1

Pozerám sa na tieto drobné pršteky, pršteky novorodeniatka, a snažím sa pochopiť, ako z nich môžu vyrásť prsty vraha. Mŕtvy chlapec sa volá Džamál Jones. Na fotke v novinách má oči čierne ako zamat. Môj chlapec sa volá Adam Schuster. Jeho oči majú farbu telavivského mora. Tvrdia, že Džamála zabil on. Ale to nie je pravda.

2

Nevolám sa Lila. Pre Američanov je ťažké vysloviť Lilach, takže tu ma všetci volajú Lila. Ale nevolám sa Lila.

S Michaelom je to ľahké. Volajú ho jednoducho Mikael. Nikdy ich neopravuje. Je to nezdvorilé. A zatiaľ čo ja sa vždy predstavím ako „Lilach“, a potom nechám svojho nového známeho zapochybovať a urobiť zo mňa Lilu – nenamietam proti tomu, no ani to nepodporujem –, Michael sa už dávno predstavuje ako „Mikael“. Tvrdí, že na tom nezáleží, že to znie takmer rovnako. Ale štyri a pol mesiaca po Džamálovej smrti, keď ho pripojili na detektor lží, spýtali sa ho na meno a on odpovedal Mikael, sa ručička prístroja v mojich predstavách rozkmitala.

Keď sa milujeme, volám ho Michael. Raz som ho oslovila Mikael a mala som pocit, akoby som spala s niekým iným.

Adamovi sme dali neutrálne meno. Také, ktoré existuje aj v hebrejčine, aj v angličtine. Meno, ktoré sa Američanom skĺzne dole hrdlom ako dobré kalifornské víno a nezasekne sa im v pažeráku ako Lilach a Michael, ktoré o nás na prvé počutie okamžite prezradia – nie sú tunajší. Dieťa sme vychovali v Amerike. Našu izraelskosť sme založili do skrine spolu s futbalovými pohármi, ktoré si Michael nechal zo strednej – nechal si ich ako spomienku, nie preto, že by z nich mal nejaký úžitok. Vychovali sme americké dieťa, ktoré chodilo na strednú školu s americkými deťmi, a teraz o ňom hovoria, že zabilo iné americké dieťa.

3

Džamál Jones. Tvár máš láskavú, no si hrozivo veľký. Širokánske plecia, zdá sa, prekvapujú aj teba samého. Možno sa to stalo odrazu, ten rastový špurt, jedno leto, počas ktorého si sa bez varovania zmenil z pomenšieho vychudnutého chlapca na vysokého plecnatého tínedžera. No tvár neudržala tempo so zvyškom končatín, telo sa naplo a nafúklo, ale oči zostali chlapčenské – tak ako pery, bez najmenšieho náznaku fúzikov, trochu našpúlené, detsky sladké.

Po zotmení by som sa ťa na ulici bála. Nespomalila by som, aby som sa ti pozrela do očí, ktoré mi teraz na fotke v novinách pripadajú milé a láskavé. Zrejme by som pridala do kroku. Ruku by som strčila do vrecka, aby som sa uistila, že tam mám mobil, v prípade potreby. Prešla by som na osvetlenú časť ulice a počkala by som, až tvoja postava – čierny plecnatý muž – prejde popri mne a zmizne za druhým rohom.

A keby bol so mnou Adam, znervóznela by som ešte väčšmi. Nielenže žena na ulici a čierny obor za ňou, ale žena s malým chlapcom, ktorého musí chrániť. A vôbec nezáleží na tom, že ste rovesníci. Ty si muž, Džamál, a Adam je chlapec. Chudý a nízky, plecia trochu ohnuté, ako vtáča, ktorému sa ešte nepodarilo zdvihnúť krídla. A preto to nechápem. Tvoja fotka v novinách. Láskavé oči. Široké plecia. Keď si pomyslím, že po celý čas som sa ťa bála, hoci si sa možno mal báť ty mňa a toho, čo som porodila.

