Daryl Davis, ktorý sa skamarátil s členmi Ku Klux Klanu, mi pred pár rokmi pri obede na stojáka rozprával o tom, že v súvislosti so sebou nerád používa slovo „Afro-American“, že radšej používa „Black“. Vraj je to čudné, „Afro-American“, to je predsa jasné, veď odkiaľ sú ľudia, keď nie z Afriky, všetci v Amerike sú „Afroameričania“, aj bieli. A že my tu v Európe tiež o sebe nehovoríme, že sme „Afroeurópania“, a pritom sme, všetci. Potom sme prešli k hudbe, k tej „Black“, ktorú si podľa neho veľmi neobratne prevzali tí „White“, a tak si oni „Black“ museli vymyslieť novú, a preto sa hudba v dvadsiatom storočí vyvíjala. Vedel, o čom hovorí, hrával s najlepšími. Bol to srandovný obed.

Na tento rozhovor som si spomenul, keď som čítal knihu Percivala Everetta Jižanské stromy divné ovoce nesou, ktorá minulý týždeň vyšla v českom preklade. Predstavte si, že by Peter Pišťanek a Bram Stoker napísali scenár o pomste za lynčovanie, podľa ktorého by Quentin Tarantino a Spike Lee natočili film.

Záhadné brutálne vraždy bielych v Mississippi, pri ktorých sa objaví vždy aj telo podivného černocha, vyšetrujú čierni policajti. Nikto ničomu na začiatku nerozumie, nevedia, ako sa majú oslovovať, snažia sa byť politicky korektní, aj keď si na nekorektnosť už všetci zvykli. Pozostalí a potomkovia kukluxklanistov sa snažia zjednotiť, zbraní majú veľa, ale ruky len dve, a tak im to nevychádza, lebo mŕtvych čiernych sa objavuje čoraz viac. Americký prezident, ktorý sa schová pod stôl vo svojej pracovni a nemôže vyliezť, lebo sa mu prilepili vlasy o žuvačku, má „skvelý“ prejav k bielym. A vraždy stále pribúdajú.

Celé sa to zamotáva, a kým sa to rozmotá, udeje sa množstvo veľmi vtipných dialógov aj monológov. Podivný reverend Láskavý si písmeno „N“ za menom Ježiša Krista vysvetľuje ako „Nesmrteľný“. Po obhliadnutí druhej vraždy, kde leží okrem bieleho muža aj čierny, padne na kolená a začne sa modliť:

„Ó, Pane Bože, vím že máš plán, ale my ubohý bílý smrtelníci tady dole jsme vyděšený k smrti tímhle divným negrem, co nám ho sem pořád posíláš. Je to zlý znamení, nebo je to ďábel a máme ho hned rozsekat a spálit? Pane Bože všemohoucí, je jasný, že si nechceš vzít ty nejlepší z nás, páč se rozhodl vzít Wheata a Juniora Juniora, ale i tak jsme tady dole všichni vyděšený. Takže jasný znamení bysme velice ocenili. Děkuji Ti, Pane, za Tvůj čas a zvážení. Amen.“

V knihe je súčasná aj minulá Amerika opísaná veľmi drsne a zároveň vtipne. Univerzitný profesor angličtiny Percival Everett obrátil veľmi vážnu tému na šialenú jazdu po histórii aj pamäti celých, znovu veľkých, Spojených štátoch amerických.

Čašníčka objasňuje povahu šerifa:
„Je v pohodě. Snaží se nebejt rasistickej blbec, ale nemůže si pomoct. Podle mně se fakt snaží. Někdy se chová jako rastista, někdy jako blbec a občas obojí dohromady.“

Kniha má v origináli názov The Trees. Názov českého prekladu vychádza z textu piesne Strange Fruit, ktorú ako protestsong proti lynčovaniu napísal Abel Meeropol a naspievala Billie Holiday. (Text piesne zaznie aj v knihe v temnom bare v meste Prachy, kde sa udiali prvé záhadné vraždy.) Meeropola k básni priviedla fotografia vraždy a lynču Thomasa Shippsa a Abrama Smitha. Konkrétne mená zavraždených ľudí sú dôležité aj v knihe Percivala Everetta – na menách je vlastne tá kniha postavená.

