Praha. Cestou z kníhkupectva Ostrov do Archy na oslavu štyridsiatych narodenín Revolver Revue som sa zastavil v hospodě na polievku a prečítal ich najnovšiu knihu Filip Topol 99727 znaků včetně mezer. Kniha ako slovníkové heslo doplnené citátmi, odbočkami, zdrojmi a fotografiami, rozpísané na sto strán, v krásnom grafickom prevedení. Skvelý koncept novej edície Revolver Revue, ktorý bude predstavovať vybrané osobnosti, neotvára Filip Topol náhodou. Spolu s bratom Jáchymom stál pri začiatku tejto prísnej, nekompromisnej revue.

Večierok Revolver Revue – ktorého súčasťou bolo aj odovzdanie ceny Jiřímu Gruntorádovi – začal poctou Filipovi Topolovi. Svoj text o koncerte v Skalici plnom náckov prečítal saxofonista Psích vojákov Jiří Jelínek. Neter Filipa Topola Marie Topolová čítala z knihy Mně 13, J. H. Krchovský čítal Topolove básne a Jáchym Topol čítal zo starších Filipových textov. Na veľkom plátne sa striedali staré fotografie z koncertov Psích vojáků a praveku Revolver Revue.

Spomenul som si, ako som pred štvrťstoročím objavil v pivničnom sklade Artfora za regálmi zapadnutú knihu Karla Klenotníka cesta na Korsiku. Začítal som sa do nej a stala sa pre mňa na dlhé obdobie najdôležitejšou knihou. Čítal som ju až do predposlednej stránky, potom som ju odložil. Poslednú stranu som si nechal na nejakú vzácnu chvíľu. Neviem, či niekedy nastala, neviem, či som tú poslednú stranu niekedy dočítal.

Po pocte Topolovi a odovzdaní ceny Gruntorádovi sa na plátne zjavila Košířska madona a začali koncerty. Spomenul som si na nedávnu jar, keď som sa na ten portrét od Freda Kramera pozeral v hospodě Na Klamovke. Hýbalo sa vo mne vtedy niekoľko najsilnejších pocitov, aké som zažil, a dopadlo to najlepšie, ako mohlo.

S Michaelom Špiritom, autorom knihy o Filipovi Topolovi, sme sa porozprávali o spomienke Jana Zábranu na Jiřinu Topolovú a o potešujúcom fenoméne, že Topolove texty a hudbu objavujú ďalšie generácie. Do knihy napísal venovanie; zajtra ju posielam neteri do Plzne.

Pred dvoma týždňami sme do Plzne posielali knihu Bob Krčil (1952-1992). Žít, jako by šlo o život. Ja som ju dostal od Mareka Šulíka pri príležitosti narodenín Artfora. Toľko som mu o nej hovoril, až si ju kúpil a daroval mi ju. Čítať príbeh tak slobodného človeka, ako bol Bob Krčil, a vidieť jeho fotografické dielo v krásnej grafickej úprave, bol sviatok.

Bob ako mladý zdrhol z Československa, prežíval vo Švédsku, žil v hipisáckych komunitách na francúzskom vidieku, cestoval po Afganistane, vydal sa do prakrajiny hašišu v Indii a skončil v New Yorku. Všade fotil; akty, portréty, ulice, afganský Herát pred sovietskou okupáciou, New York osemdesiatych rokov, českých emigrantov. Pracoval len s prirodzeným svetlom, všetky jeho fotografie sú neuveriteľne živé a prítomné.

Žil z ruky do úst, predával svoje fotky na ulici, pripravoval knihy Hašiš v Domově bohů a Sebráno v New Yorku (obe vyšli po jeho smrti), snažil sa starať o komunitu českých emigrantov, pomáhal Koudelkovi a Kratochvílovi a pokúšal a zachrániť Českú národnú budovu na Manhattane.

Žít, jako by šlo o život som čítal v podmokelských krčmách a na periférii Děčína. Spomínal som pritom, ako som pred pár rokmi v Národnej budove v New Yorku – ktorá bola v Krčilovom období prázdna a spustnutá – odohral dva koncerty a strávil niekoľko nocí. Tie noci boli magické. Mal som posteľ pod podivuhodným šikmým stropným oknom v pivnici. Zaspával som s výhľadom na svietiace okná mrakodrapov nado mnou a zobúdzal sa so slnkom, ktoré na vrcholy mrakodrapov svietilo skôr ako do ulíc.

Hoci som Boba Krčila nikdy nestretol, mám pocit, že ho vďaka Janovi Doušovi, Zuzane Lednickej a ich knihe poznám. Dokázala čosi, čo výnimočné knihy dokážu – vytvoriť vzťah s postavou alebo skutočným človekom. A preto si trúfnem:

Bobe, budova stojí, je v nej život, bol som tam; Tvoje knihy sú na svete, videl som ich v kníhkupectve Ostrov; v Tvojich fotkách je svet, ktorý by bez nich zanikol; ľudia, o ktorých si sa staral, stále tvoria. A vďaka knihe o Tebe, ktorú môžeme dostať, ale aj darovať, môžeme upevňovať milé vzťahy. Diky moc.