Teraz sa bojím stále, Džamál. Bojím sa všetkého. Dovtedy som sa toľko nebála, len občas. Spomínam si, ako sme si každú noc všetci traja na parketovej podlahe vyzuli papuče a ľahli sme si spať. V manželskej posteli som si čítala na mobile správy z Izraela, až kým Michael nepovedal: „Už je neskoro,“ a nespustil automatické žalúzie. Za nimi bola záhrada a za záhradou bola zelená tichá ulica križujúca zelený tichý bulvár uprostred jedného z najzelenších, najtichších a najbezpečnejších miest v Amerike.

4

V predvečer židovského Nového roka vstúpil do reformnej synagógy v jednom z najzelenších, najtichších a najbezpečnejších miest v Amerike muž s mačetou. V synagóge bolo dvestodvadsať veriacich a pätnásť zamestnancov keteringovej firmy. Vo veľkej sieni, kde sa bežne konajú obrady bar micva, stáli prestreté stoly na novoročnú hostinu. Pri stenách boli rozostavané vysoké detské stoličky, väčšina pravidelných návštevníkov synagógy bývajú síce dôchodcovia, ale na sviatky prichádzajú aj mladé rodiny s vnúčatami a pravnúčatami. Na poschodí sa práve skončila modlitba a ľudia začali prúdiť dole schodmi. V sieni na prízemí zamestnanci prestierali na stoly biele obrusy, na ktoré kládli misky s jablkami a pohármi izraelského medu.

V správach potom hlásili, že mali šťastie: útočník v pittsburskej synagóge bol vyzbrojený poloautomatickou zbraňou a zabil jedenásť veriacich, než ho zastavili. Tu, v Palo Alto, boli štyria zranení a o život prišlo len jedno dievča. Chápala som, čo tým v správach myslia, ale vedela som, že rodičia Ley Weinstein nemali šťastie. Ich dcéra stála hneď pri vchode, keď muž s mačetou vbehol dnu.

Na fotografii v správach nevyzerala na devätnásť. Možno pre mejkap. Mala okrúhlu tvár a mäkké hnedé oči a mejkap, vďaka ktorému mala vyzerať staršie, len väčšmi zvýrazňoval jej neskúsené ruky. Na fotografiách, ktoré urobili krátko pred útokom, stojí vo vchode do synagógy v bielych sviatočných šatách. Rukami si objíma telo ako niekto, kto sa veľmi nerád fotí, ale vie, že musí, pretože rodina na tom trvá. Dobre vychované mladé dievča. Ale keď sa ten muž s mačetou vrútil do synagógy, Lea Weinstein sa zachovala ako dospelá. Stiahla svoju starú mamu dozadu a postavila sa pred ňu, to bol jej posledný čin v živote.

V priebehu dní, ktoré nasledovali po útoku, som tie videozábery videla niekoľkokrát. Bucľaté mladé dievča v bielych šatách stojí v predsieni vedľa svojich starých rodičov. V pozadí počuť hlasy synagogálneho zboru, ktorý spieva zmes sviatočných melódií. Je ťažké rozpoznať presný okamih, keď sa radostný hukot piesní a vravy mení na zdesené výkriky. Najprv zvonku slabo počuť akési hlasy, ale zatiaľ to naisto neviete, pretože sú to len výkriky mladých dievčat, a niekedy je ťažké odlíšiť záchvaty smiechu od výkrikov hrôzy. A potom zrazu už niet pochýb: úsmevy sa vytratia, ľudia hľadajú úkryt. Muž s kapucňou beží dnu a všetci pred ním utekajú, šliapu jeden po druhom, iba Lea Weinstein, ktorá namiesto toho, aby utiekla, stiahne svoju starú mamu za seba, a možno práve tento pohyb, iný než všetky ostatné, bol ten, ktorý upútal pozornosť bežiaceho muža a nasmeroval ho k nej. Na videu sa muž nad ňou na okamih skloní, len na jeden rýchly okamih, a potom šmyk nožom a trieli dovnútra synagógy. Jeden z veriacich na poschodí, ten, čo to celé zaznamenal na video, nakrútil útočníka, ako napreduje ďalej, a preto nevidno, čo presne sa s Leou stalo v nasledujúcich minútach, hoci výkriky starých rodičov zreteľne počuť, ako aj krik malého chlapca, ktorý stál pri nich a Leu predtým vôbec nepoznal, ale videl dievča v bielom, ktoré sa z ničoho nič zrútilo, celé od krvi. Kým prišla sanitka, Lea stratila toľko krvi, že jej už nedokázali nijak pomôcť.

