„A tam, čtyři metry pode mnou, se odbejvala ta šílená soulož. Trvala dlouho – dýl, než obyčejně soulož trvá. A já sem stál na nábřeží a koukal na to až do konce, až do posledního pohybu. Pryč byla otázka, která se mnou šla celej večír – proč vlastně mezi tyhle lidi chodím – a strašný přání mě popadlo, až se mi stáhnul žaludek a zalehlo mi v uších jako v rychlozdviži nebo na dole v těžní kleci, strašný přání bejt pořád mezi těmahle lidma, nikdy neumřít a bejt se všema, věčně mezi nima, to strašný prání mě popadlo a zvrátilo mi hlavu dozadu a div mě nesrazilo z nábřeží tam dolů k těm dvěma do suchýho a šedýho písku. Leželi teď vedle sebe, Jozka držel její hlavu, na který měla pořád ještě šátek, v ohnutým loktu jako v kolíbce, a ona ho kousala do ucha a šeptem mu něco drmolila.“

Poviedky Jana Zábranu sú dokonale vybrúsené diamanty, napísané jazykom, aký rád počúvam. (Aj teraz ho počúvam, vždy keď doveziem ďalšiu fúru piesku Jožovi a Vladovi vŕtajúcim na záhrade studňu.) Zábrana dotiahol hovorovú češtinu v literatúre do dokonalosti biforitôskúl. Aké to bolo v budovateľských rokoch v továrni a v hospode? Aké na hranici? Také, ako píšte Zábrana v poviedkach. Odpracoval si to a odžil v päťdesiatych rokoch. Dôkladne pozoroval, zapisoval a roky cibril.

Predstavoval som si, ako vyzeral Smíchov na druhom brehu v rokoch, keď prznili Ringhofrárnu, v ktorej Zábrana pracoval a kde sa odohrávajú jeho dokonalé poviedky, ako vyzerali ulice Prahy, či bola sivá a prázdna.

Zastavil som sa pri pamätníku Františka Palackého, znova som sa dlho pozeral na postavu ženy so všetkým krásnym aj s krídlami, ktorú vidno len zozadu, a premýšľal, prečo ju tam sochár Stanislav Sucharda umiestnil. A spomenul som si na jeden z rozhovorov v knihe Děvčata první republiky, ktorý bol, ak si dobre pamätám, s vnučkou sochára Suchardu. Je to zo všetkých stránok krásna kniha rozhovorov vydavateľstva Wo-men. Knihy z tohto vydavateľstva sú krásnymi dielami, na ktoré sa môžete pozrieť na festivale Brak už tento víkend v Novej Cvernovke.

Pred rokmi som vo výklade pražského kníhkupectva zbadal na obálke fotografiu ženy s veľkým čiernym psom. Kvôli fotografii som sa do knihy zalistoval a objavil príbeh Sidonie Nádhernej a jej Vrchotových Janovíc. Autorkou je Alena Wagnerová. Jej knihu A zapomenuti vejdeme do dějin o Nemcoch vo vojnovom a v povojnovom Československu, ktorí si svoje rozumné a statočné postoje odtrpeli dvakrát, považujem za podstatnú pre vnímanie porozumenia medzi rôznymi skupinami obyvateľov. Mimochodom, aj pani Alena Wagnerová, autorka kníh o Kafkovej rodine a Milene Jesenskej, bude na tohtoročnom Braku.

Príbeh Sidonie Náhernej aj jej vzťahov je vhodný na premýšľanie nad starým svetom, jeho poriadkom a tým, ako sa tento poriadok menil v iné ordnungy a glajchšalty. Vďaka novej knihe o Sidonii Náhdernej môžeme veľké spoločenské zmeny pozorovať aj na jej záhrade. Obrazom, ktorý sa mi vybavuje, je vojskom rozjazdená záhrada. Princezná Štefánia bola od tohto pohľadu uchránená, Anastáz Opasek rozjazdnenie záhrady Břevnovského kláštora vojskami zažil a Sidonie Nádherná tiež.

Záhrady sú zaujímavé organizmy, vyžadujú starostlivosť, ale vedia aj zdivočieť, dá sa v nich strácať a dá sa o ne starať. V starých záhradách sa dá pozorovať práca predkov a hádať čas, kedy ju opustili. O záhradu Sidonie Nádhernej sa kedysi dávno staral istý pán Mrázek (v knihe sa spomína). Keď som knihu s krásnou fotografiou kedysi dávno objavil, netušil som, že sa raz do rodiny záhradníka z Vrchotových Janovíc prižením.

FRA robí malé, pekné a príjemné knihy. Rôzne. Napríklad teraz vyšla táto, ktorá vyzerá ako dosť dobrá divočina: Zbabělé zápisky z ukrajinské války: „Jen pár hodin poté, co Rusko vojensky napadlo Ukrajinu, sedla reportérka Adéla v Praze do auta a vyrazila do války. A protože se její kolegové fotografové báli, vydaly se tam s ní dvě trans ženy, které znala sotva pár hodin. Divoká jízda plná adrenalinu, estrogenu i testosteronu, nekorektnosti, upřímnosti, intimity i válečné reality.“

Z FRA som naposledy čítal Aidsovu knihu o láske a banalite Přípravy na všechno. Knihu, v ktorej je aj rezignácia odmenou. „I malé neshody vedly k válečným poměrům.“ Alebo „Po mnoha týdnech jsem opět dosáhl samoty, ale protože sám sobě nemám co nabídnout, nezdá se mi to výhodné.“

Sú témy, o ktorých sa v beletriách píše dosť, no dobrých populárno-náučných kníh je o nich málo. Třetí rodič je taká kniha a teraz je tu ďalšia, Dohodnime sa. Takéto knihy vedia aj uľahčovať, aj potvrzdovať, aj pomáhať.

Ľahká literatúra do električky alebo čakárne akejkoľvek inštitúcie. Dějiny světa pre radosť a znechutenie. Vrecková záležitosť na krátke chvíle. Rozšírená realita minulosti.

Na margo okraja

Jim Jarmush s kamošmi nahral nový album. Je perfektný. Aj Kae Tempest je skvelá, a pekný jej je úvod ku knihe básní Gila Scott-Herona. No aj tak som dnes počúval Pavement.

Niekedy mám pocit, že témami týcho newslettrov leziem do kapusty Patrikovi Garajovi, ktorého newslettre veľmi rád čítam, objavujem v nich nové veci (podobne ako v textoch Šaňa Balogha) a som za ne veľmi vďačný. Teraz je to však akosi inak, lebo sa mi na chvíľu zazdalo, že Patrik liezol do kapusty mne. Veď aha. Napísal o tom, ako Bonnie Prince Billy napísal knihu:

„Oldham nahral s kolegom Mattom Sweeneym na ich spoločnú platňu skladbu Shortyʼs Ark. Príbeh o zvieratách a ich záchrane však prekročil hranice hudby. V spolupráci s ilustrátorkou Lori Damiano vznikla k pesničke rovnomenná ilustrovaná kniha pre deti. Variácia na Noemovu archu hovorí o diverzite života a jej ohrození.“

Tak a už je to aj tu.
Nazdar
Kubo

Zobraziť diskusiu (0)