Pieseň Strange Fruit neskôr naspievala aj Nina Simone, Jeff Buckley, Annie Lennox a mnohí ďalší. Veľmi rázne a presne cituje túto pieseň Killer Mike z Run The Jewels v piesni A Few Words for Firing Squad na skvelom albume RTJ4:

„Black child in America, the fact that I made it's magic
Black and beautiful, the world broke my mama heart, and she died an addict

God blessed me to redeem her in my thoughts, words, and my actions
Satisfaction for the devil, goddammit, he'll never, ever have it

This is for the do-gooders that the no-gooders used and then abused
For the truth tellers tied to the whippin' post, left beaten, battered, bruised

For the ones whose body hung from a tree like a piece of strange fruit
Go hard, last words to the firing squad was, ‚Fuck you too‘“

A keď sme pri Abelovi Meeropolovi, autorovi básne a piesne Strange Fruit, tak spomeniem, že napísal aj libreto k opere Roberta Kurku Dobrý vojak Švejk, ktorá mala premiéru v New York City Opera v roku 1958. Osudy dobrého vojáka Švejka sa minulý týždeň objavili v novom, veľmi divoko ilustrovanom vydaní. Ladom ilustrovanom, samozrejme.

V časoch, keď sa po Prahe motal Hašek a už sa po nej na autiaku nepreháňal utajovaný syn nemeckého ministra Gustav Meyrink, chodieval do malého obchodu v Karlíne pod železnicou nakupovať chlieb Johannes Urzidil. Písal o tom v jednej z poviedok zozbieraných v knihe Kde údolí končí.

Bol jedným z Arconautov, stretával sa k Kafkom aj Kischom, oženil sa s dcérou pražského rabína, pracoval na nemeckom veľvyslanectve a letá trávieval v dedinke Zadní Zvonková. Tá je dnes súčasťou mestečka Horní Planá, ktoré mi je posledné roky veľmi blízke.

Dedinky, ktoré dnes už neexistujú, a ich ľudí, ktorých vyhnali, opísal jednoduchým jazykom v poviedkach U hranic a Kde údolí končí. Kedysi tieto dedinky delila od Horní Plané Vltava a jej srdce, no viac ako sedemdesiat rokov tam poleháva Lipno. Zatopili lúky aj staré domy.

O tom, ako sa Lipno stavalo, aká to bola krása, čo Československu dalo a koľkým ľuďom pomohlo, písal koncom päťdesiatych rokov v propagandistickej príručke Tam, kde ryby plavou nad vesnicemi istý novinár Vladimír Michal. Nuž, nie je Vladimír Michal ako Vladimír Michal. Je to v skutku zaujímavé čítanie.

Ale aj normálne knihy čítam. Súčasné, ktoré sa stále predávajú. Kvôli tomu newslettru som odložil Elizabeth Finchovú. Číta sa to nádherne.

Maliar navštevujúci kníhkupectvo má pravdu. Človek pri čítaní tejto knihy nesmie zabúdať, že číta beletriu, tak je to presné. Aj Tomáš Weiss to napísal jasne. „Barnes je klidný, vtipný, gentlemanský. Umí vyhmátnout lidskost, všimnout si drobnosti, rozehrát polemiku…“

Tu s týmto newslettrom končím, dočítam Elizabeth Finchovú a knihu vrátim na druhú stranu postele. Tam, kam patrí.

Elizabeth Finchová bude onedlho aj v slovenčine.

Na margo okraja

Keď som počúval Strange Fruit v rôznych verziách, spomenul som si na pesničku Autumn Leaves maďarského skladateľa Josepha Kosmu a básnika Jacquesa Préverta z roku 1945, ktorú krásne naspieval Mark Lanegan na albume Imitations.

Ale aj skvelú Courtney Barnett a The Smile som počúval, keď som sa v lete prechádzal po Horní Plané od jednej rozhľadne k druhej a okolo kostola na Dobrej Vode.

Na obrázku je Horní Planá pred sto rokmi. V kostole Panny Márie Bolestnej nad mestečkom hral kedysi, raz, na organe Filip Topol.

Zobraziť diskusiu (0)