Denis Mačor
13.5.2020
Testament
Peter Krištúfek tragicky zahynul 23.4.2018. V bežný jarný deň, počas cesty autobusom. Krátko na to sa na knižné pulty dostala jeho vizuálne i obsahovo nápaditá kniha v charakteristicky absurdnom ladení - Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (Marenčin PT, 2018). Skúste si ju dnes kúpiť, neuspejete. Titul je vypredaný. Šesťprstý Tomáš svojej chôdzi s anomálnou pridanou hodnotou podriaďoval skúsenosti s ľuďmi, ktorých stretával a v istom momente sa rozhodol, že predstieranie a zastieranie skutočnej identity mu môže seriózne pomôcť.
Mala to byť kniha v poradí, zarezonovať, prežiť si svoje diskusie na poli čitateľov a literárnych kritikov, zostať v knižniciach a padnúť do rúk prípadným záujemcom i o pár rokov, kedy by Peter Krištúfek opäť vyvolal záujem ďalšou svojou knihou. Dnes ju tu máme. Bez Krištúfka. Volá sa Morytáty (Artforum, 2020) a je to kompilát silných hororových poviedok z rôznych dobových reálií. Približujú úzkosť, legendy, krivdy a traumy, v akých sa protagonisti konfrontujú so zimomravou prítomnosťou. Fungujú vo svojich krátkych úsekoch a nad nimi sa stále vznáša opar uličníckej škodoradosti, akú tu nechal náš zosnulý spisovateľ.
Horor má, myslím, vo svojej čiernej podstate silné literárne vlastnosti zázračne pôsobiace na naše povahy. Ukazuje nám veci, o akých nechceme rozmýšľať a na aké sa nechceme pozerať, pretože nie sú pekné, odhaľujú a navodzujú výčitky. Strach nie je hluchým reflexom, ostáva v dlhých tuneloch mozgových závitov ako krvné zrazeniny a so svojou nekompromisne ničivou silou poukazuje na samotárstvo mysle. Vytrhuje nás z viery, že sa niekde a s niekým môžeme cítiť bezpečne. Strach nie je len korenie. Je to silný a odpudivý stimul so silným afektívnym vplyvom na našu pamäť. Bojazlivý priechod dlhou chodbou v tme, cudzí pohyb, neznámy krik, ticho po volaní “Je tam niekto?”. Nič nevzniká v čírom podhubí a študovaní žánru, ku všetkému máme svoju potrebnú výbavu a v prípade núdze sa vie objaviť aj deštruktívna tieseň. Odpoveď na kamenný priechod strachu našim telom sa dá vystopovať, aj tolerancia k desu sa vie kultúrnym tréningom posúvať a čochvíľa sa z nás môžu stať železní prijímatelia akéhokoľvek démonického zľaknutia. Umenie si v mnohých prípadoch dáva za cieľ posúvať bariéry šoku. S rozdielom pár rokov dokážeme akceptovať autentickejšie násilie, explicitnejšiu sexualitu, psychicky prehĺbené sociálne deviácie.
Morytáty svojim obsahom deklarujú históriu strachu aplikovateľnú do rôznorodých situácií. V stave ohrozeného pohodlia ich dokážeme prijímať s tuláckou ochotou, stačí si zvyknúť na tmu, v akej musíme rozoznávať postavy a predmety.
Je dobré čítať si túto útlu knižku po častiach, v pokoji a o samote, vie o nás strašidelne veľa. V tme je vždy niečo prítomné a na každú našu vypovedanú hlásku reaguje ozvena. Nič nie je len tak.
Morytáty sú dokonalým testamentom Petra Krištúfka. Sú morbídne, hlboké, spoločenské.
Peter Krištúfek
Morytáty
Artforum 2020
