Na prvý pohľad zaujme už spôsob, akým je román skomponovaný. Veľmi podstatnú úlohu v ňom totiž hrajú dobové fotografie. Rozsiahly fotografický materiál, ktorého totožnosť si môžeme overiť podľa priložených zdrojov, poslúžil ako východzia surovina, z ktorej Pál Závada vyfabuloval spletité osudy množstva postáv a tieto potom zasadil do konkrétnych historických kulís. Takouto formou sa mu podarilo vystavať pôsobivú historickú panorámu plnú dramatických príbehov (fiktívnych) ľudí prináležiacich k rozmanitým spoločenským vrstvám, vierovyznaniam i národnostiam. Za najdôležitejší možno pritom celkom jasne považovať náš príbeh: historickú púť Slovákov, Maďarov, slovenských Maďarov a maďarských Slovákov.

Závada nehovorí o veľkej, akademickej histórii z učebníc dejepisu. V prvom rade rozpráva o množstve drobných ľudí, ktorým veľké dejiny vystavili nezmazateľný účet krvi. Vraví o tom, ako po stáročia budované kamarátstva plné jemných vzťahových nuáns naraz prestali platiť, aby napokon definitívne vypustili dušu na východných frontoch druhej svetovej vojny, po ktorej už nič nemohlo byť také ako predtým.

Rozprávanie neplynie lineárne. Jednotlivé časové úseky sa navzájom prelínajú a tvoria akýsi hustý kaleidoskop rôznych príbehov. Môžeme v nich vybadať podrobne spracované obrazy z relatívne pokojného medzivojnového obdobia s tým lepším i horším, čo život v tejto dobe ponúkal. Je tu zachytené politické kryštalizovanie, práve počas ktorého sa mnohých začali chytať myšlienky čoraz legitímnejších zločineckých ideológií.

Tieto tendencie nakoniec prerastú do ťažkých vojnových rokov, ktorých mapovanie zaberá najzásadnejšiu kapitolu románu. Hoci je toto obdobie v texte neraz prefiltrované milosrdnou clonou zabúdania, Závada chce na dávne udalosti nazerať v prirodzenom svetle a zo všetkých perspektív. A neraz je to pohľad vzbudzujúci bytostný odpor a vyvolávajúci neprekonateľné pocity hanby za ľudské pokolenie. Totálne zlo útočiace na čitateľské nervy v podobe akýchsi chuchvalcov čírej brutality nejde ničím ospravedlniť. Nedá sa z neho vyviniť, aj keď by kadekto zo zúčastnených možno celkom rád úprimne veril, že skutok sa nestal. Veľký priestor dostane i proces následného povojnového národnostného odcudzenia, čo možno považovať za logickú historickú dohru všetkého predošlého.

Sú to v zásade skutočne iba malé existencie, čo k nám naliehavo prehovárajú. Každá po svojom sa snaží predostrieť svoj viac či menej pohnutý osud. V konečnom súčte to napokon vyjde na vskutku impozantnú vravu. Táto sa navyše odvoláva na sivú eminenciu rozprávačovu, ktorý celú textovú masu stužuje, dopĺňa a pridáva svoje pohľady do výslednej mozaiky.

Môže to teda vyzerať, že nejde o dva razy ľahkú spisbu, a skutočne to tak je. Závadov text je zložitý, vrstevnatý, členitý a rafinovane štruktúrovaný do najmenších detailov. Zároveň to však nič neuberá z jeho zrozumiteľnosti a mimoriadne dobrej čitateľnosti. Zásluhu na tom nesie autorov špičkovo vyladený a vzdor naturalistickej tvrdosti až lahodný rukopis. Závadov jazyk je priam učinené výrazové bohatstvo. Obsahuje plno krásnych archaizmov, historických výrazov, ľúbivých nárečových fráz, regionálnych skomolenín a nespisovností či mnohých ďalších skvelých a hlavne funkčných prvkov, ktorými Závada zdobí svoj hutný, podrobný, až dokumentárny rukopis. Na dôvažok je tento drvivo umocnený zmieňovanými fotografiami, ku ktorým veľakrát už nič ďalšie dodávať netreba.

Preto len na záver skonštatujme, že román Prirodzené svetlo je zo všetkých stránok literárne presvedčivé a i napriek veľmi vážnym témam čitateľsky atraktívne umelecké dielo. Okrem iného prináša aj extrémne dôležitú správu o tom, aký hrôzostrašný Moloch nám tu onehdy dupal po humnách. Správu o to dôležitejšiu, že žije čoraz menej tých, ktorí si ten dupot reálne pamätajú.

Pál Závada: Prirodzené svetlo

Slovart, 2021 (edícia MM)

Preklad: Eva Andrejčáková

688 strán

Zobraziť diskusiu (0)