministerstve financií, kde som strávila niekoľko rokov. Potom som po vojne prešla do UNRRA a pracovala s utečencami v rôznych častiach Európy.“

O komunizme: „Bola som krátko členkou komunistickej strany, ešte ako študentka, okolo roku 1939. Vstúpila som, ako mnoho iných, kvôli pocitu, ktorý vznikol počas španielskej občianskej vojny, že Európa je nebezpečne rozdelená na ľavicu a pravicu, a pre nás je správne stáť na ľavej strane. Vášnivo sme brojili za sociálnu spravodlivosť. Verili sme, že socializmus môže, pritom pomerne rýchlo, vytvoriť spravodlivé a dobré spoločnosti bez chudoby a bez konfliktov. Čoskoro som o také optimistické ilúzie prišla. Tak som zo strany odišla. A tiež som nazrela do vnútra marxizmu a uvedomila si, aký silný a hrozný je, celkom určite vo svojej organizovanej forme.“

O písaní: „Myslím si, že je dôležité urobiť si podrobný plán predtým, ako napíšete prvú vetu. Niektorí ľudia si myslia, že by sme mali napísať: George sa zobudil a vedel, že včera sa udialo niečo hrozné, a potom čakať, čo sa ďalej stane. Ja si všetko plánujem podrobne skôr, než začnem. Mám všeobecnú schému a veľa poznámok. Každá kapitola je naplánovaná. Každý rozhovor je naplánovaný. Toto je, samozrejme, prvotné štádium a veľmi desivé, pretože ste si akoby zviazali ruky. Myslím tým to, že román je práca nadlho, a ak ho človek zle začne, bude z toho neskôr veľmi nešťastný. V druhej etape by mal človek pokojne sedieť a nechať vec dozrieť. Jeden záblesk imaginácie vedie k ďalšiemu. Rozmýšľate o určitej situácii a zrazu sa objaví nejaký jej neobyčajný aspekt. Hlboké veci, o ktorých dielo je, sa vynárajú a prepájajú. Akosi sa veci zlietajú a generujú iné, postavy vymýšľajú iné postavy, ako keby samé od seba. Človek by mal byť trpezlivý a predlžovať toto štádium, pokiaľ sa dá.“

O dennej spisovateľskej rutine: „Mám rada prácu a keď mám čas pracovať, pracujem. Ale musím robiť aj iné veci, prať a nakupovať potraviny. Našťastie môj manžel varí. Niekedy musím zájsť do Londýna alebo sa chcem stretnúť s priateľmi. Inak stále celkom pravidelne pracujem. Chodím skoro spať a začínam pracovať veľmi skoro. Pracujem celé dopoludnie, potom nakupujem a poobede píšem listy – tie mi zaberajú veľa času. Potom opäť pracujem asi od pol štvrtej do siedmej alebo ôsmej. Takže, keď mám voľno, stále pracujem, po väčšinu dní.“

O viere a náboženstve: „Pri pohľade na západné spoločnosti si myslím, že ak chceme náboženstvo, mali by sme mať náboženstvo bez Boha, pretože veriť v osobného Boha je pre mnohých ľudí stále nemožnejšie. Je v skutočnosti ťažkou otázkou, čo znamená veriť v osobného Boha. Ja viem, že v neho neverím. A nechcem používať slovo boh v nejakom inom zmysle. Myslím si, že Boh je vlastné meno. Neverím v božskosť Krista. Neverím v život po smrti. Moja viera sa v skutočnosti ponáša na budhistickú. Som veľmi spriaznená s budhizmom. Budhizmus jasne ukazuje, že môžete mať náboženstvo bez Boha, že náboženstvo je v skutočnosti lepšie bez Boha. Zaoberá sa tým, čo je teraz, v každom okamihu života človeka, ako človek rozmýšľa, čím je a čo robí, láskou a súcitom a prekonávaním seba, rozdielom medzi ilúziou a realitou.“

O radosti z dobrých kníh: „Chcela by som, aby mali ľudia z mojich kníh potešenie. Dobrý román je darom pre ľudstvo. Poskytuje ľuďom nevinné rozptýlenie. Román ľudí odvádza od ich problémov a od televízneho prijímača; môže ich dokonca podnietiť, aby sa zamysleli nad ľudským životom, charaktermi, morálkou. Chcela by som, aby ľudia dokázali knihy čítať. Chcem, aby im dokázali porozumieť; aj keď niektoré romány nie sú jednoduché, chcela by som, aby viedli k porozumeniu, nie k nedorozumeniu. Z literatúry sa treba tešiť, treba ju brať do rúk s radosťou.“

Štefan Olejník

(Zdroje ilustračných fotografií: flickr.com (NCMallory), FamousPhilosophers.org.)

Zobraziť diskusiu (0)