Keď nám oznámili útok, boli sme doma. Presne si pamätám, kde každý jeden z nás stál. Michael bol vonku pri grile spolu s bratom, Assim, ktorý prišiel v ten deň na návštevu z Izraela s manželkou Jael a deťmi. Adam bol za nimi v bazéne s Tamirom a Avivom. Jael a ja sme stáli v kuchyni a snažili sme sa zachrániť medovník, ktorý poriadne nevykysol. Vtom vstúpil Michael s mobilom v ruke a povedal: „Došlo k útoku,“ a keď sa Jael s obavami spýtala, kde presne v Izraeli sa to stalo, Michael pokrútil hlavou a odpovedal: „Nie v Izraeli, tu.“

Počas celej večere sme počúvali správy. Po dezerte vyšli deti na poschodie pozerať niečo na počítači a my sme sedeli v obývačke a sledovali reportáže v televízii. Neskoro v noci, keď sme už ležali v posteli, nám niekto na WhatsApp poslal video zo synagógy. Nevedela som, či si ho máme pozrieť. Povedala som Michaelovi, že by to bolo neúctivé voči ľuďom, čo tam boli. Veď to nie je akčný trhák. Boli to skutoční ľudia a v danej chvíli im ktosi zničil životy. Ale Michael trval na tom, aby sme si ho pozreli, povedal, že je to dôležité. „Nepozeráme sa na to pre zábavu,“ vysvetľoval, „pozeráme sa na to, aby sme pochopili, čo sa tam stalo, a aby sme popremýšľali, ako sa zachovať, ak sa to zopakuje.“ Pozreli sme si to video raz. A potom ešte raz. Keď ho Michael chcel pustiť po tretí raz, povedala som mu, že už stačilo.

Neskôr v tú noc mi zavolala z Izraela moja matka a chcela počuť čo najviac podrobností. Správa, ktorú som jej poslala, len čo sme sa dozvedeli o útoku, jej nestačila. Znovu som ju uistila, že všetci sme v poriadku, a porozprávala som jej všetko, čo vieme.

„Tu v správach hlásili, že to bol černoch,“ povedala. „Odkedy napádajú Židov černosi? O to sa predsa vždy postarali bieli.“

„Útok presne na Nový rok,“ pokračovala, „musel si to naplánovať vopred.“ A ešte dodala, že Adamovi k sviatku poslala dnes poštou darček, určite mu príde o pár dní.

„Videla si to video zo synagógy?“ opýtala sa.

„Áno,“ odvetila som, „je to strašné.“ Mama si na druhej strane linky vzdychla: „Len mi potom nehovor, že vychovávať deti tam u vás je zdravšie.“ V noci ma trápili zlé sny, ktoré som si po prebudení síce nepamätala, ale vedela som, že v nich bolo to mladé dievča zo synagógy. Ráno som prosila Adama, aby sa na to video nedíval, ak by mu ho niekto poslal. Opýtal sa, či sme si ho s Michaelom pozreli. Povedala som, že nie.

Ráno v deň pohrebu sme s Michaelom odviezli Adama do školy a potom sme šli spolu na cintorín. Nepoznali sme rodinu a ani sme nechodili do reformnej synagógy, ale chceli sme prejaviť solidaritu. Videli sme ďalších Izraelčanov, ktorí prišli vyjadriť podporu. Niekto nám povedal, že Lea Weinstein skončila pred dvomi rokmi strednú školu, na ktorú chodí Adam, a že študovala v Bostone. Rodičia jej kúpili letenku, aby sa vrátila na sviatky domov. Na parkovisku pred cintorínom sa zhromaždili Izraelčania, ktorí si medzi sebou šepkali po hebrejsky, a neďaleko od nich stáli americkí Židia, ktorí si šepkali po anglicky. Obe skupiny sa bavili o tom istom: ako sa niečo také mohlo stať tu, v Palo Alto. Potom sme vošli do cintorína. Rodičia Ley Weinstein žalostne plakali.

Bola ich jediné dieťa.

Zobraziť diskusiu (0)