Od začiatku roka som prečítal niekoľko kníh z maďarského prostredia, kníh o hraniciach, maďarsko-slovenských vzťahoch a spoločnej histórii. Asi najzaujímavejšie bolo čítanie denníkov Sándora Máraia, v ktorých boli babičkou podčiarknuté vety, niektoré dokonca označené výkričníkom. Nadviazal som na čítanie o česko-nemeckom pohraničí z minulého roka. Premýšľal som nad identitou a nad vzťahom k priestoru či rovno pôde, nad perifériami, ktoré perifériami neboli a v budúcnosti nemusia byť, nad menšinami, ktoré menšinami neboli, nad starostlivosťou o rôznorodosť, nad hranicami, ich nejasnou dôležitosťou, nad spojeným európskym priestorom, nad minulosťou a budúcnosťou a kultúrnymi vlnami v priestore. Chtěl jsem mlčet, Zem, zem! ... Pamäti, Už máš spát, Vydedenci, Můj tank, Hranice v krajinách, Velká iluze?, Hraničný prípad, Rozštiepená minulosť, Formování moderního národa, Trianonská mierová zmluva a ktovie, čo ešte (Táborská pevnost za třicetileté války).

Čítal som tie knihy, aby som lepšie porozumel tomu, čo vedie ľudí k násilnému posúvaniu starých či vymeriavaniu nových hraníc a čo môže fungovať na ich pokojné prekračovanie a vracanie sa, chcel som lepšie porozumieť spoločnosti. A potom som natrafil na knihu Ericha Kästnera Cesta do záhuby, ktorú písal na začiatku tridsiatych rokov v Berlíne, no vyšla až prednedávnom.

Hlavná postava, Fabian, človek od reklamy, premýšľa takto: „Proč sedí tady v cizím pokoji...? (...) Proč nesedí doma u matky? (...) Na zánik Evropy mohl čekat i tam, kde se narodil. To má z toho, že si namlouval, že zeměkoule se bude otáčet jen tehdy, když je při tom bude přehlížet. Ta směšná potřeba být u toho! (...) Evropa měla velkou přestávku. Učitelé byli pryč. Rozvrh hodin se ztratil. Starý kontinent nesplnil cíl třídy. Cíl žádné třídy!“

V knihe je veľa vtipných pasáží, napríklad o tom, ako sa na ulici Berlína postrelia komunista s náckom a Fabian s kamarátom ich zachraňujú, vezú ich oboch v taxíku – kde postrelení pokračujú v hádke – k lekárovi, ktorý sa na celej situácii baví: „Samí dělníci a zaměstnanci. Taky jste si už všimli, že se většinou jedná o obyvatele předměstí, o lidi, kteří se navzájem znají? Tyhle politické přestřelky jsou navlas podobné rvačkám na tanečních parketech. Tam jako tady se jedná o výstřelky německého spolkového života. Kromě toho má člověk dojem, že chtějí snížit počet nezaměstatných tím, že se navzájem postřílejí. Podivuhodný druh svépomoci.“

Potom je tam veľa podivuhodného sexu a motania sa po baroch a uliciach, a upokojujúci pohľad na svet: „Pozoruju a čekám. Čekám na vítězství slušnosti, pak bych se mohl dát k dispozici. Ale čekám na to, jako nevěřící čeká na zázrak. Milá slečno, ještě vás neznám. Přesto, nebo možná právě proto, bych vám chtěl pro styk s lidmi svěřit jednu pracovní hypotézu, která se osvědčila. Jde o teorii, která nemusí být správná. Ale v praxi vede k použitelným výsledkům. (...) Považujme tady každého člověka, s výjimkou dětí a starců, za blázna, dokud se nezvratně neprokáže opak! Řiďte se tím, brzy zjistíte, jak ta věta dovede být užitečná.“

V roku 1946 Erich Kästner napísal: „Velká nezaměstnanost, duševní deprese následující po depresi hospodářské, touha po otupení, aktivity bezostyšných stran, to byly alarmující příznaky blížící se krize. A nechybělo ani hrozivé ticho před bouří – netečnost srdcí podobající se epidemickému ochrnutí. Mnohé to pohánělo k tomu, aby se bouři a tichu postavili. Byli odstrčeni stranou. Lidé raději naslouchali jarmarečním vyvolávačům a bubeníkům, kteří vychvalovali své hořčičné obklady a zaručená řešení. Následovali je do nitra propasti, kam jsme nyní, víc mrtví než živí, došli.“

Pred pár dňami som dočítal knihu Nerob s ňou rozhovor, je to feministka!. Prvá kniha od Jany Juráňovej, ktorú som čítal, bola Iba baba a čítal som ju na vysokej škole. Potom dlho nič, až pred pár rokmi som sa dostal k jej doslovu v knihe Karla Krausa Posledné dni ľudstva a pre objasnenie rodinnej histórie som si so Sofinkou prečítal detskú knihu So Salvátorom. Nerob s ňou rozhovor, je to feministka! je dôležitá kniha, ktorá sa veľmi dobre číta. Pospájal som si vďaka nej niekoľko súvislostí, s ktorými je obraz blízkej spoločnosti plnší.

Obľúbené vydavateľstvo:
Revolver Revue

V týchto dňoch mám najbližšie k českému vydavateľstvu Revolver Revue, čo je pochopiteľné aj zo začiatku tohto newslettra. Je mi veľmi sympatická ich vyhranenosť, ba prísnosť v tom, čo vydávajú, a dôslednosť, s akou knihy po editorskej a vizuálnej stránke pripravujú. Nezanedbateľnou kvalitou je rôznorodosť kníh.

Záznamy Věry Novákovej sú úplne iné ako Pražské ptactvo 1800–2020, Zubama po skle má ďaleko od knihy Stáří je mládím světa. (Píšem o knihách, do ktorých som sa začítal; niektoré z nich sa nachádzajú v našej domácnosti). Ku každej knihe pristupujú ako k samostatnému umeleckému dielu, je jedno, či ide o slovník, poéziu, denník, eseje alebo beletriu. Krása.

Zobraziť diskusiu (0)